Zenový budhizmus alebo zen dal jedinečný charakter stredovekej japonskej kultúre. Zen pochádza z Číny, kde jeho základy položil Bódhidharma v roku 520 a odtiaľ sa rozšíril do Kórey a Japonska. Budhizmus sa dostal do Japonska spolu so staršou čínskou kultúrou začiatkom 6. storočia, teda takmer tisíc rokov od svojho vzniku. V Japonsku bola založená zenová škola Rinzai v roku 1191 a škola Soto v roku 1233. Všetky budhistické texty zostali v pôvodnom čínskom jazyku a pre autenticitu sa neprekladali.
Zlatý pavilón Kinkakudži (tiež Rokuondži) sa nachádza v severnom Kjóte v pohorí Kitayama. Budova je pokrytá tenkými plátkami z čistého zlata, mala slúžiť ako vila aj ako kláštor. Na streche je čínsky vták Fénix, okolo chrámu rybník a zenové záhrady. Dvojposchodová budova bola postavená pre šogúna Ašikaga Jošimicua, tu riadil politiku zo zákulisia a navštevoval ho aj sám cisár. Jeho syn z nej spravil o 11 rokov neskôr zenbudhistický chrám sekty Rinzai, ktorá údajne prechováva spopolnené ostatky samotného Budhu. V období Miromači sa zenové kláštory stali pravými strediskami duchovného života. Mesto Kjóto pred americkým atómovým bombardovaním zachránilo len množstvo chrámov a historických pamiatok.
Tento drevený chrám z roku 1397 bol niekoľkokrát zničený požiarom počas občianskej vojny a naposledy v roku 1950, keď ho podpálil psychicky chorý mních. Jeho súčasná podoba pochádza z roku 1955, ale rekonštrukcie na ňom prebiehali aj oveľa neskôr. Vplyv zenu sa pre jeho jednoduchosť šíril tak medzi šľachtou a vojakmi, ako aj medzi pospolitým ľudom. Pôsobil na básnickú tvorbu, krajinotvorbu, záhradné umenie, maliarstvo, najmä tušovú maľbu. Typickým prvkom bolo vytváranie karesansui – suchej krajiny s umelými kamennými plochami. Vo vnútri chrámu je socha bódhisattvu Kannon a štyroch nebeských vládcov Bishamona, Zöthötena, Jikokutena a Komokutena. Bódhisattvovia odložili svoje zrodenie v nirváne, aby pomohli ostatným bytostiam. Bódhisattva je bytosť, ktorá je rovnocenná Budhovi, ale obetovala sa pomáhať, až pokým nebudú všetky bytosti oslobodené z kolobehu neustáleho znovuzrodenia, preto bývajú niekedy častejšie vzývaní ako samotný Budha. Zlatý pavilón Kinkakudži bol v roku 1994 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Japonskí učenci chodili študovať budhizmus do Číny, odkiaľ sa Kannon dostala do japonského budhizmu (v Číne Kuan-jin, v Kórei Kwan Um). Začiatok budhizmu v krajine vychádzajúceho slnka sa spája s aristokratickým rodom Soga, ktorý mal kórejské korene. Táto epocha sa nazýva Asuka, podľa miesta, kde mal tento rod palác. Budhizmus teda prišiel z Kórey, ktorej panovník ho definoval ako učenie, síce ťažko pochopiteľné, ale prevyšujúce všetky ostatné. Zen podstatne ovplyvnil samurajského ducha v Japonsku. „Je moja duša smrteľná alebo nie?“ V zene je zbytočné o tom premýšľať, je to len otázkou ega. Pokiaľ sa vzdáme svojho ega, nie je vôbec dôležité, či existuje alebo neexistuje nebo a boh. Zviera nerozmýšľa, či pôjde po smrti do neba alebo do pekla. Žije tu a teraz, v prítomnom okamihu. Vždy by sme mali mať na pamäti, že smrť môže prísť v každom okamihu, preto by sme mali každý okamih prežívať naplno a nenechávať nič na zajtrajšok. Zavanie vietor nestálosti a všetko sa rýchlo skončí. Musíme brať život tak, akoby každý deň mal byť posledný.
„Zen je návrat k pôvodnému stavu, prvotnému stavu tela a ducha. Nenormálna je skôr spoločnosť a život vyplnený rivalitou, stresom, honbou za uznaním, bohatstvom, mocou. Väčšina ľudí je obmedzená svojimi pojmami, tým, čo vedia, alebo tým, čo sa im zdá, že vedia. Poriadok je rozvrátený, autority nemajú silu ani múdrosť. Zločinci sú všemocní, vesmírny poriadok sa nemôže prejaviť,“ vyslovil Roši Kaisen, alias Alain Krystaszek, ktorý študoval u majstra Taisena Dešimaru v Japonsku. Zen neverí v stvoriteľa a nezaoberá sa tzv. životom po smrti, aj karmu vysvetľuje len akýmsi prenesením esencie.
AUTOR: Vladimír Líška
