Už v roku 2004 sa tri slovenské banky Slovenská sporiteľňa, VÚB a Tatra Banka zapojili do tzv. úverového registra. Subjekty v úverovom registri si mali vymieňať informácie o svojich dlžníkoch, aby tak tí nemohli dostať pôžičku, úver, či hypotéku v prípade, že túto nesplácali inde.
Projekt mal potenciál vyústiť pomerne rýchlo v jeden centrálny register pre všetky finančné inštitúcie. Ako to však býva, stagnoval a nefungoval podľa očakávaní. Vznikli dva druhy registrov – bankový a nebankový. Prvý bol určený výhradne pre banky, druhý pre lízingové a nebankové spoločnosti. Až v roku 2013 sa oba prepojili v reakcii na novelu zákona o bankách z roku 2011.
V roku 2009 podľa informácií zo zdroja investujeme.sk, úverový register fungoval nasledovne:
V registri sú okrem základných identifikačných údajov tiež základné informácie o úverových vzťahoch s finančnými inštitúciami, teda počet existujúcich úverových zmlúv (vrátane kreditných kariet), výška jednotlivých splátok, história splácania týchto záväzkov a informácie o zárukách záväzkov. informácie sú v registri uchovávané počas trvania kontraktu (splácania úveru) a ďalších päť rokov po jeho ukončení.
V registri sú vedené fyzické osoby, ktoré v niektorej banke – účastníka registra – čerpajú alebo čerpali úver (tzn. aj kontokorent) alebo majú kreditnú kartu. V registri sú vedené tiež fyzické osoby, ktoré o úver či vydanie kreditnej karty len žiadajú.
Klient môže zabrániť poskytnutiu údajov v určitom prípade tým, že nedá súhlas so spracovaním údajov o svojej osobe (vystavuje sa však riziku, že banka mu nebude chcieť peniaze poskytnúť). pripraví sa aj o jedinečnú možnosť zvýhodnenia pri žiadosti o úver v budúcnosti, pretože banka ho bude posudzovať ako neznámeho klienta a to nie je najlepšie.
Jedno– až dvojdenné oneskorenie so zaplatením splátky sa v registri spravidla vôbec neobjaví, pretože užívatelia registra (banky) aktualizujú údaje zo svojich databáz mesačne s niekoľkodňovým posunutím. ak sa klient oneskorí raz alebo dvakrát so splatením pôžičky, ale v ostatných prípadoch je bezproblémový, bude to zrejmé z úverovej správy. Banka teda uvidí, že to bola výnimočná situácia a neznamená to, že je „zlý“ klient, ktorý nemá nárok na pôžičku.
Dnes ministerstvo financií pripravuje nový zákon, ktorý celý projekt akosi zakončí. Zákon, ktorý by mal byť zavedený v novom roku, prinúti bankovky aj nebankovky povinne zdieľať informácie o svojich dlžníkoch v jednotnom registri. Tí tak nemusia mať ani nesplácaný úver, stačí ak majú vôbec nejaký úver, aby ďalší buď nedostali, alebo oveľa ťažšie a v obmedzenej výške.
Týmto krokom sa má zabrániť nezvládnuteľnému zadlžovaniu, keď si napríklad klient vezme dodatočný úver na pre neho problematicky splatiteľnú hypotéku. „Predpokladáme, že sa tak v mnohých prípadoch podarí zabrániť vzniku krízových životných situácií, keď spotrebiteľ nie je schopný udržateľne splácať svoje úvery,“ povedal rezort financií. Zadlžovanie domácností neustále rastie a banky majú na konte zlyhané úvery vo výške asi 840 miliónov eur.
Viacnásobné zadlženie je stav výhodný predovšetkým pre banky, ktoré tak otočia viac peňazí a zadlžený klient spraví pre splatenie dlhov čokoľvek, vezme akúkoľvek prácu bez ohľadu na vlastnú dôstojnosť. Samozrejme dôležitý je pomer nesplácaných úverov k ich celkovému počtu, ako aj aké množstvo financií sa pri nesplácaných úveroch podarí z klienta priemerne dostať. Keby mali banky a nebankovky záujem o jednotný register, vytvorili by si ho sami už dávnejšie aj pri problematickej legislatíve. Ich vyjadrenia, ktorými ho vítajú preto znejú pokrytecky.