Po roku 1989 sa z mnohých štátnych podnikov a družstiev stali len chátrajúce ruiny. Ruiny dnes zostali aj zo starého kláštora neďaleko obce Veľké Lovce na južnom Slovensku. Pomenovanie kláštora súvisí so zasvätením objektu Panne Márii. Za 30 rokov zmizla strecha, na poschodí rastú stromy a burina si pomaly, ale isto razí cestu a pohlcuje to, čo z kláštora ešte zostalo. Ruiny dvojposchodovej stavby pozostávajú z troch pozostatkov budov a zvyškov kostolného presbytéria.
Už z roku 1075 pochádza záznam o osade, ktorá tu existovala, a v roku 1210 sa v zázname spomína aj miestna kaplnka. Samotný kláštor, s pôvodným názvom Zalat, založil v roku 1517 kráľ Ľudovít II. Potom ho 268 rokov obýval rád pavlínov, až do roku 1786, keď ho v celom Uhorsku zrušil cisár Jozef II. Pavlínsky rád bol jediný mníšsky pustovnícky rád založený v Uhorsku (Ordo Fratrum Sancti Pauli Primi Eremitae, OFSPPE). Založil ho Boldog Özséb z Ostrihomu (Eusébius Ostrihomský) v roku 1250, keď zjednotil pustovníkov v Patacs-hegy. Tunajší mnísi mali urodzený pôvod, vlastný erb a vlastnili 4 000 ha pôdy. Mali predpísaný biely odev a nosili dlhú bradu, väčšinou to boli druho- a treťorodení synovia zo zámožných rodín, ktorí podľa povestí nežili práve asketickým životom a s mníšskou morálkou si nerobili veľké starosti. Legendy im pripisujú miznutie, znásilňovanie, týranie a vraždy dievčat a žien z okolia, išlo však skôr o lupičov z klokočovej zbojníckej skupiny, ktorí v ukradnutých mníšskych habitoch unášali ženy a dievčatá. Údajne však na rozdiel od mníchov, ktorí ich podľa povestí zamurovávali do stien pivníc (žiadne dôkazy sa nikdy nenašli), ich nevraždili. Zlá povesť, ktorá sa spájala s pavlínmi, bola 7. 2. 1786 dôvodom na zrušenie rádu. Medzitým mníchov prenasledoval aj dobrodruh Menyhért Balassa, a tak v roku 1550 museli odísť do Lefantoviec. Po zrušení rádu ostali pavlíni pracovať ako učitelia alebo dostávali výsluhový dôchodok. Dvaja z nich boli kňazmi vo Veľkých Lovciach a posledný mních zomrel v polovici 19. storočia.
Dvojvežový kostol, podobný tomu šaštínskemu, bol dostavaný v roku 1782. Kláštor mal pôvodne 150 okien, steny zdobili fresky rakúskeho maliara Johanna V. Bergla. Bohatá sieť podzemných chodieb, ktoré spájali kláštor s okolitými obcami, slúžila počas nájazdov Turkov ako úkryt. Jedna chodba údajne viedla až do Hronského Beňadika. V 16. storočí kláštor obsadili Turci, ale viac škody narobili Rákociho vojská. V roku 1749 bol kláštor obnovený a pribudli aj termálne kúpele a botanická záhrada. Začiatkom 19. storočia sa využíval ako lazaret. V roku 1863 ho zasiahol blesk, vyhorel a slúžil ako sklad obilia. Poškodená strecha odvtedy vplývala na zlý stav budovy. Z tehál kláštora bol postavený kostol vo Veľkých Lovciach, v ktorom sú dodnes dva stĺpy z mramoru a socha Panny Márie z kláštorného kostola v Mariánskej Čeľadi. Oltár bol prevezený do neďalekej Čaky a zvony do Tešedíkova. Kláštorná knižnica s vyše tisíckou zväzkov bola presťahovaná do Budína. Počas druhej svetovej vojny bol kláštor ešte viac poškodený a nejaký materiál z neho bol použitý na opravu vojnou