Stalo sa vám už niekedy, že ste sa na určitom mieste zakaždým cítili zle? Ak áno, možno ste vstúpili do geopatogénnej zóny.
Charakteristika geopatogénnych zón
Geopatogénne zóny (známe aj ako „geoanimálie“ alebo pod historickým názvom „dračie žily“) charakterizuje odborník na prútikárstvo a problematiku elektromagnetickej kompatibility Ing. Andrej Sándor v štúdii Geopatogénna zóna – negatívny faktor životného prostredia zvyšuje rádioaktívne žiarenie, publikovanej v zborníku II. ročníka vedeckej konferencie Rádioaktivita v životnom prostredí z roku 2000, ako „… lokality, v ktorých pod vplyvom prirodzenej alebo prípadne umelej nehomogenity alebo radiácie podložia či povrchu terénu dochádza k zmene fyzikálnych polí nad terénom a v operátorovi vytvára tzv. prútikársku“.
Inými slovami, ide o narušenie fyzikálneho poľa Zeme, pričom dlhodobé zotrvávanie v takýchto oblastiach môže viesť k ochoreniam, poruchám spánku, depresiám, bolestiam hlavy či nadmernej únave. Ich výskyt bol doložený v lokalitách s podzemným vodným tokom, tektonickým zlomom, trhlinou, močiarnym terénom, no môže za to i ľudská činnosť – napríklad premiestňovanie rádioaktívnych hornín pri ťažbe surovín. Objavili ich aj v prestavaných častiach domu; v panelákoch situovaných pri rušných cestách; v bytoch, kde je domáci wifi router umiestnený hneď pri gauči, odkiaľ často pozeráte televíziu; v príbytkoch s veľkým množstvom elektrických spotrebičov, ako i v počítačových pracoviskách, kde sa z predlžovačiek vytvorila slučka. Účinok geopatogénnych zón údajne zosilňuje podlahové vykurovanie, použitie umelých stavebných materiálov alebo nízke umiestnenie stropu.
Nevhodné oblasti na život môžu byť aj na miestach bývalých cintorínov alebo popravísk, prípadne na miestach, kde v minulosti častejšie dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti. Podľa Sándora sa v geopatogénnych zónach zdržuje 20 % populácie. Takéto neblaho pôsobiace oblasti majú väčšinou tvar nepravidelných pásov, širokých jeden a viac metrov. Zvlášť citlivé sú na tieto oblasti deti približne do veku 9 až 12 rokov a ženy nad 35 rokov.
Sándor vo svojej štúdii navrhol aj päťstupňovú stupnicu pôsobenia geopatogénnych zón (GPZ): „Stupeň 5 – najsilnejšie pôsobenie GPZ, operátor je v kľude bez pohybu – prejavuje sa prútikárska reakcia otáčaním prútika (nevhodná lokalita na pobyt); stupeň 4 – operátor je v pohybe, prejavuje sa prútikárska reakcia jedno otočenie na dĺžke 2 m (veľmi zlá lokalita); stupeň 3 – operátor je v pohybe, indikuje 70 % GPZ na mernej ploche 100 m² (zlá lokalita); stupeň 2 – operátor je v pohybe, indikuje 40 % GPZ na mernej ploche 100 m² (priemerne dobrá lokalita); stupeň 1 – operátor je v pohybe, indikuje 10 % GPZ na mernej ploche 100 m² (veľmi dobrá lokalita).“
Negatívnym vplyvom geopatogénnych zón možno čeliť prostredníctvom špeciálnych tlmičov a eliminátorov. Niektoré z nich majú tvar pyramídy a sú zhotovené z dreva alebo zo vzácnych minerálov. V krajných prípadoch je však jediným riešením odsťahovanie.
Výskyt geopatogénnych zón kedysi a dnes
O geopatogénnych zónach vedeli už starovekí Číňania. Pravidlá na výber lokalít stavby budov a zakladania cintorínov údajne určoval legendárny cisár Yü, známy aj ako Jü Veľký, okolo roku 2200 p. n. l. Panovník ako aktívny prútikár tvrdil, že jestvujú miesta, nazývané „dračie žily“, pod ktorými sídlia démoni, ktorí narúšajú spánok živých a dokonca i zosnulých.
V antickom Grécku považovali za geopatogénne zóny predovšetkým oblasti s podzemným vodným tokom. Škodlivému vplyvu takýchto vôd sa snažili vyhnúť pomocou dosiek a platní, zhotovených zo zmesi riečneho piesku a vápna, zmiešanej so zvieracou krvou alebo s vaječnými škrupinami. Kelti zabezpečovali budovy pred škodlivým zemským vyžarovaním vrstvou svetlosfarbenej horniny kaolínu, ktorá sa vkladala do vyhĺbenej diery pre základy. Germáni si vyberali miesto na stavbu domu podľa správania mravcov – tam, kde sa dlhšie zdržiavali, nestavali.
Zvyklosti starých Rimanov pri výstavbe mesta priblížil Marcus Vitruvius Pollio v diele O architektúre z 1. storočia p. n. l. Na mieste, kde chceli stavať, vraj určitý čas pásli dobytok. Následne zvieratá zabili a ak mala aspoň väčšina z nich zdravé pečene, mohlo sa začať s výstavbou. No ak boli choré, musela sa hľadať iná, vhodnejšia lokalita. Obyvatelia Balkánskeho polostrova odnepamäti zbierali kamene na poliach a vytvárali z nich ohrady okolo domcov, sýpok aj chlievov, čo malo zabrániť negatívnemu pôsobeniu podzemnej vody. Staré pravidlo pre stavbu budov jestvovalo aj na Slovensku; zachovalo sa v porekadle Stavaj dom, kde leží pes.
AUTOR: Pavol Ičo
