Keď jeden z učencov žiadal Milarepu, aby ho poučil o podstate páramít (t. j. cností, dokonalostí), majster odpovedal: „Pre tých, čo praktizujú Dharmu (budhistické učenie – pozn. autora) je bohatstvo len príčinou odklonu. Ten, kto sa ho vzdá, sa zrodí ako Vladár Neba. Je vznešené praktizovať dobročinnosť! Morálna disciplína je rebríkom k Vyslobodeniu… Budhistická trpezlivosť… je cnosťou, ktorú Budha opatroval najviac, je to odev, ktorý ťažko nosiť, no narastajú vďaka nemu zásluhy. Usilovnosť je krátkou cestou ku Slobode a nevyhnutnosťou pre praktizovanie Dharmy… Tieto štyri Dharmy prinášajú ľuďom zásluhy, sú nevyhnutné pre všetkých!“
Okrem týchto štyroch cností, teda dobročinnosti, morálnej disciplíny, trpezlivosti a usilovnosti, tibetský mudrc vyzdvihoval prínos múdrosti, vďaka ktorej vraj človek postupne dosiahne dokonalosť, a neprestajne poukazoval najmä na blahodarný vplyv meditácie. Práve jej praktizovanie je totiž podľa Milarepu pre všetkých budhistov najdôležitejšie.
S úmyslom vniesť do učenia, ktoré si osvojil od svojho majstra Marpu, ešte viac svetla a ešte jasnejšie vysvetliť dôležitosť cností, povedal: „Ak sa človek nedokáže oslobodiť od lakomstva, načo diskutovať o dobročinnosti? Ak človek nepoprie pokrytectvo a pretvárku, aký má zmysel dodržiavať disciplínu? Ak sa človek nevzdá zlomyseľných nadávok, aký má význam precvičovať veľkolepú skromnosť? Ak človek nezanechá ľahostajnosť a nevšímavosť, aký má zmysel, že bude morálny? Ak človek v sebe neovládne blúdiace myšlienky, aký má zmysel namáhať sa počas meditácie? Ak človek nepovažuje všetky formy za nápomocné, aký má zmysel praktizovať múdrosť? Ak človek nepozná hlboké učenie o tom, čo je zakázané a čo povolené, aký má zmysel učiť sa? Ak človek nepozná umenie brania a odmietania, aký má zmysel hovoriť o karme?“
Za mimoriadne dôležité považoval aj udržiavanie dobrých medziľudských vzťahov. Veď aký má význam pociťovať k niekomu hnev či nenávisť, keď sme všetci prepojení, keď sme si všetci rovní svojím potenciálom dosiahnutia stavu budhovstva, resp. osvietenia. „Je dobré, keď otec a syn sú v harmónii – udržiavanie harmónie s ľuďmi je veľká zásluha, ale najväčšia zásluha je udržiavať harmóniu s vlastným otcom.
A ako udržiavať túto harmóniu? Dobrými skutkami. Úspech však človeku podľa Milarepu prináša aj miernosť, pokora, súcit a dokonca i tolerovanie ohovárania. Urážky, ktoré si v živote vypočujeme, jednoducho nie sú nič iné, len „klamy ucha“, neoplácajme ich teda, nepodliehajme hnevu. „Hnev je príčina upadnutia do nižších ríš.
Podľa legendy kázal i božským bytostiam, ktorých upozornil, že ak by natrafili na nepríjemné okolnosti vyrušujúce myseľ, mali by zostať ostražité, aby nepodľahli hnevu. A rovnako by sa mali vystríhať aj nebezpečenstvu túžby, keď sa stretnú s lákavým bohatstvom.
Množstvo inštrukcií dal svojmu žiakovi Rečhungpovi. Keď sa raz vrátil z Indie plný pýchy a arogancie, Milarepa ho poučil: „Ó, synu môj, tvoja pýcha na to, čo si sa naučil, ťa poriadne zvedie z cesty! Kázať veľa s prázdnymi slovami zničí tvoje dobré skúsenosti a meditáciu. Byť pyšný a arogantný dokazuje, že si zradil Guruove prikázania. Nič nedá príčinu pre väčšiu ľútosť, než neposlušnosť Guruovi, nik nie je viac zmätený a pomýlený ako ten, kto prestal meditovať osamote.… Nič nie je hanebnejšie než vzdelaný budhista, ktorý zanedbáva meditáciu.“
AUTOR: Pavol Ičo
