Príchod studenej vojny na sklonku štyridsiatych rokov minulého storočia poznačil vývoj jadrových zbraní na americkej i sovietskej strane. Najničivejšiu jadrovú bombu však vyvinul Sovietsky zväz v roku 1961.
Počiatky vývoja jadrových zbraní v ZSSR
I keď v Sovietskom zväze uvažovali o vývoji jadrových zbraní ešte počas tridsiatych rokov minulého storočia, celý program odštartoval až v roku 1942 na podnet ruského fyzika v hodnosti dôstojníka sovietskych vzdušných síl Georgija Fljorova. Ten adresoval Stalinovi dva listy, v ktorých upozornil na hrozbu jadrových zbraní, vyvíjaných Nemeckom, Veľkou Britániou a USA, a vyzval k okamžitej výrobe uránovej bomby. Vystrašený Stalin okamžite zareagoval. Vedením jadrového programu boli poverení fyzici Anatolij Alexandrov a Igor Kurčatov, ktorého odporučil pôvodne navrhnutý Abram Ioffe, riaditeľ leningradského fyzikálno-technického inštitútu.
Fljorov v tom čase zakladal laboratórium pre výskum jadrových reakcií v Dubne, vzdialenej zhruba 130 km od Moskvy. Koncom roka 1942 prešiel program na plecia armády, neskôr naň dohliadal šéf sovietskeho ekvivalentu ministerstva vnútra (NKVD) a podpredseda výboru pre obranu štátu Lavrentij Berija. Jeho úlohu v programe zhodnotil fyzik Julij Chariton, ktorý sa na projekte podieľal, takto: „Berija pochopil potrebný rozsah a dynamiku výskumu. Tento muž, ktorý bol zosobnením zla pre modernú ruskú históriu, mal tiež veľkú energiu a schopnosť pracovať. Vedci, ktorí sa s ním stretli, nedokázali rozpoznať jeho inteligenciu, silu vôle a cieľavedomosť. Našli v ňom prvotriedneho správcu, ktorý dokázal dotiahnuť prácu až do konca…“
Spočiatku sa snaha vyvinúť jadrovú bombu zdala sovietskym vedcom beznádejná a celému programu dávali iba malé nádeje na úspech. No po odpálení atómových bômb na japonské mestá Hirošima a Nagasaki v auguste 1945 presadzoval Stalin potrebu zostrojenia jadrovej zbrane čoraz intenzívnejšie a na hľadanie informácií o podobných projektoch sa zamerali aj agenti NKVD.
V roku 1946 sa centrom jadrového výskumu stala lokalita v meste Sarov. Inštitúciu pomenovali Celozväzový vedeckovýskumný inštitút experimentálnej fyziky. Tu sa už darilo vedcom oveľa viac, pokrok pri vývoji bomby s použitím plutónia zaznamenal aj Igor Kurčatov, ktorému pomohli najmä údaje získané špiónmi v Británii. K programu navyše pripojili zajatých nemeckých vedcov so skúsenosťami s vývojom podobných zbraní, pričom Sovieti vychádzali aj zo spravodajských informácií o americkom projekte Manhattan, ktorý viedol k prvej úspešnej skúške atómovej bomby (tzv. Trinity test) v júli 1945.
Jadrový reaktor sa Sovietom podarilo zostrojiť 25. októbra 1946 neďaleko Moskvy. Keď ho o dva mesiace spustili, stal sa prvým reaktorom v Európe, schopným udržiavať jadrovú reťazovú reakciu. V auguste 1949 už Sovieti s výdatnou pomocou hrubých plánov prvej americkej atómovej bomby, získaných sovietskou rozviedkou, uskutočnili prvú úspešnú skúšku jadrovej zbrane.
Cesta k najsilnejšej atómovej bombe
Sovietska atómová bomba dostala názov RDS-1 (podľa niektorých zdrojov by mohlo ísť o skratku slovného spojenia Rossiya Delayet Sama – t. j. Rusko si to robí samo) a Američania ju pomenovali Joe 1, čo malo odkazovať na Josifa (anglicky Joea) Stalina. Odpálili ju na strelnici Limonia pri Semipalatinsku (od roku 2007 Semej) v Kazachstane a mala silu 22 kiloton TNT, podobne ako bomba Fat Man, zhodená na Nagasaki. S Fat Manom sa podobala aj z hľadiska dizajnu a rovnako ako jej americký náprotivok mala pevné plutóniové jadro. V okolí plánovanej explózie vybudovali Sovieti domy, most a stanicu metra a priviedli tam stovky zvierat, aby otestovali účinok zbrane na živé organizmy. Obyvateľov priľahlých obcí však vzhľadom na utajenosť testu nevarovali.
Výsledky napokon prekvapili i samotných konštruktérov. Tí totiž predpokladali o polovicu menšiu účinnosť výbuchu. Najviac poškodené boli budovy, ktoré stáli 500 až 550 metrov od epicentra explózie. Stalin a vedci na čele s Kurčatovom neskrývali nadšenie. Vedúci pracovníci projektu dostali štátne vyznamenania, sovietsky diktátor ich navyše obdaril novými autami, vilami a poukážkami na bezplatné cestovanie po celej krajine.
Američania však toto nadšenie nezdieľali. Práve naopak. Keď prostredníctvom analýzy rádioaktívneho odpadu z atmosféry zistili, že v ZSSR účinne otestovali jadrovú zbraň, ostali nemilo prekvapení. Americká rozviedka odhadovala, že Sovieti dokončia atómovú bombu najskôr v roku 1953, britská tajná služba predpokladala, že to dokážu až v roku 1954. Strata amerického monopolu na jadrové zbrane však prišla omnoho skôr. Prezident Harry S. Truman zareagoval verejným vyhlásením v septembri 1949, keď informoval o atómovom výbuchu v ZSSR, ku ktorému malo dôjsť v posledných týždňoch. Jeho slová vyvolali v USA davovú hystériu a zároveň zintenzívnili tlak na vývoj ešte ničivejšej, vodíkovej bomby. Do marca 1950 Sovieti skonštruovali päť zbraní RDS-1.
V jadrových pokusoch sa počas nasledujúcich rokov pokračovalo i naďalej. Druhá sovietska atómová bomba RDS-2 (americkou CIA nazvaná Joe 2) bola ešte sofistikovanejšia a takmer dva razy silnejšia. Mala prepracované výbušné zariadenie, nový dizajn jadra znižoval pravdepodobnosť jej neželanej detonácie. Odpálili ju v septembri 1951 z tridsaťmetrovej veže, znovu v oblasti pri kazachstanskom Semipalatinsku. Detonáciu riadili z bombardéra, letiaceho nad miestom testovania.
V októbri toho istého roka Sovieti vyvinuli zhruba o tri kilotony TNT ničivejšiu RDS-3 s plutóniovým jadrom vnútri uránového plášťa. Zhodili ju zo vzduchu a odpálili vo výške štyristo metrov. Záblesk explózie bolo možné pozorovať do vzdialenosti 170 kilometrov od epicentra výbuchu. Približne na rovnakú vzdialenosť sa niesla aj jej zvuková detonácia.
AUTOR: Pavol Ičo
