Michalov dedo Milan začal po 2. svetovej vojne študovať na brnianskej univerzite ruskú a českú literatúru a filozofiu. Trampoty Slovákov so Šimečkovcami nastali, keď po skončení fakulty v roku 1954 prišiel do Bratislavy. Ako vysokoškolský učiteľ na katedre marxizmu-leninizmu prednášal študentom medicíny a farmácie základy marxizmu. Je autorom dvoch systematických kníh o dejinách sociálnych utópií (Sociálne utópie a utopisti, Kríza utopizmu), v ktorých zastáva marxistický svetonázor. V roku 1968 ho vylúčili z komunistickej strany a v marci 1970 dostal výpoveď z Univerzity Komenského. Do zatknutia v máji 1981 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach. Šesť mesiacov strávil vo väzení. Ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu patril medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie. Po novembri 1989 bol desať mesiacov (až do svojej smrti) poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla. Kým dedo písal o utópiách, vnuk aktívne vytvára euroatlantickú antiutópiu.
Michalov otec Martin M. Šimečka v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pracoval ako šéfredaktor do roku 1996, potom do roku 1999 pracoval ako šéfredaktor týždenníka Domino fórum. Od roku 1999 bol šéfredaktor denníka Sme, v septembri 2006 na funkciu abdikoval. Dva roky nato bol šéfredaktorom českého týždenníka Respekt, v ktorom následne do roku 2016 robil editora. Od roku 2016 je stálym redaktorom Denníka N, v ktorom je od jeho vzniku šéfom redakčnej rady. V novembri 2017 počas verejnej diskusie pod názvom Otvorene o extrémizme priznal spoluprácu s arizátorom Georgeom Sorosom s cieľom odstrániť vládu Vladimíra Mečiara („Možno aj vďaka Sorosovým peniazom, ktorými pomáhal mimovládnym organizáciám, aby chodili po Slovensku a burcovali proti Mečiarovi, dokonca bez jeho peňazí by sme to možno neboli dokázali.“). Sorosa označil pri tejto príležitosti za svojho priateľa. Publicista Gustáv Murín výstižne zhrnul šimečkovskú genealógiu v blogu Šimečkovci – od boľševika ku komsomolcovi.
Michal Šimečka sa narodil 10. mája 1984. Bakalárske štúdium absolvoval na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity, kde medzi rokmi 2003 a 2006 študoval politológiu a medzinárodné vzťahy. Potom získal magisterský titul s vyznamenaním na University of Oxford, na ktorej v roku 2013 získal titul DPhil. v oblasti politických vied. Začínal ako novinár, keď v rokoch 2002 až 2004 písal pre slovenský denník Sme a neskôr pre britský denník Financial Times medzi rokmi 2004 a 2006. Po štúdiu pracoval ako externý prednášajúci na Univerzite Komenského a na Karlovej univerzite.
Medzi rokmi 2011 a 2014 bol poradcom pre zahraničnú politiku poslancov Európskeho parlamentu Borisa Zalu (Smer – SD) a Libora Roučku (ČSSD), po čom sa stal výskumným pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe, kde sa venoval problematike európskej integrácie a európskej bezpečnosti. Zároveň bol poradcom českého ministra zahraničných vecí.
Je zakladajúcim členom a od mája 2022 predsedom sociálnoliberálneho hnutia Progresívne Slovensko. V eurovoľbách v máji 2019 bol lídrom kandidátky koalície Progresívne Slovensko a Spolu – občianska demokracia, ktorá zvíťazila so ziskom 20,11 %. So ziskom 81 735 preferenčných hlasov ho zvolili za europoslanca. V novembri 2019 sa stal hlavným spravodajcom Európskeho parlamentu pre prípravu nového mechanizmu na ochranu demokracie a právneho štátu v členských krajinách únie. Vo februári 2020 ho zvolili za podpredsedu liberálnej frakcie Obnovme Európu.
Na sneme Progresívneho Slovenska v júni 2020 sa stal podpredsedom strany. Na sneme v máji 2022, tri dni pred svojimi 38. narodeninami, dostal darček – miesto predsedu progresívcov, po Irene Bihariovej, ktorá nahradila Michala Trubana po Ivanovi Štefunkovi. Šimečka bol jediný kandidát, získal 152 zo 156 hlasov. V októbri 2020 plénum Európskeho parlamentu schválilo tzv. Šimečkovu správu väčšinou 521 hlasov za, 152 proti a 21 poslancov sa zdržalo. Správa navrhuje komplexný nástroj pre monitoring dodržiavania právneho štátu a demokracie v členských krajinách EÚ.
Keď si pustíte alebo prečítate rozhovor so Šimečkom, ovanie vás vždy tá istá euroatlantická frazeológia, zahrkaná do nových viet v otupujúcom mediálnom kaleidoskope. Vyniká v protiruských výpadoch, podpore dúhovej a zelenej ideológie a úplne každého euronezmyslu. V jeho poňatí je vlastenectvom dať si pichnúť experimentálny roztok aj stáť na strane Ukrajiny proti vlastným dôchodcom. Najviac zo všetkého sa cíti „viceprezidentom“ europarlamentu, ako dokazuje jeho pripnutý twít z januára 2022, kde ďakuje za podporu. Na funkciu jedného zo 14 podpredsedov europarlamentu ho navrhla jeho frakcia Obnovme Európu. V hlasovaní získal 494 hlasov a stal sa historicky prvým Slovákom v tejto funkcii.
AUTOR: Karol Kardoš
