Postupná demografická prestavba USA v zmysle dlhodobého presídľovania miliónov obyvateľov latinskej Ameriky do USA otvára doširoka otázku návratu území, o ktoré Mexiko prišlo po vojne s USA v rokoch 1846 – 1848. Nie je taká svetoznáma ako americká občianska vojna (1861 –1865), no zaslúži si nemenšiu pozornosť vzhľadom na očividné paralely s búrlivým dneškom.
Casus belli
Kým anglojazyčný kultúrno-civilizačný okruh ju nazýva Mexican-American War (mexicko-americká vojna), španielskojazyčné krajiny majú pre ňu pomenovanie Intervención estadounidense en México, čiže intervencia Spojených štátov v Mexiku. Odzrkadľuje to vnímanie podstaty konfliktu hispánskym civilizačným okruhom. Už samotný názov poukazuje na to, že išlo o intervenčnú vojnu USA proti Mexiku. Intervencia trvala necelé dva roky a slovenskojazyčná Wikipédia ju definuje takto: „Mexicko-americká vojna (ďalšie názvy: Prvá americká intervencia, Mexická vojna) bol ozbrojený konflikt medzi Spojenými štátmi a Mexikom v rokoch 1846 až 1848. Vojne predchádzala Texaská revolúcia v roku 1836 a pripojenie Texasu, ktorý Mexičania stále považovali za svoje územie, k USA.“
Táto stručná charakteristika si zaslúži uznanie za to, že poukazuje aj na to, čo vypuknutiu vojny predchádzalo. Udalosťou, ktorú Spojené štáty označili za casus belli, t. j. legitímny dôvod postačujúci na vypovedanie vojny, bol útok oddielu mexického jazdectva na tábor vojenskej hliadky USA. Viedol ju kapitán Seth Thornton, ktorý nechal tábor postaviť na severnom brehu rieky Rio Grande oproti mestu Matamoros ležiacom na severovýchodnom cípe dnešného Mexika.
Oddiel nebojácneho kapitána Thorntona tam prenikol pri plnení rozkazu preskúmať územie medzi riekami Nueces a Rio Grande. Prvá z riek vteká do Mexického zálivu pri meste Corpus Christi, druhá, zhruba 250 kilometrov južnejšie, pri meste Matamoros.
Učinil tak napriek varovaniam mexickej vlády, aby neprekračoval rieku Nueces, ktorú považovala za hraničnú. Z jej pohľadu išlo o agresívny nájazd na mexické územie. Z hľadiska Washing-tonu to bola rekognoskácia terénu sporného územia, pretože si naň nárokovala Texaská republika. Vznikla v roku 1836 po odštiepení od Mexika. Pre Mexiko to bol flagrantný príklad anexie, s ktorou sa nemienilo pasívne zmieriť. Tomuto štátnemu útvaru sa však dostalo diplomatického uznania od USA a od viacerých európskych krajín. Niektoré si dokonca v hlavnom meste Austin otvorili diplomatické alebo obchodné zastupiteľstvá. Mexiko považovalo mladú republiku za dravú vzbúreneckú provinciu so vzťahovačnými vlastníckymi nárokmi na rozsiahle územia, ktoré ani nekontrolovala, vrátane pásma medzi riekami Nueces a Rio Grande.
Texas sa po krátkej fáze nezávislosti pripojil z vlastnej iniciatívy koncom decembra 1845 k USA. Jeho expanzívnym chúťkam sa tak dostalo mocnej ochrany Spojených štátov. Vysvetlenie expanzívnych ambícií poskytuje Mexičanom argumentáciu, ktorá je dnes, po takmer dvoch storočiach, znovu aktuálna, i keď v opačnom garde. Na vlastnej koži sa vtedy v Texase presvedčovali, ako sa masové prisťahovalectvo belochov stalo demografickou zbraňou proti Mexičanom, respektíve proti pôvodnému obyvateľstvu akéhokoľvek pôvodu.
Štátna nezávislosť, ktorú si Mexiko po vojne so Španielskom v rokoch 1810 – 1821 získalo, vyčerpávala mladý štát do takej miery, že nebol schopný udržiavať územnú celistvosť. Siahalo od severného okraja Kalifornie až do strednej Ameriky. Mexickému cisárstvu patrili počas krátkeho obdobia jeho existencie v rokoch 1822 – 1823 aj dnešná Guatemala, Honduras, Salvador, Nikaragua a Kostarika. I po revolučnej premene na republiku (na Spojené štáty mexické) bola rozloha jej územia porovnateľná so Spojenými štátmi.
