Žraloky sú starobylou skupinou živočíchov obľubujúcou teplé moria a oceány. Najstaršie fosílie žralokov sa vyskytujú už v devónskych vrstvách, starých 400 miliónov rokov, ale najväčšie rozšírenie dosiahli v období druhohôr, niekedy pred 150 miliónmi rokov. Príroda ich vybavila dokonalými zmyslami, preto sa odvtedy takmer vôbec nezmenili.
Žralok Owstonov je považovaný za žijúcu fosíliu. Počas celej svojej existencie, počas desiatok miliónov rokov, je stále rovnaký, aspoň veda tak tvrdí a rada operuje miliónmi hore-dole. Od ostatných žralokov sa žralok Owstonov odlišuje vysúvajúcou čeľusťou, životom v morských hĺbkach a neobvyklým dlhým rypákom. Podobne je na tom aj ďalší hlbokomorský druh – žralok úhorovitý. Keď žralok stratí zub, narastie mu nový, dokonca žralokovi tigriemu môže vypadnúť počas života až 20-tisíc zubov.
Žraloky nemajú kosti, ale chrupavkovitú kostru. Sú vynikajúco prispôsobené životu vo vode, silná chvostová plutva im umožňuje rýchly pohyb, až 50 km/h, niektorým až vyše 80 km/h. Na rozdiel od ostatných rýb majú oči vybavené vrstvou odrážajúcou svetlo, čo im umožňuje videnie aj v tme. Ich mozog dokáže spracovať veľké množstvo informácií. Láka ich kov, ktorý pri kontakte s vodou vytvára galvanické napätie. Žraloky nemajú vzduchový mechúr, ktorý slúži rybám na nadľahčovanie, majú však veľkú pečeň s rovnakou funkciou. Žraloky spia v ustavičnom pohybe, pretože na dýchanie potrebujú pohyb vody cez sliznice. Niektoré druhy sú živorodé, iné druhy nosia ikry v tele. Žraloky z čeľade Lamnidae sú nebezpečné už v tele svojej matky. Dravé embryá sa vzájomne napádajú, až zostane len jedno, ktoré sa posunie do vajcovodu. Zoológa, ktorý to objavil, pohrýzlo 23 cm embryo, keď pitval už mŕtvu samicu, uviedol Nicolas J. Saunders v knihe Mytická síla zvířat.
Žraloky sú väčšinou introverti, lovia najmä v noci, živia sa všetkým, čo ulovia. Majú výborný čuch, svoju korisť predtým, ako zaútočia, najprv oboplávajú. Útočia zákerne zospodu a zozadu na pohybujúce sa predmety, najmä vertikálneho tvaru, ktorý pripomína mŕtvu rybu. Sú také prefíkané, že plávajú so slnkom za chrbtom. Tento morský „zabijak“, ak si aj napriek dokonalým zmyslom nie je celkom istý korisťou, zvykne ju najprv načať – ochutnať. Pritom sa v žalúdku žralokov našlo množstvo rôznych predmetov, dokonca aj pneumatiky. Žralok dokáže zacítiť krv až na jeden kilometer, čuchom dokáže zachytiť už jeden diel krvi na milión dielov vody, aj veľmi nízke frekvencie a sekrét rýb, ktoré sú vyplašené. Ako väčšina šeliem aj žraloky útočia „na strach“. Pri útoku im oči chráni membrána, pri druhoch, ktoré ju nemajú, pri zahryznutí odvrátia oči dozadu, aby si ich neporanili. Majú postrannú čiaru prebiehajúcu po celej dĺžke tela, ktorá okrem zachytávania vibrácií slúži aj na udržiavanie rovnováhy. Kladivohlavý žralok má v bizarnej hlave veľké množstvo pórovitých senzorov na vnímanie biopoľa živých organizmov, volajú sa Lorenziniho ampuly. Na nose má hmatové receptory a pod kožou na hlave elektrosenzitívne orgány registrujúce elektrické pole obete, čo mu umožňuje zacieliť presný a zdrvujúci úder. Vďaka nim vie presne vypátrať korisť aj pod pieskom, preto ani nehybná a zahrabaná ryba sa pred ním neschová.
Poznáme 250 druhov žralokov, z toho 25 sa považuje za nebezpečných pre človeka. Zatiaľ čo my sa obávame premnožených medveďov, v Kalifornii a na Floride je najväčšou hrozbou žralok modrý, nazývaný aj biely, ľudožravý. Väčšina útokov sa odohráva práve v USA na Floride a v Austrálii. V Chorvátsku sa útok na človeka vyskytne asi raz za 10 rokov a raz za polstoročie je útok smrteľný. Žralok modrý je najväčšou dravou rybou, dorastá do dĺžky 6 metrov, kým väčšina týchto rýb má dĺžku 1,5 až 4,5 metra. Paradoxne, najväčší druh, žralok obrovský, dosahujúci až 20 m, sa živí iba planktónom a pri nedostatku potravy odpočíva na dne a hibernuje.
AUTOR: Vladimír Líška
