*5. 12. 1867 – †12. 5. 1935
Poľsko ostáva i v 21. storočí navzdory multikulturalizácii vychádzajúcej z Bruselu prevažne katolíckou krajinou. Je preto pochopiteľné, že Poliaci považujú za najväčšiu osobnosť svojho národa v jeho moderných dejinách Karola Wojtylu, známejšieho ako pápež Ján Pavol II. Hneď po ňom vzbudzuje u nich najväčšiu úctu legendami opradený obnovovateľ poľskej štátnosti Józef Pilsudski.
Poľsko nadovšetko
Jeho celoživotným snom bolo obnovenie niekdajšej veľkosti a moci Poľsko-litovskej únie. Toto dvojštátie (v poľštine Rzeczpospolita Obojga Narodów) vzniklo spojením Kráľovstva poľského a Veľkokniežatstva litovského v roku 1569. Formálne vydržalo do roku 1795. V období najväčšieho rozsahu v roku 1618 pred vypuknutím tridsaťročnej vojny (1618 – 1648) sa rozkladalo na území dnešného Poľska, Litvy, Lotyšska, Bieloruska, časti Estónska, Ukrajiny, Podnesterska a západného Ruska. Na premenlivej rozlohe, neraz dosahujúcej bezmála milión štvorcových kilometrov, však žilo iba okolo desať miliónov obyvateľov, čo dávalo tejto východoeurópskej mocnosti povahu pomerne krehkej mnohonárodnej dvojmonarchie. Siahala od Baltského mora takmer až k Čiernemu moru. K ovládnutiu čiernomorského pobrežia jej však bránila Osmanská ríša a jej vazalské útvary. Postupne ich odtiaľ vytláčalo cárske Rusko, ktoré v priebehu 19. storočia silnelo a územne expandovalo.
Po tzv. treťom delení poľsko-litovského dvojštátia v roku 1795 medzi Rusko, Rakúsko a Prusko prišlo Poľsko o nezávislosť. Po skončení napoleonských vojen si ho na základe dohôd z Viedenského kongresu z roku 1815 pripojilo cárske Rusko a postupne rusifikovalo. Početná drobná, ale hrdá poľská šľachta ťažko znášala skutočnosť, že ruskí panovníci sa dávali korunovať za poľských kráľov. Ukrajovanie autonómnych práv vyprovokovalo neúspešné protiruské povstania v rokoch 1830 až 1831 a 1863 až 1864.
Rod Pilsudských
Józef Wincenty Pilsudski, otec neskoršieho národného hrdinu Józefa Pilsudského, bol počas vypuknutia druhého protiruského povstania komisárom povstaleckej miestnej správy v Kovenskej gubernii. Doplňme, že Kovno (v poľštine Kowno) je súčasníkom známejšie pod svojím litovským názvom Kaunas. Józef senior sa v máji 1863 oženil s príslušníčkou iného zemianskeho rodu (Mogilovských). Po potlačení povstania museli mladomanželia utiecť pred prenasledovaním a poobzerať sa po inom sídle. Keď búrka prehrmela, usadili sa vo východnej Litve na rodinnom panstve Zulowo (v litovčine Zalavas), ležiacom neďaleko hraníc s dnešným Bieloruskom.
Józef, plným menom Józef Klemens Pilsudski, sa im tam narodil 5. decembra 1867 ako v poradí štvrté dieťa z dvanástich detí. Činorodá rodina Pilsudských patrila k miestnej honorácii, Józef senior podnikal (mlyn, liehovar, tehelňa). O deti sa starali vychovávateľky z Nemecka a Francúzska. Keď sa podnikanie Józefa seniora ukázalo ako stratové a navyše panstvo pohltil požiar, rodina sa presťahovala do Vilniusu, metropoly vtedajšej Vilniuskej gubernie cárskeho Ruska. Žila v blahobytných, ale už nie veľkopanských pomeroch. Józef s bratom Bronislawom začali navštevovať miestne gymnázium, kde boli prvýkrát v živote podrobovaní štátnej ideológii a jazykovej rusifikácii. Pre oboch chlapcov, dovtedy vychovávaných v poľskom vlasteneckom duchu, to bol kultúrny šok, ktorý im vtlačil do sŕdc a myslí nevykoreniteľnú rusofóbiu.
Pri pohľade na mapu Európy a polohu Vilniusu neďaleko hraníc s Bieloruskom môže aj nestranný pozorovateľ chápať, že poľské národovectvo sa vo vtedajšej Vilniuskej gubernii prejavovalo oveľa intenzívnejším odporom proti všetkému ruskému ako proti nemeckému.
Naopak, poľský patriotizmus sa vymedzoval na územiach, ktoré spadali pod wilhelmovské Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, formou i obsahom proti nemeckému živlu a germanizačnému tlaku. Obvykle to znamenalo, že rusofóbni poľskí patrioti z východného Poľska vrátane bratov Pilsudských, neboli presiaknutí germanofóbiou.
Nástrojom v cudzích rukách
Keď nadnárodný kapitál postrkoval v posledných dvoch dekádach 19. storočia európske monarchie do vytvárania politicko-vojenských koalícií, sadli im na lep aj poľské vlastenecké hnutia. Rusofóbne prúdy v nich gravitovali k bloku vedenom Berlínom. Nemecko sa totiž združilo spolu s Rakúsko-Uhorskom a Talianskom do koaličného Trojspolku, ktorý začal súperiť s Britániou a Francúzskom o suroviny a zdroje na všetkých svetadieloch. V Európe ho Londýn v rámci zintenzívňovania svojej dávnej globálnej veľkej hry o Euráziu huckal proti cárskemu Rusku. Pomáhal financovať aj spriemyselňovanie a vyzbrojovanie Japonska, aby udrelo na Rusko z ďalekého východu.
Protiruským nacionalistickým hnutiam v Poľsku a na Ukrajine sa tak dostávalo podpory z viacerých zdrojov. Do pokladníc poľských národoveckých spolkov prúdila z Viedne a Berlína štedrá finančná pomoc. Agenti tajných služieb organizovali pre najsľubnejšie poľské „talenty“ výcvik v nemeckých a rakúskych školiacich strediskách. Navyše protiruská piata kolóna poskytovala aktivistom poľských podzemných organizácií na územiach spravovaných cárskym Ruskom právne služby, ako aj pomoc pri organizovaní útekov z väzníc prostredníctvom siete podplatených úradníkov štátneho aparátu.
O tom, že vilniuske gymnázium, ktoré Pilsudski absolvoval v roku 1885, bolo liahňou proticárskych revolucionárov, svedčí skutočnosť, že z tamojších revolučných krúžkov vzišiel aj zakladateľ sovietskej boľševickej tajnej polície Felix Dzeržinskij.
AUTOR: Patrik Sloboda