„Americká výnimočnosť“
To však nebránilo americkému prezidentovi Jamesovi Monroeovi vyhlásiť v decembri 1823 zahraničnopolitickú doktrínu o výsadnom práve USA kontrolovať mocenské pomery na západnej pologuli. Stala sa konceptuálnym motorom hegemonizmu USA najprv v západnej hemisfére a o sto rokov neskôr, po skončení 1. svetovej vojny, na celej planéte. Mladá mexická republika sa stávala prvou veľkou obeťou bezohľadnej rozpínavosti Spojených štátov, živených fikciou o americkej výnimočnosti, ktorú môžeme opísať trefným citátom z Wikipédie takto: „Americká výjimečnost (American exceptionalism) je teorie, že USA jsou kvalitativně odlišné od ostatních zemí. Tato teorie charakterizuje Spojené státy jako výrazně odlišné od ostatních států a národů, protože se jedná o the first new nation (první nový národ), který navíc vytvořil specifickou ideologii amerikanismu, jež je založena na svobodě, individualismu, republikánství, laissez-faire, rovnostářství a populismu. Většinou, i když ne vždy, bývá americkou výjimečností přímo implikována americká nadřazenost všem ostatním státům a národům světa.“
Tá nadradenosť Mexičanov krajne popudzovala. Zaštiťovanie sa floskulou o priorite svojvoľne definovaných národných záujmoch nad povinnosťami dodržiavať sľuby a záväzky dané iným štátom urobila z Mexika predmet dobyvačných chúťok jeho severného suseda dávno pred oficiálnym vypuknutím vojny. Boli namierené smerom na západ, aby ho Spojené štáty mohli kolonizovať až po tichomorské pobrežia, a tak sa stali mocnosťou svetového významu. Posmelení kúpou enormných území od napoleonského Francúzska v roku 1803, ktoré zdvojnásobili rozlohu USA, o dve desaťročia neskôr narazili na odmietnutie Mexika predať Texas a iné provincie. Keď vymáhanie po dobrom zlyhalo, nastúpilo vymáhanie po zlom.
Texas zaplavovali masy osadníkov z južných štátov USA a najmä z radov európskych prisťahovalcov do USA a to takým tempom, že už v roku 1829 výrazne prevýšili počet tamojších Mexičanov. Nepomer prudko stúpal a pokus mexickej vlády pribrzdiť ho uvalením dane z majetku a zvýšením taríf v obchodovaní s USA nikam neviedol. Obchodné kruhy novoprišelcov napojené na finančnú oligarchiu Severu nariadenia obchádzali, na čo mexická vláda reagovala zamedzovaním legálneho prisťahovalectva z USA. Pokračovalo nelegálnym spôsobom, čo viedlo k posilňovaniu separatistických hnutí novoprišelcov v Texase a k posilňovaniu jeho faktickej autonómie. Autoritu vlády vo vzdialenej metropole Mexika podrývali krvavé nájazdy indiánskych kmeňov do riedko osídlených a ťažko ubrániteľných oblastí Mexika.
Dynamika USA
Viacnásobný prezident, generál Antonio López de Santa Anna považoval preto v roku 1834 za nevyhnutné pritvrdiť. Zrušil federalistickú ústavu a zaviedol centralistický režim unitárneho štátu s novou kvázi ústavou, zjednodušenou do tzv. siedmich základných zákonov. Podarilo sa mu zabrániť odtrhnutiu niektorých separatistických provincií, ale nie Texasu. Neúnavne ignoroval návrhy finančnej a politickej oligarchie USA a politického Washingtonu, aby predal severnú Kaliforniu a sprístupnil Spojeným štátom tichomorské pobrežie.
Silové riešenie v podobe vojny USA proti Mexiku si tak vykoledoval sám. Precenil schopnosť obranných síl Mexika, ktoré bolo treba povolávať, cvičiť, živiť a motivovať na obranu gigantického územia v čase, keď počet obyvateľstva riedko osídleného agrárneho Mexika nedosahoval ani osem miliónov. Na porovnanie počet obyvateľov USA stúpol v roku 1840 v porovnaní s rokom 1830 o 33 % na 17 miliónov. V roku 1850 o 36 % na 23 miliónov. Chrabrý generál si zrejme nedokázal predstaviť, že vojna prebudí spiaceho obra, akým sa stávali Spojené štáty predovšetkým v obchodnom a hospodárskom zmysle slova.
Vojna vyprovokovaná kapitánom Thorntonom odhalila systémové slabiny Mexika ako štátu, ktorý nemal vlastný zbrojný priemysel a počas relatívne krátkeho, ani nie dvojročného trvania vojny ho ani nestihol naštartovať. Americký prezident James Knox Polk zaradil územnú expanziu do volebného programu. Nádej po uši zadlženého Mexika, že nakúpi na úver zbrane v Londýne, vyšla nazmar, pretože vnútorne rozhárané Mexiko pripadalo tamojším finančným magnátom ako bezperspektívny štátny útvar, zrelý na porciovanie. Vysokoperspektívnymi sa im zato javili Spojené štáty americké, obzvlášť, keď Washington prejavoval ochotu prekonávať predošlé nesváry s Londýnom. Ten prejavil dobrú vôľu pristúpiť na to, aby sa Spojené štáty zapojili do spravovania systému svetového poriadku Pax Britannica v úlohe mladšieho partnera, povereného dohľadom nad západnou hemisférou.
AUTOR: Patrik Sloboda