zničených domov. Po vojne slúžil na rôzne účely, boli tam kancelárie, byty, kuchyňa, jedáleň, škola, sklad obilia aj stajne pre dobytok. Do roku 1960 tu vytekal termálny prameň, po výstavbe kúpaliska v Podhájskej však vyschol. Posledná obyvateľka žila v budove ešte v roku 1973. Za socializmu bol kláštor vyhlásený za historickú pamiatku, bola vymenená strecha a slúžil ako depozitár Okresného múzea v Nových Zámkoch. V letných mesiacoch sa tu konali športové podujatia mládeže, neskôr školy v prírode a detské tábory. Ešte koncom 80. rokov bola pripravená jeho rekonštrukcia. Po roku 1989 bol v reštitúciách vrátený cirkvi, v rokoch 1991 až 1997 sa tu konali stretnutia kresťanskej mládeže. O jeho zachovanie sa podobne ako pri hradoch či zrúcaninách starali dobrovoľníci aj združenia, ale žiadosti o granty neboli úspešné ani jeho odpredaj. Dnes objekt slúži ako turistická atrakcia s aurou tajomnosti. Zrúcanina spadajúca pod katastrálne územie obce Veľké Lovce je prístupná autom z južnej strany od obce Čechy, až priamo k rampe pri parkovisku, alebo cez lesy z Veľkých Loviec po zelenej a žltej značke pokojnou chôdzou za 45 min. a tiež z obce Podhájska. Miesto má genius loci, zaujímavý je zvislý, približne 20 m dlhý tunel v prízemí, ktorý ústí do nízkej šachty dlhej cca 15 m. Z 2. poschodia možno vystúpiť až na strechu s výhľadom do okolia. Lokalita je známa ako jedno z najdesivejších miest na Slovensku, ktoré navštevujú skupinky lovcov duchov, záhad a paranormálnych javov, pričom tu údajne zaznamenávajú ženské hlasy, nárek, tiene postáv a silnú negatívnu energiu.
Nič také som tam nezachytil, ale z rozprávania dôveryhodných vzdelaných ľudí som počul prípad posadnutia psa alebo nevoľnosti a veľkej úzkosti osôb pri návšteve tejto lokality počas Pamiatky zosnulých začiatkom novembra 2022. Dotyčným osobám sa diali neobvyklé veci aj po príchode domov. Stránka nitrianskyhlasnik.sk spomína príhodu posledného vlastníka kláštora, ktorému tu zmizlo dieťa priamo z kolísky. Prázdna kolíska sa sama od seba rozhojdávala, a keď ju služobníctvo zastavilo, opäť sa rozkývala. Regionálna TV Nitrička uviedla sťažnosti miestnych, ktorí si z kláštora brali materiál na stavbu svojich obydlí a zobúdzali sa v noci na plač, krik alebo bielu postavu v ich blízkosti. Môžu byť tieto prejavy reálne, môže byť agónia utrpenia, intenzívna negatívna energia, vytvorená traumatickými udalosťami, zachytená a uväznená v nejakej forme? Dr. Hazel M. Denningová tvrdí, že energetická forma vytvorená traumatickými udalosťami je nabitá silnou energiou, ktorá v takto vytvorenej podobe existuje pomerne dlhý čas, kým má svoju formu, ktorá neustále opakuje to, čo bezprostredne súvisí s pôvodným zážitkom, ale nakoniec sa zrejme rozptýli. Myseľ zasiahnutých ľudí utrpela veľký mentálny a citový šok a bolesť, tým sa vytvorila energetická forma, ktorá pretrváva, aj keď autor prešiel do iných dimenzií bytia. Podobne tento jav opisuje Jaroslav Miška v knihe Tajemství prasíly 1, keď sa telo dostane náhle do stavu nezlučiteľného so životom, duša sa vtedy neodpojí od aurického tela.
AUTOR: Vladimír Líška
