Prijatie Fínska 4. apríla za 31. členský štát Severoatlantickej aliancie poskytlo hlavnému stanu NATO príležitosť pozvať na prijímacie slávnosti do Bruselu aj vysokopostavených hostí z ďalekého Tichomoria. „Počas druhého dňa sa ministri NATO venovali bezpečnostným výzvam v Indopacifiku, ktoré súvisia s Čínou a sú prepojené s výzvami v našom regióne. Na túto diskusiu pozvali aj partnerov z Japonska, Južnej Kórey, Austrálie a Nového Zélandu, ako aj šéfa diplomacie EÚ Josepa Borrella,“ uviedla správa z TASR. Skúsme sa nad ňou zamyslieť a položiť si nasledujúce otázky: Prepojené s výzvami v našom regióne? Tisíce kilometrov vzdialený tichomorský Nový Zéland, Austrália, Japonsko a Južná Kórea ako partneri? Partneri v zbrani? Partneri v priestoroch Indopacifiku? Tichomoria? Atlantiku? Všade?
NATO a Tichomorie
Ako to už býva, mienkotvorná žurnalistika takzvaného kolektívneho Západu takéto a podobné otázky so žiadosťou o dôkladné vysvetlenie účastníkom dvojdňového bruselského podujatia nekládla. O to viac sa nimi zaoberala tá časť svetovej populácie, ktorú nenasýti konzumácia studenovojnovej rétoriky Západu namierenej proti Rusku a Číne. Kriticky zmýšľajúci Rusi, Číňania, Japonci, Kórejčania, Filipínci, Indonézania, Indovia, Pakistanci, Arabi, Afričania a Európania začínajú byť z niektorých výrokov generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga čoraz znepokojenejší. Ako si majú vysvetľovať jeho tvrdenie z 5. apríla, že „Severoatlantická aliancia chce naďalej prehlbovať vzťahy a spoluprácu so svojimi indopacifickými partnermi Austráliou, Novým Zélandom, Južnou Kóreou a Japonskom“? Pasuje sa vojenský pakt, ktorý nesie v názve geografické vymedzenie severného Atlantiku (North Atlantic Treaty Organization), za celosvetového vymáhača dodržiavania poriadku, ktorý Washington všetkým nastolil?
Stoltenberg, ktorý je bývalým nórskym premiérom a synom niekdajšieho nórskeho ministra zahraničia Thorvalda Stoltenberga, dosť pravdepodobne takto globalisticky a spupne rozmýšľa. Svedčí o tom konštatovanie, ktoré mu vyšlo z úst v tomto znení: „To, čo sa deje v Európe, je dôležité pre tichomorský región, pre Áziu. A to, čo sa deje v Ázii, je dôležité pre Európu. Vojna na Ukrajine to skutočne dokazuje so všetkými jej globálnymi dôsledkami.“ Podľa neho v situácii, keď sa Čína a Rusko čoraz užšie zbližujú, je viac než jasné, že spojenci z NATO musia držať spolu s partnermi v tichomorskom regióne a Ázii. Ako vidno, 64-ročný Nór, ktorý si vraj má presadnúť po odchode z NATO do kresla guvernéra Nórskej centrálnej banky, je o celoplanetárnom strážnom poslaní vojenského paktu NATO pevne presvedčený.
Vo východnej Ázii, kde neprestáva rezonovať odhalenie (i keď nepotvrdené) amerického investigatívca Seymoura Hersha o účasti nórskych potápačov na vlaňajšom sabotážnom poškodení plynovodov Nord Stream 1 a 2, pociťujú voči partnerstvu s NATO pochopiteľnú averziu. Obzvlášť pri pomyslení na hrôzu, aká by ich krajiny čakala, keby ich Pentagón vovliekol do vojny proti Rusku a Číne. Mnohým prechádza mráz po chrbte pri pomyslení na záväzky, ktoré by im mohli vyplynúť z vazalského vojenského spojenectva s americkým hegemónom počas jeho práve prebiehajúceho ťaženia proti Rusku. Stoltenberg už avizoval, že šéfovia štátov a vlád Austrálie, Nového Zélandu, Južnej Kórey a Japonska, ktorí sa už vlani zúčastnili na vrcholnej schôdzi NATO v Madride, dostali pozvánku aj na tohoročný júlový summit aliancie vo Vilniuse.
Cukor a bič
Mimoeurópania spozornievajú. Dosiaľ nepredstaviteľná možnosť, že by ich NATO vtiahlo do protiruskej ofenzívy buď z východného tichomorského, alebo zo západného ukrajinského konca, či nedajbože z oboch, sa mení na čosi mysliteľné. Vidia to na príklade vábenia juhokórejského vazala do protiruských šachových krokov starou osvedčenou metódou cukru a biča.
Samotný bič je pomerne jednoduchý, ale účinný. Kórejská republika (Republic of Korea) je dnes hospodárskym obrom, ale ostáva i 70 rokov od vyhlásenia prímeria v kórejskej vojne (1950 až 1953) poskokom svojho zámorského protektora. Ten udržiava na juhokórejskom území okupačnú armádu a vojenské základne s odôvodnením, že tvoria kostru ochranného dáždnika, bez existencie ktorého by Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR), vybavená jadrovými zbraňami, bez váhania zaútočila. „Strýko Sam“ cvičí a vychováva veliteľské zložky juhokórejskej armády k tomu, aby boli pripravené zaveliť do boja po boku Američanov proti komukoľvek, koho označia za nepriateľa. Po tom, čo sa Juhokórejčania dlhé desaťročia domnievali, že by sa zapájali len do zrážok s KĽDR, si začínajú uvedomovať, že by to mohlo byť aj v ozbrojenej konfrontácii Západu s Ruskom. Aby toho nebolo málo, vylúčiť najnovšie nemôžu ani eventualitu, že budú v tej či onej podobe zošikovaní do vojny s Čínou o Taiwan. V ešte horšom prípade do vojny s Čínou a zároveň Ruskom, a v tej by asi šlo všetkým o všetko.
AUTOR: Patrik Sloboda
