Husto poprepájaná svetová ekonomika, ktorú jej duchovní otcovia prácne koncipovali v 20. storočí do uniformného angloamerického globálneho formátu, sa akosi vymyká v 21. storočí ich zámerom. Medzikontinentálna obchodná výmena prestáva plynule prebiehať po zabehaných hlavných trasách v dôsledku obchodnej vojny, ktorú Západ rozpútal proti Rusku a Číne. Oblastiam Blízkeho a Stredného východu hrozí navyše eskalácia horúcej vojny medzi Izraelom a palestínskymi povstaleckými hnutiami, čo môže kedykoľvek paralyzovať námornú plavbu v Perzskom zálive a v Červenom mori. Ak k tomu pridáme riziko ustrnutia v Čiernom mori, ak by sa Rusko dalo vyprovokovať k rozsiahlejším ozbrojeným úderom, ľahko pochopíme nevyhnutnosť diverzifikácie kľúčových úsekov najvyužívanejších obchodných trás. Medzi také patrí Suezský prieplav, neďaleko ktorého sa chystá výstavba nového prieplavu.
Nápad ničím nový
Myšlienka vybudovania plavebného prepojenia Červeného mora so Stredozemným morom v delte rieky Nílu vŕtala hlavou už faraónom starovekého Egypta. Niektorí dokonca vybudovali spojovacie kanály, ktoré však ich následníci nedokázali udržiavať, pretože bývali po pravidelných povodniach neustále zanášané usadeninami.
Projektanti budúceho Suezského prieplavu zvažovali v 19. storočí niekoľko trás, po ktorých by viedol, a jedna z nich viedla nie cez Suezský, ale cez Akabský záliv. Prechádza ním Východoafrická priekopová prepadlina oddeľujúca arabskú tektonickú platňu od africkej.
Prepadlina, v angličtine Great Rift Valley, je mohutný geomorfologický útvar s dĺžkou zhruba sedemtisíc kilometrov. Vedie od Mozambiku cez východnú Afriku, Červené more, Akabský záliv a ťahá sa až po severný Libanon. Zvažovaný prieplav mal preto prepájať námorný prístav v izraelskom meste Ejlat s iným, či už existujúcim, alebo novým, na pobreží Stredozemného mora. O využitie takejto príležitosti sa uchádzalo prístavné mesto Aškelon, ležiace neďaleko severného okraja Pásma Gazy. V prospech trasovania na línii Ejlat – Aškelon hovorila skutočnosť, že už po nej vedie Trans-izraelský ropovod, čo znamená, že okolité územie je dôkladne preskúmané.
Z hľadiska nákladov na výstavbu a prevádzku zvažovaného prieplavu sa však sondovala kratšia trasa s vyústením na pobrežnom území, známom ako Pásmo Gazy. To však spravovala na základe dohôd z Osla palestínska samospráva. Spoluzakladateľ izraelského štátu a jeho prvý ministerský predseda David Ben Gurion, rodák z Płońska, ktorý viedol vládu s prestávkami v rokoch 1948 – 1963, nikdy neprestal túžiť po tom, aby jeho nová domovina nebola závislá od ochoty alebo neochoty Egypta dovoliť izraelským plavidlám využívať Suezský prieplav. Ťažko znášal aj uzavretie prevádzky Suezského prieplavu v rokoch 1956 a 1957 a potom neskôr, keď opustil kreslo premiéra, v období rokov 1967 – 1975.
Spojené štáty vypočuli začiatkom 60. rokov naliehanie Izraela a nechali rozbehnúť tajný prieskum, či a ako by sa dala vybudovať nová vodná spojnica medzi Červeným a Stredozemným morom. Primárnym zámerom bolo, aby ju plne kontroloval Izrael a nie Egypt či nejaké medzištátne konzorcium. Projekt, vypracovaný v gescii ministerstva energetiky, odporučil využiť nesmierne kontroverznú raziacu technológiu. Navrhol hĺbiť trasu cez hornatú Negevskú púšť pomocou reťazca 520 podzemných jadrových výbuchov. Autori pripúšťali, že by to vyvolalo medzinárodné pobúrenie a rozzúrilo arabský svet, čo by Washingtonu možno až tak nevadilo. Od šialeného nápadu, tzv. mierového využitia jadrovej energie takýmto desivým spôsobom, upustil až po tom, keď sa množili správy z iných kútov sveta o vedľajších účinkoch podzemných výbuchov v podobe masívneho rádioaktívneho zamorenia.
Stratégia Západu
Pád železnej opony pred troma desaťročiami a zaradenie sa krajín bývalého socialistického tábora – ako už aj predtým Číny – do procesu integrácie svetovej ekonomiky pod vedením atlantickej superveľmoci zvyšovalo nároky na prepravnú kapacitu všetkých prieplavov. Oba hlavné najvyťaženejšie – Panamský a Suezský prieplav – boli rozšírené a zmodernizované, aby zvládali stúpajúci nápor. Nadnárodný kapitál s prevažujúcou účasťou tzv. nových peňazí z Číny a z klanového prostredia svetovej čínskej diaspóry uzavrel pred desiatimi rokmi s vládou v Manague dohody o výstavbe transoceánskeho prieplavu v Nikarague. Realizáciu však pribrzdilo vyostrenie súperenia Západu s novými vyzývateľmi. Nadnárodnému anglo-americkému kapitálu začali stúpať na päty čínske a indické oligarchické kruhy a to takým razantným spôsobom, na aký transatlantickí peňazotvorcovia neboli navyknutí. Prekonané studenovojnové súperenie na osi Východ – Západ sa pootočilo na súčasnú rivalitu tzv. globálneho Juhu s tzv. kolektívnym Západom.
AUTOR: Patrik Sloboda
