O Ranque-Hilschovej vírovej trubici sme už písali. Na zopakovanie – ide o trubicu otvorenú na obidvoch koncoch, do ktorej sa zboku vháňa vzduch pod tlakom. Vzduch sa v trubici rozvíri, pričom sa „spontánne“ rozdelí na dva vzduchy – horúci a studený. „Spontánne“ rozdelenie vzduchu na horúci a studený doteraz nemá uspokojujúce vysvetlenie. V roku 2008, v augustovom čísle, bol v časopise Technika mládeži publikovaný článok od Chamzi Umjarova Veľká hodvábna cesta: víry v studniach. Po prečítaní tohto článku som ostal ako obarený. Autor v ňom tvrdil, že na Hodvábnej ceste sa každých 15 km nachádzala studňa s čerstvou vodou. Vraj jej bolo dosť na to, aby sa denne dosýta napilo 200 tiav a, samozrejme, aj ľudia. Studne sa nevŕtali. Ktovie ako hlboko sa tu nachádzala voda. Voda sa získavala zo vzduchu. Z horúceho púštneho vzduchu, ktorý obsahuje cca 0,01 % vody. O tom, že autor si pravdepodobne nevymýšľal, svedčia zápisy arabských pútnikov, ktoré pochádzajú z doby založenia kalifátu v 7. storočí. Podľa zápisov dávnymi konštruktérmi studní boli Číňania. Predpokladá sa, že za 24 hodín cez samotnú stavbu precirkulovalo niekoľko tisíc kubických metrov vzduchu, ktorý sa „spontánne“ oddelil na horúci a studený vzduch. V studenom vzduchu navyše v studni kondenzovala životodarná voda. Inými slovami niekto už pred dvetisíc rokmi prakticky využil efekt Ranque-Hilschovej vírovej trubice.
Vzhľadom na to, že časopis Technika mládeži predstavoval veľmi pekné čítanie, hľadal som, či inžinier Umjarov nepublikoval ešte niečo ďalšie. A ľaľa. V aprílovom čísle z roku 2005 Umjarov publikoval článok Víry: Chlad z tepla, teplo z chladu – prirodzené procesy. Poviete si, ako môže vzniknúť chlad z tepla a teplo z chladu? No po tom, ako sa vzduch v trubici spontánne rozdelí na studený a horúci, by som bol opatrnejší. Je potrebné zdôrazniť, že trubica neobsahuje žiadne „zariadenie“, ktoré by vzduch rozdeľovalo. Samotný článok je znovu tým, čomu sa hovorí neuveriteľné. Posúďte sami. V jednom kubickom centimetri (jeden mililiter) vody sa nachádza približne 30 000 „nestabilných“ bubliniek s priemerom 0,10 – 0,15 mm. Okrem týchto relatívne veľkých bubliniek sa vo vode nachádzajú aj tzv. stabilné bublinky, ktoré sa „nederú“ nahor, smerom na povrch. Uvádza sa, že priemer bubliniek je približne 800 nanometrov. Bublinky s takýmito rozmermi prvýkrát opísal francúzsky fyzik Paul Langevin. Langevinove bublinky sú také malé, že sa pohybujú chaoticky – Brownovým pohybom. Podľa Wikipédie je Brownov pohyb náhodný pohyb mikroskopických častíc v kvapalnom alebo plynnom médiu. Brownov pohyb opísal v roku 1827 botanik Robert Brown, keď pozoroval správanie peľových zŕn vo vode. Aby nedošlo k nedorozumeniu, pozorovaný pohyb peľových zŕn je „obrazom“ chaotického narážania najmä Langevinových bubliniek na peľové zrnká. Ak budeme na vodu pôsobiť ultrazvukom, začnú sa Langevinove bublinky pohybovať rýchlejšie. Zvýši sa ich vzájomný počet zrážok. Pri zrážke dvoch bublín môže nastať jav, keď sa jedna bublina „presunie“ do druhej, pričom tento presun sa deje vírovým pohybom. Rýchlosť presunu presiahne rýchlosť zvuku vo vode (okolo 1 500 m/s), pričom dosiahne až 2 000 m/s. To vyvolá aj zmeny tlaku, ktoré môžu byť kolosálne. Pri takýchto podmienkach nastáva aj rozrušenie elektrónového obalu jednotlivých atómov už rozrušených molekúl vody (kyslíka a vodíka). Vo vode sa nachádza až 20 % „nevody“, teda voľného vodíka a hydroxidového iónu. Nepôjdeme do podrobností, niektoré záležitosti nie sú úplne jasné ani autorovi uvedeného príspevku. Dôležitejšie sú závery článku.
Vodíková energetika je energia, ktorá využíva vodík ako zdroj energie. Vodík sa získava dominantne z vody jej elektrolýzou. Vodík sa uskladňuje v plynových fľašiach (podobne ako napr. kyslík a oxid uhličitý). Spaľuje sa v motoroch, plynových turbínach, pričom sa uvoľnená energia využíva na prácu – napr. pohyb piesta v motore automobilu, výroba elektrickej energie. V druhej modalite sa voda vstrekuje do komory, v ktorej sa pohybuje piest. Pri prítomnosti katalyzátorov sa rozkladá na kyslík a vodík, a to v istej pozícii piestu. Pri druhej pozícii piestu sa zmes zapáli, pričom „donúti“ piest konať prácu. Ide o analogický princíp ako pri benzínových či naftových motoroch. Tretia modalita predstavuje úplne iný princíp vodíkovej energetiky. Vodíkovo-kyslíková zmes zhorí v priestoroch Langevinových bubliniek, ktoré sú plné plynnej, čiastočne rozloženej vodnej pary. Teplo sa prakticky bez strát odovzdá okolitej vode. V istom bode sa cyklus stane „samoudržiavajúcim“. Voda sa mení na paru, para sa rozkladá na vodík a kyslík, vodík a kyslík sa spaľujú a história sa opakuje. Samozrejme, pri dodržaní zákonov termodynamiky a fyziky. Nikto tu nezavádza perpetuum mobile. Znie to príliš fantasticky? Podarilo sa to už niekedy uskutočniť?
AUTOR: Ján Lakota
