Rozhovor s palestínskou veĽvyslankyňou Safou Khaldi
Konflikt medzi Palestínou a Izraelom prebieha už veľmi dlho a my sa v časopise Zem&Vek tomuto konfliktu venujeme od nášho vzniku, ja osobne od roku 2012 aj vo svojich knihách, rozhlasových reláciách vysielaných na území Slovenska. Kedy a kde vzniklo jadro tohto problému, aké je historické pozadie?
Jadro konfliktu vzniklo ešte pred viac ako 75 rokmi. Prakticky od britského mandátu Palestíny. Po prvej svetovej vojne Veľká Británia obsadila celú Palestínu. Britské vojská vstúpili na územie Palestíny v roku 1917 a mandát Británie bol schválený okolo roku 1922-1923. V tom čase sa stalo niekoľko udalostí, ktoré môžete nájsť v histórii Palestíny. Najvýznamnejšie boli vlny židovských emigrácií z Európy k nám. Najvyššie vlny emigrácie boli počas druhej svetovej vojny. Náš národ srdečne vítal týchto ľudí s dobrým úmyslom. Ako viete, Veľká Británia vtedy zohrávala dvojitú hru. Na jednej strane ako mandátna krajina mala pripraviť pôdu, aby mohol palestínsky ľud spravovať svoje územie, a na druhej strane sľúbili židom, že tam bude pre nich zasľúbená zem. To znamená, že na palestínskom ľude bol spáchaný podvod.
Ako spolu Palestínčania a židia vychádzali?
V tých časoch – v 20. a 30. rokoch minulého storočia – žil národ v Palestíne pokojne. Bol tam relatívny rozmach v kultúre, umení, v obchode, v poľnohospodárstve. Aj vzhľadom na to, že Palestína je krajina alebo rodisko troch náboženstiev a Palestínčania sú odjakživa tolerantný národ, privítali týchto emigrantov s dobrým úmyslom, že budú naši hostia. Časom tam sionisti začali budovať osady, kibuce rôzneho charakteru a začali si privlastňovať pôdu aj pomocou Veľkej Británie, ktorá im umožnila kradnúť, doslova kradnúť našu pôdu. A Palestínčania boli väčšinou roľníci, jednoduchí ľudia. Ale keď si uvedomili tieto zámery, že im chcú kradnúť vlasť, začali povstávať. Najdôležitejšie povstanie bolo v rokoch 1936 až 1939, to bolo medzníkom. A potom sa situácia vyvíjala v prospech židovských prisťahovalcov, to boli tí sionistickí banditi, ktorí operovali v Palestíne a Veľká Británia ich ozbrojila. V čase, keď Veľká Británia ozbrojila židovských prisťahovalcov, Palestínčan nesmel nosiť zbraň vôbec, dokonca ani veľký nôž. Situácia vyvrcholila tak, že 29. novembra 1947 OSN vydala rozhodnutie o rozdelení Palestíny na dve časti: židovskú a arabskú. Mimochodom, Československo bolo spoluautorom tejto rezolúcie. Tá rezolúcia mala číslo 181. V roku 1948 vznikol štát Izrael. Samozrejme, Palestínčania vtedy rezolúciu odmietli, lebo niekto im chcel zobrať polovicu vlasti. Chápali to ako novodobú kolonizáciu krajiny. Palestínčania sa toho nevzdali. Začali proti tomu bojovať, až to napokon v roku 1964 vyvrcholilo vznikom Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP).
Aké boli reakcie vo svete na vznik OOP?
Našu otázku začali vo svete chápať ako národnú otázku, nie ako otázku utečencov a emigrantov. Začali si uvedomovať, že bojujeme za svoju emancipáciu a právo na sebaurčenie a začali sa vydávať určité rezolúcie v prospech tejto otázky. Samozrejme, vznikom Izraela prichádzalo súbežne vyhostenie Palestínčanov z vlasti. Vtedy židovské organizácie začali proces etnických čistiek. Tento proces sa začal v marci 1947, to znamená skôr, ako sa táto vojna oficiálne začala. Vtedy viac ako 750-tisíc Palestínčanov odišlo do susedných štátov. OSN v roku 1949 založila UNRWA, to je organizácia patriaca OSN pre rekvalifikáciu Palestínčanov, aby sa starala o palestínskych utečencov. Tento problém sa nevyriešil, ale naopak, začalo sa to nabaľovať ako snehová guľa. Židovský plán etnických čistiek vtedy spočíval v tom, že 531 palestínskych miest a dedín bolo úplne vyhladených. Izrael skonfiškoval všetku pôdu po vyhnaných Palestínčanoch. Na ich miestach vytvoril kibuce aj osady, ktoré sa neskôr premenili na izraelské mestá.
