V roku 1997 vyšla kniha o sedemročnom židovskom dievčati, ktoré sa uprostred vojny vydalo z Belgicka na východ za rodičmi. Prežiť jej údajne pomáhali vlci. Podľa autobiografickej knihy, ktorú napísala Misha Defonsecová, bol v roku 2007 natočený aj film. Neskôr však autorka priznala, že si celý príbeh vymyslela. Znalci vlkov už predtým upozorňovali, že príbeh nie je pravdivý, za čo čelili nálepkovaniu z antisemitizmu.
Z histórie poznáme prípady tzv. vlčích detí, keď ľudské mláďa vyrastalo v divočine, najčastejšie medzi vlkmi. Tak ako sú ľudia schopní vychovávať zvieracie mláďatá, sú zrejme niektoré zvieratá schopné adoptovať si a vychovať ľudského potomka. Z nejakých dôvodov nepovažovali ľudské mláďa za korisť. Vlci chránia kladné „morálne“ zákony, za ktoré sú ochotní položiť život. Vieme, že zvieracia láska je absolútna, čistá a nemá podmienky. Kým psi sú najlepší priatelia ľudí, vlci sú oddaní, milujúci a starostliví rodičia, žijúci v monogamných vzťahoch. Nejde však o povesti, ale o skutočné príbehy, ktoré sa z času na čas objavia. Známy „španielsky Mauglí“ Marcos R. Pantoja (nar. 7. júna 1946) vyrastal medzi vlkmi a spával v jaskyni. Žil u pastiera, ktorému ho predali chudobní rodičia. Po jeho smrti sa ocitol v divočine, až pokým nebol vo veku 19 rokov násilne odvedený do civilizácie. Vlčica mu raz priniesla kus mäsa a odvtedy žil 12 rokov s vlkmi. Mníšky v kláštore ho učili jesť príborom a chodiť vzpriamene, pracoval ako robotník, no často čelil výsmechu okolia. Pantoja považoval život medzi ľuďmi za horší a bol známy výrokom, že vlci ho naučili viac ako ľudia. V roku 2011 bol o ňom natočený film s názvom Medzi vlkmi (Entrelobos) a rozhovory v mnohých TV programoch. Aj írskeho biskupa sv. Ailbeho našla v lese vlčica, ktorá sa oňho starala, až pokým ho nenašiel poľovník. A keď mu o mnoho rokov neskôr vbehla do domu prenasledovaná lovcami, Ailbe údajne povedal: „Ochránim ťa, matka. Keď som bol malý a slabý, starala si sa o mňa ty a teraz, keď si už šedivá a slabá, poskytnem ti lásku a ochranu ja. Príď každý deň aj so svojimi mláďatami a ja sa s vami rozdelím o jedlo.“
Victor z Aveyronu bol odvedený medzi ľudí, keď mal 12 rokov, nikdy sa však nenaučil rozprávať a nepodarilo sa vypátrať ani jeho rodinu. Tento príbeh bol zdokumentovaný a chlapec bol súčasťou vedeckých experimentov, najmä vzhľadom na odolnosť proti chladu. V divočine prežil sedem rokov. Používal najmä čuch a hmat. Viackrát bol zadržaný, ale vždy sa mu podarilo ujsť. Jeho opatrovateľka poberala na neho štátnu penziu. Dožil sa štyridsiatky, v meste Saint-Sernin-sur-Rance stojí dokonca jeho socha. V roku 1970 bol život Victora znázornený vo filme Divý chlapec (L´Enfant Sauvage) a tiež bol divadelne spracovaný.
Indické deti Amalu a Kamalu našli v roku 1920 vo vlčom brlohu s vĺčatami. Deti hrýzli, zavýjali, jedli surové mäso a chodili po štyroch. Kolená a lakte mali pokryté mozoľmi a nevedeli rozprávať. Nevnímali teplo ani chlad a mali vyvinutejší čuch, sluch a zrak. Amala zomrela rok po objavení a Kamala ako 17-ročná, zlyhali jej obličky. Trvalo jej však dlho, kým sa naučila chodiť vzpriamene ako človek. Amala často vyla a vrčala, viackrát sa pokúsila utiecť. Z Indie pochádza aj príbeh spred 50 rokov o chlapcovi menom Shamdeo. Tiež sa pohyboval po štyroch, žil medzi vlkmi a jedol surové mäso.
Podobné legendy kolujú aj o „vlčích chlapcoch“ s menami Ramu a Bhaloo. Z Texasu, od rieky Devil´s River, pochádza príbeh dievčaťa, ktorej zomreli obaja rodičia. Dlho o nej nebolo počuť, až pokým nebola videná ako bez šiat so svorkou vlkov útočí na stádo kôz. Keď ju ľudia chytili a uväznili, privolala vlkov, od ktorých sa naplašil dobytok a v nastávajúcom chaose sa jej podarilo ujsť. Z polovice 19. storočia pochádza prípad mexického dievčaťa žijúceho s vlkmi. Dievča bolo videné, ako konzumuje ulovenú kozu a dojčí vĺčatá. Marie A. M. Le Blanc žila 10 rokov vo francúzskych lesoch, ale až tak ju to nepoznačilo, lebo napokon skončila vo vysokej spoločnosti ako bohatá pani. Z Ukrajiny z roku 1991 pochádza správa o Oxane Malaje z rodiny ťažkých alkoholikov, ktorá žila so psami, živila sa zdochlinami, surovým mäsom, vrčala, ešte ako osemročná štekala a behala ako pes. Rodičia ju vyhodili na ulicu, kde ju našli po piatich rokoch sociálni pracovníci. Naučila sa rozprávať a chápala zmysel slov. Za zanedbanie dieťaťa neboli jej rodičia nikdy postihovaní. Oxana bola umiestnená v detskom domove pre mentálne postihnuté deti. V roku 2007 v Kambodži našli ženu, ktorá sa stratila ako osemročná. V džungli žila až 19 rokov. O tri roky neskôr odišla od rodiny a vrátila sa do divočiny.
Aj zo Slovenska pochádza niekoľko prípadov „vlčích detí“, opisuje ich Pavel Hell v knihe Medveď v slovenských Karpatoch a vo svete. V roku 1661 bol v horách Liptova nájdený deväťročný chlapec žijúci medzi medveďmi. O sto rokov neskôr našli v medveďom brlohu nahé 18-ročné dievča z Krupiny. Prípad uverejnil francúzsky vedec v Slovníku prírodných javov (1781). V roku 1844 v Hybe spozorovali ženu s medveďom. Ujala sa jej žena, ktorá si z nej chcela spraviť slúžku a socializovať ju, lenže ju bila palicou, preto onedlho ušla. V správe z 19. storočia sa uvádza, že v chotároch Spišskej Magury bola pozorovaná medvedica túlajúca sa s trojročným dieťaťom.
AUTOR: Vladimír Líška
