Protiruské ťaženie USA a utečenecká dráma. Ťažko povedať, ktorý z týchto dvoch hybných procesov súčasného diania v strednej Európe je jeho popredím a ktorý pozadím. Čo je však isté a zo všetkého zaráža najviac, je fakt, že sa odohrávajú autonómne, ako keby ich aktéri o sebe navzájom nevedeli a sledovali iba svoje úzko ohraničené, egoistické ciele.
Európa sa zmieta v najväčšej kríze od druhej svetovej vojny a NATO na čele s USA namiesto toho, aby ju ochránilo pred hroziacou katastrofou a hľadalo príčiny priamo na mieste vzniku, pokračuje v prípravách na konfrontáciu s Ruskom. Po tom, ako predstaviteľ aliancie vyhlásil, že problém s migrantmi nemá vojenské riešenie, bolo jej členským štátom zrejmé, že ubrániť sa pred dôsledkami bezprecedentne zorganizovaného exodu bude musieť každý na vlastnú päsť.
Schizoidná morálna rozpoltenosť a politické pokrytectvo sa nevyhli ani Slovensku. Paralelne s odrážaním nezmyselných návrhov bruselskej eurobyrokracie na povinné utečenecké kvóty musí premiér pravidelne absolvovať sériu „povinných jázd“. Naposledy v podobe prijímania návštev, ktoré by (akiste na rozdiel od prezidenta SR) ani v stave najväčšej eufórie neoznačil za milé. Najprv mu príde generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg cez šéfa rezortu obrany Martina Glváča odkázať, že SR je „zodpovedný spojenec“ (a možno i poradiť, ako pozametať cestu pred blížiacim sa americkým konvojom), potom si nesympaticky zazerajúci ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk od neho vypočuje ocenenie za „obrovské úsilie, ktoré vláda Ukrajiny vynakladá na stabilizáciu situácie v krajine“.
Medzi najexemplárnejšie ukážky politického lavírovania sa však koncom uplynulého týždňa zaradili svojrázne opozičné „postrehy“ k otázke prijímania migrantov. Za názory, tobôž nie seriózne vyargumentované, ich totiž ani s privretím oboch očí označiť nemožno. Na jednej strane opozícia – aby nevznikol dôvod obviniť ju z úplnej straty súdnosti – formálne podporí vládou presadzované odmietanie povinných kvót, vzápätí však – aby pre zmenu nevznikol dôvod obviniť ju zo spoluúčasti na oslabovaní „jednotnej európskej pozície“ – propaguje nezmysly, ktorými poprie obsah vlastných tvrdení.
Napríklad šéf mimoparlamentnej strany SKOK Juraj Miškov vyzýva, zdanlivo celkom rozumne a konštruktívne, k diskusii „ako krízu riešiť, aby sa neopakovala a aby sa prílev utečencov zastavil“. Jedným dychom však populisticky dodá, že sa „o niekoľko tisíc žiadateľov o azyl dokážeme postarať“ a volá po hľadaní spôsobu „ako tým, ktorí tu už sú, pomôcť“. Politici, ktorí dnes ešte stále debatujú, či utečencom pomôcť alebo nie, sú podľa neho „mimo“ a údajne poškodzujú Slovensko.
Ďalší šéf, tentoraz parlamentnej strany Most-Híd, Béla Bugár sa ku kritike EÚ naoko pridáva, pričom povinné kvóty označuje za riešenie, ktoré nie je dobré. Zároveň však príčinu toho, že sa vrátili na stôl, nachádza v tom, že „dobrovoľná solidarita fakticky zlyhala“. O slovách, ktoré by dávali aspoň čiastočne zmysel, tu nemôže byť reč. Hovoriť o solidarite a povinnosti pomáhať všetkým utečencom bez rozdielu je totiž bez pravdivého pomenovania príčiny (kto súčasné sťahovanie etník vyvolal) a skutkového stavu (nezákonné porušovanie hraníc EÚ i jej členských krajín) absurdné a nezodpovedné.
Ako pokus využiť neprehľadnosť a zložitosť medzinárodnej situácie v domácich mútnych vodách a vyloviť si z nich „niečo pre seba“ vyznel aj najnovší Bugárov návrh na zavedenie dvojjazyčných názvov železničných staníc. Ako keby nebolo momentálne na Slovensku iného problému. Keďže o prípadnej reakcii jeho straníckych kolegov, ktorí si v kolónke národnosť oficiálne uvádzajú „slovenská“, nie je do tejto chvíle nič známe, ich mlčanie sa dá vysvetliť tým, že sa dostali do pasívneho vleku svojho predsedu, ktorý síce iba z času na čas, ale o to citlivejšie zabrnká na nacionalistickú strunu. Pre nemaďarskú voličskú základňu tejto málo čitateľnej politickej strany je to veľmi zlý, ak nie varujúci signál.
Stačí k tomu už len dodať, že ten istý Bugár desať dní predtým obvinil premiéra Roberta Fica, že cieleným stupňovaním strachu v súvislosti s utečeneckou krízou vytvára živnú pôdu pre extrémizmus, nacionalizmus a xenofóbiu. „Paušálne označenia migrantov za bezpečnostnú hrozbu či možných teroristov sú pre nás neprijateľné a len prehlbujú strach našich občanov,“ siahol predseda Most-Híd po jednej zo svojich tradičných fráz, ktorými navodzuje dojem akéhosi morálneho apelu. Človeku sa až veriť nechce, že by nič z toho, čo sa v týchto dňoch deje, nepochopil.