Čo dostal palestínsky ľud?
Dostal rozmach osád a osadníkov na Západnom brehu Jordánu a vo východnom Jeruzaleme a spolu s tým tvrdý vojenský režim, lebo sionisti vládnu na Západnom brehu a okupovaných územiach prostredníctvom vojenských pokynov a rozkazov, nie normálnym zákonom pre civilistov. Skonfiškovali pôdu, vybudovali osady. Celkovo je dnes približne 450 osád na území Palestíny a počet osadníkov je 750-tisíc. Skôr ako sa začal takzvaný mierový proces, tu bolo okolo stotisíc osadníkov. Po týchto procesoch sa počas mieru počet osadníkov zvýšil.
Kde má byť teda vytvorený Palestínsky štát?
To je tá otázka. Dennodenne vnikajú do palestínskych miest, dedín a táborov bez ohľadu na to, že palestínske bezpečnostné sily tam majú mať tú kontrolu pod sebou, nie izraelskí vojaci. Zatýkajú aj deti, nielen dospelých ľudí a dávajú ich do väzenia. Problém osád je pre nás obrovský. Dokonca aj Európska únia priznala, že sú nezákonné. Budovanie osád a prítomnosť osadníkov sú ilegálne. Všetkých 750-tisíc osadníkov je tam ilegálne, nemajú tam čo robiť. Židovské osady na okupovaných územiach Palestíny urobili zo Západného brehu, teda tam, kde by mal byť vytvorený Palestínsky štát, aj podľa slov mnohých európskych politikov čosi ako deravý ementál. Osady sú navyše budované na zdrojoch pitnej vody, jednak na vrchoch okolo všetkých palestínskych miest a dedín, tak, aby palestínske mestá a dediny neboli medzi sebou prepojené. A, samozrejme, majú svoje vlastné cesty, na ktoré Palestínčania nesmú chodiť. To je doslova režim apartheidu.
Na režim apartheidu už dlho upozorňujú aj pozorovatelia OSN, ja som uvádzal správu Johna Dugarda ešte niekedy v roku 2012, kde sa uvádzajú tieto katastrofálne podmienky. Keď som prechádzal celou Palestínou od Nazaretu a Galilejského jazera až dolu po Eilat, boli to samé oplotenia pripomínajúce rezervácie alebo koncentráky.
Práve preto, že sú tam tie osady, preto, že sú tam check pointy a nejaký modliaci sa kresťan sa chce dostať do Betlehemu, čo by bolo z domu len 15 minút pešo, trvá to niekedy aj niekoľko hodín, lebo sa musí zdržať. Cesta z Jeruzalema do Betlehema trvá autom približne dvadsať minút. Keď chcú prísť kresťania z Betlehema alebo z okolia Betlehema na Veľkú noc alebo na Vianoce do Jeruzalema, tiež im cesta trvá niekoľko hodín, a to je len 15 km. Niekedy im tam zakážu ísť. Ale často, takmer vždy, ich počas cesty obkľúčia a nadávajú im. Dokonca televízia tento rok na Veľkú noc ukazovala, ako na kresťanských farárov v Jeruzaleme pľuli. Predchádzajúcu Veľkú noc im pľuli priamo do tváre, v Jeruzaleme. Tento rok je najostrejší zo všetkých rokov voči kresťanom aj moslimom. Samozrejme, pre moslimov to platí dupľom. Nemôžu sa ísť modliť do mešít bez ponižovania, bez nátlaku. Dovolia, aby Jeruzalem navštevovali len tí, ktorí dosiahli vek 60 rokov, kontrolujú im veľmi prísne preukazy, skontrolujú všetko. A viete, keď sa moslimovia prídu modliť, kontrola trvá niekoľko hodín. Príďte nás navštíviť. Treba vidieť tú tragédiu, v ktorej žijú Palestínčania, to je nenormálne. To je ponižujúce, nedôstojné. Rozprávajme napríklad o tehotných ženách, ktoré chcú ísť do nemocnice, študentoch, ktorí chcú ísť do škôl, na vysoké školy, robotníkoch, ktorí chcú ísť do práce, roľníkoch. Je tam obrovské obmedzenie pohybu.
AUTOR: Tibor Eliot Rostas
