Švédska metropola sa usilovne pripravuje na júnový nápor zahraničných návštevníkov, ktorí si chcú vychutnať v severoeurópskych mestách prírodný úkaz známy ako Biele noci. Tí, ktorí sa ubytujú v štokholmskom hoteli Nobis, ležiacom na starobylom námestí Norrmalmstorg, sa môžu bezplatne oboznámiť s udalosťou, ktorá sa tam odohrala pred 50 rokmi. Presnejšie v pobočke banky Kreditbanken v prízemných priestoroch budovy. Dvaja lupiči v nej zadržiavali koncom augusta 1973 štyroch rukojemníkov, ktorí sa s nimi po šiestich traumatických dňoch natoľko zblížili, že ich po prepustení považovali za svojich ochrancov a policajné oddiely za nepriateľov. Vytváranie kladných a tesných psychických väzieb obetí s páchateľmi vo vypätých situáciách dostalo pomenovanie štokholmský syndróm.
Pôvod názvu
Priebeh vyjednávania pôvodne jedného lupiča Jana-Erika Olssona s políciou prenášala od začiatku švédska televízia. Pre konzumentov masovej televíznej kultúry krajiny troch koruniek to bolo divácke nóvum. Televízne spravodajské pokrývanie 130-hodinovej patovej situácie počas vyjednávania o prepustení rukojemníkov poskytovalo švédskej verejnosti príležitosť zamýšľať sa nad zločinnosťou ako takou z najrôznejších uhlov.
Švédsko patrilo v tom období medzi priekopnícke krajiny v oblasti prehodnocovania všetkých rovín tradičnej morálno-etickej a kultúrnej hodnotovej sústavy. Uvoľňovanie bariér potrebných na zavádzanie multikulturalizmu a formovanie tzv. otvorenej spoločnosti prebiehalo tempom, akým škandinávska monarchia predbehla západnú Európu o jednu a stredovýchodnú Európu o dve generácie. Nordickí Švédi sa mentálne menili na zmäkčilé spoločenstvo zbavené materiálnych starostí a ochotné nechať sa programovať sociálnym inžinierstvom na šíriteľov dobra.
Policajné orgány preto pristupovali k Olssonovi od momentu zmedializovania rukojemníckej drámy ako k partnerovi, ktorého treba citlivo vnímať a viesť s ním konštruktívny dialóg. 32-ročný lupič bol klasickým bezohľadným kriminálnikom a recidivistom. Do banky vtrhol vyzbrojený automatom, zmocnil sa rukojemníkov a ich prepustenie podmieňoval dvoma okruhmi požiadaviek. Prvý (očakávaný) sa týkal vyplatenia vysokej, no nie astronomickej sumy troch miliónov švédskych korún. K tomu požadoval poskytnutie nepriestrelnej vesty, prilby, dvoch pištolí a, samozrejme, pristavenie lietadla schopného k okamžitému odletu. Druhý (menej očakávaný) sa vzťahoval na jeho bývalého spoluväzňa, známeho gangstra Clarka Olofssona. Mal byť bezodkladne privezený z väznice k nemu a k rukojemníkom do banky, čomu väzenská správa ihneď vyhovela. Lupič postrelil hneď v úvodnej fáze rukojemníckej drámy policajta, čím vydráždil jeho kolegov v útvaroch, ktoré obľahli banku. Neskrývali odhodlanie zneškodniť Olssona s Olofssonom, ktorí sa zabarikádovali, aby znemožnili náhlu akciu prepadového komanda. Olsson sa pokúsil v nasledujúcich dňoch vynútiť si v telefonáte s predsedom vlády Olofom Palmem povolenie k bezpečnému opusteniu budovy v pristavenom aute. Inak chladnokrvný premiér zareagoval na úpenlivý krik jednej z rukojemníčok skratovým spôsobom položením slúchadla.
Bod zlomu
Nasledujúci deň sa ukázalo, že to mohol byť bod zlomu, ktorý si vyžaduje stručné priblíženie. Vo Švédsku, presiaknutom sociálnodemokratickou doktrínou rovnostárstva, sa položenie slúchadla považovalo za hrubý spoločenský prehrešok. Stranícky šéf (1969 – 1986) a viacnásobný premiér (1969 – 1976 a 1982 – 1986) Olof Palme si dôsledne pestoval imidž človeka z ľudu, ktorý sa teší dôvere občanov, pretože je slušný a jedným z nich. Dlhé roky chodieval po uliciach a navštevoval divadlá, kiná, výstavy a reštaurácie sám alebo s manželkou bez ochranky, pretože to nebolo potrebné. Bohaté, neutrálne a národnostne homogénne Švédsko vykazovalo v 60. a 70. rokoch v porovnaní s okolitými štátmi, nehovoriac o Spojených štátoch, mizivú mieru násilnej trestnej činnosti. Umiernená monarchia vďačila za udržiavanie tejto prirodzenej vnútornej bezpečnej klímy faktoru, ktorý ultraliberálne slniečkarstvo neprestajne podkopávalo: osvedčenej škandinávskej protestantskej etike.
Tá sa riadila pri vedení dialógu, a teda aj telefonických rozhovorov, pravidlom, že náhle položenie slúchadla bez slov rozlúčenia je neprípustné. Práve takúto výčitku telefonicky adresovala Olofovi Palmemu nasledujúci deň zmienená rukojemníčka Kristin Enmarková. Dôrazne ho požiadala, aby umožnil všetkým, t. j. obom mužom a všetkým rukojemníkom, bezpečný odchod z priestorov banky. Ukázalo sa, že tandemu Olsson a Olofsson sa podarilo preklopiť pomery a získať si náklonnosť zadržiavaných. Policajní psychológovia v Štokholme si pravdepodobne neuvedomili, že stresová situácia začína v zabarikádovanej banke všetkých prítomných emocionálne zbližovať.
Pocit spolupatričnosti zoči-voči silovým zložkám štátu v nich upevnila i následná akcia policajného komanda. V snahe podniknúť čosi účinné na prerazenie barikád prevŕtalo dieru z horného podlažia, čím vyvolalo panický strach rukojemníkov pred útokom plynovými granátmi. Jan-Erik Olsson vypálil na výstrahu do diery niekoľko výstrelov, ktorými zranil jedného policajta.
Nasledovalo dlhé mučivé dvojdňové ticho pred búrkou. V mocenských štruktúrach švédskeho štátu prebiehali intenzívne trenice politicko-spoločenského rázu. Ultraliberálne nátlakové skupiny, domáhajúce sa zmierlivého vyriešenia rukojemníckej krízy, narážali na odpor represívnych zložiek, ktoré odmietali nechať zranenia dvoch mužov v uniformách nepovšimnuté.
AUTOR: Patrik Sloboda
