Pri príležitosti 180. výročia začatia kodifikácie slovenského jazyka, snáď aj niekedy dostatočne nedoceneného, zamýšľam sa nad životom Ľudovíta Štúra i jeho 126-stranovou knižočkou Starý a nový vek Slovákov. Štúr ju napísal ako reakciu na výsledok konventu v roku 1840, kde grófa Karola Zaya zvolili za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi, zanieteného a nemilosrdného ,,ideológa“ veľkého Maďarska a zjednoteného maďarského náboženstva. Knižka bola napísaná v roku 1841, prvýkrát však vyšla až v roku 1935 v staročeštine v Učenej spoločnosti Šafárikovej z iniciatívy Josefa Jiráska. Tým, ktorým bola určená, Slovákom sa dostáva do rúk takmer až po storočí. Je to dielo nezvyčajnej poetickej sily, hovoriace o dejinách Slovákov, najmä však o krutých praktikách pomaďarčovania Slovenska po roku 1840. Kniha vyšla v slovenčine v roku 1994 vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vďaka prekladu Dany Podrackej. Štúrov odkaz má čo povedať i dnešku, keď sme svedkami snáh odnárodňovania.
Zacitujem z príhovoru v úvode knihy vynikajúceho spisovateľa Vlada Mináča, žiaľ, už nežijúceho: „Prekladateľka urobila malý zázrak – sviežou a čistou rukou prešla po usychajúcom osení, aby dala vyklíčiť zelenej jarine, aby aj takto odkliala Ľudovíta Štúra: ,Pre nás sú naše kroje krásne a milujeme ich ako sokol vrchol hory a ako jeleň lesnú tíš… Boh sa k nám prihovára v každom strome, v každom pahorku, v každom potoku, v každej búrke našich Tatier, velebne osvecujúc naše doliny.‛ Skladáme si predstavu o najväčšom Slovákovi v našich stručných dejinách ako kriminalisti alebo archeológovia, prikladajúc kostičku ku kostičke, aby sme zistili veľkosť kostry i veľkosť živého človeka. Veď koľkí ho v hubách omieľajú, ale kto ho číta? Takýto prekladateľský a vydavateľský čin je vzácny aj preto, že nás približuje k živej veľkosti.“
Zacitujem i z príhovoru prekladateľky: ,,,Bolí a je to dobre,‛ povedal Štúr svojmu lekárovi, doktorovi Gajarymu, niekoľko hodín pred smrťou amne sa tieto slová zhmotnili do celého textu počas prekladania. Áno, je to bolesť prenikajúca z vnútra jeho slov, ktoré sa sýtia ako vinič z najhlbších podstát, priam z útrob zeme. Bolesť, ktorá po viac ako stopäťdesiatich rokoch obnažuje rany zjavujúce sa ako stigmy v slovensko-maďarských vzťahoch napriek času. V období písania textu Štúr nepochybne prežíval fyzickú úzkosť a obavu: čo ak sa jazýčky maďarských aj pomaďarčených judášikov pretiahnu za pár strieborných popod prahy všetkých dvier a zasadnú za stôl gazdov? Čo ak slovenčina a spolu s ňou aj Slováci zostanú len v maďarských povestiach ako rabi, ktorým ukradli čarovné gajdy? Ako sa dá zrekonštruovať priepastná obava a trýzeň Štúrovho srdca? Dá sa len tušiť, že bolesť, ktorá ho zachvátila ako rútiaca sa lavína, bola možno tou dejinnou silou, ktorá lavínu maďarizácie zahatala a možno napokon aj zastavila. Bola to bolesť, ktorá sa naštiepila na lásku k národu, bolesť, určujúca smer vnútorného zrenia Slovákov, ich vnútorné dejiny. A táto konkrétna, zdanlivo zabudnutá bolesť štúrovcov patrila k silám, podieľajúcim sa na dnešnej samostatnosti a štátnej zvrchovanosti Slovenska.“
Ľud sám bol rebelom, hoci medzi vzdelancami ich bolo pomenej. Vo vyšetrovacom spise vypočúvaných Kalinčiaka a Francisiho sa píše, že na otázku, ako oni milujú Maďarov, jeden z nich odpovedal: ,, Láska sa za lásku dáva.“ Popod fúzy sa pousmiali vyšetrovatelia i četníci. Panská láska rastie na zajačom chvoste, a tak sa to traduje dodnes.
Predkovia naši chápali kresťanstvo a napĺňanie Božích prikázaní aj vo vzťahu k Maďarom a to doslova i dopísmena. Preto milovali blížneho svojho ako seba samého, nezabili, nepokradli… A práve vďaka onomu doslova a dopísmena zostali verní aj svojej slovenčine. Niesli si ju na jazyku, aj pod jazykom ako obolos. Zastavme ich, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú, znie v hymnickej piesni, ktorá bola vzpruhou pre odvahu. Zastavila ich však bolesť a vernosť, najsilnejšie zbrane zneucteného a pošliapaného ľudu.
Knihy majú svoje osudy. Možno bolo osudom Štúrovho Starého a nového veku Slovákov dostať sa k čitateľovi až teraz, keď pod slnkom prežiarenej krajiny znova vstupujú staronové tiene spupnosti, uzurpátorstva a prisvojovania si pravdy lžou. Boj o text stále trvá, tak ako trvá jazyková vojna, ktorá nadobudla skryté, menej nápadné formy. Aj Štúrov spis patrí medzi tie, ktoré v jedných rozjatria žiaľ, v iných však rozdúchajú nenávisť.
Ako autor tohto článku dodávam, že je na škodu nás Slovákov, že v dôsledku náhodného zranenia Štúr skončil predčasne životnú púť, v rozkvete svojich tvorivých síl, vo veku 41 rokov. Och, čo všetko pre svoj národ by bol schopný ešte urobiť, keby bol ešte žil. Domnievam sa, že text uvádzaného Štúrovho spisu v podobe knižky by mal prirodzene patriť k literatúre používanej v školách.
AUTOR: Jozef Ďuriš
