MAMUTÍ EURÓPSKY PARLAMENT BUDE AJ PO ODCHODE BRITSKÝCH POSLANCOV V JANUÁRI 2020 PRÍLIŠ NEMOTORNÝM A ŤAŽKOPÁDNYM GRÉMIOM, ABY DOKÁZAL PLNIŤ ÚLOHY, AKÉ MÁVAJÚ NAJVYŠŠIE ZÁKONODARNÉ ORGÁNY V NÁRODNÝCH ŠTÁTOCH EURÓPSKEJ ÚNIE. ZVOLENÍ POSLANCI SI NEBUDÚ MÔCŤ BYŤ ISTÍ, ČI SA TÁTO PREBYROKRATIZOVANÁ OPACHA SLÚŽIACA PLUTOKRACII TRANSATLANTICKÉHO ZÁPADU EŠTE PÄŤ ROKOV VÔBEC UDRŽÍ. PREDVÍDAVÍ KANDIDÁTI PRETO UŽ POČAS PREDVOLEBNÝCH DEBÁT ZVAŽUJÚ, AKO BY MOHLI V BRUSELI A ŠTRASBURGU POMÁHAŤ SVOJIM DOMOVINÁM V PRÍPRAVE NA IMPLÓZIU EÚ A NA DOBU PO ZRÚTENÍ, KEĎ SA PRAVIDLÁ VEĽKEJ HRY ZÁSADNE ZMENIA.
ČO JE TO BYŤ POSLANCOM
Hoci mnohí kandidáti vidia a vedia, že európska dvadsaťsedmička je obor potácajúci sa na hlinených nohách, nemajú odvahu ani dostatočnú predstavivosť hovoriť s voličmi nahlas a zrozumiteľným, nie orwellovským jazykom predovšetkým o tom, ako využiť pôsobenie v Európskom parlamente v prospech vlasti.
Jedna vec je totiž istá. Teritórium Európskej únie nezostane do konca mandátneho obdobia nových poslancov v roku 2029 oázou mieru, pokoja, blahobytu a demokracie. Všetky tieto štyri atribúty sú už dnes značne narušené, a to stojíme ešte len na brehu pred vyplávaním do rozbúrených vôd, ktoré budú v nasledujúcich piatich rokoch zmietať Európou prinajmenej tak prudko ako počas prvej a druhej svetovej vojny. Obidve tieto kataklizmy pochovali nielen desiatky miliónov Európanov, ale aj dovtedajšie spoločenské pomery. Noví poslanci europarlamentu si preto musia byť vedomí, že vstupujú do Babylonskej veže, ktorá ostane nedostavaná a bude sa drobiť – povedané súčasným jazykom – v živom prenose.
Adepti na poslanecké kreslá v Európskom parlamente v rokoch 2024 – 2029 by sa mali snažiť poučiť z neschopnosti mnohých zákonodarcov národných parlamentov v obdobiach pred vypuknutím vojen. Koľkí z tých skúšali skúmať, čo sa črtalo na horizonte, a najmä za horizontom? Chýbala im schopnosť vnímať impulzy a signály blížiacich sa civilizačných premien a nedokázali spájať čriepky súvislostí do mozaiky. Tí, čo toho boli schopní, narážali neraz na neporozumenie svojho okolia pri interpretácii prebiehajúceho diania. Nejeden sklamaný konceptuál, ktorý mohol byť užitočný svojmu národu a štátu, balil kufre a odchádzal do exilu. Tí pohodlnejší napríklad z Nemecka do susedného Rakúska, Francúzska a Československa, kde však na nich po niekoľkých rokoch dupla hrubá čižma totality. Tí rozhľadenejší uprednostnili spoľahlivejšie zaoceánske zázemie a pričinili sa významnou mierou o výstup juhoamerickej Argentíny medzi desiatku najprosperujúcejších štátov v sveta.
Sotvaktorý poslanec vypracoval takpovediac „do zásuvky“ ešte pred zapojením svojej vlasti do svetovej vojny celistvý program povojnovej obnovy použiteľný po doznení posledného výstrelu. Takmer všetci trpeli konceptuálnou krátkozrakosťou bežných vzdelancov a politikov, ktorí neprekračovali rámec svojho postavenia šachových figúrok, respektíve aj keď ho prekukli, neodvažovali sa ho prekročiť a stiahli sa naspäť do pohodlia domáceho „teplúčka“. Prenechávali tak arénu diania hýbateľom dejín, ktorí nemuseli byť nutne inteligentnejší, nápaditejší, charakternejší či rozvážnejší. Disponovali však vlastnosťou uvažovať nazvime to imperiálnym spôsobom, čiže dlhodobo a viacgeneračne. K nadhľadu nad všedným dianím boli odmalička vychovávaní, osobitne školsky vzdelávaní a mentálne cvičení.
Uvažovanie a konanie s nadčasovým prístupom presahujúcim štvorročné volebné cykly si mohli osvojovať predovšetkým dynastické rodové línie klasickej a tzv. novej finančnej aristokracie. Do spoločenského a politického života vstupovali s vedomím, že uskutočňujú zámery a vízie, ktoré nemusia byť nutne dokončené počas ich kariérneho alebo fyzického života, čo vôbec neprekážalo, pretože v nich môže a bude pokračovať nimi vybrané a dôsledne vyškolené potomstvo. Rímske číslice I., II., III., IV. atď. za menami niektorých dnešných prominentov prezrádzajú, že by mohli patriť k riadiacim kruhom stojacim už po generácie nad turbulenciami bežne vnímaného, t. j. zúženého rámca celkového diania. Striedanie období vojen a mieru, ako aj konjunktúr a úpadku sú pre nich scenériami, ktoré sa dajú dohodnúť a režírovať. Cisári, králi, kniežatá a neskôr i veľkofinančníci bez modrej krvi si už po stáročia režisérsky rozumejú tak, aby mohli striedavo profitovať aj z tých najneľútostnejších vojen a hospodárskych pohrôm.
Ani jedna z nich nebola dosiaľ v bežne známych dejinách svetovou v tom zmysle, že by vykynožila ľudstvo. Eposy niektorých starých kultúr síce spomínajú také epochálne katastrofy, ale tie neberie moderná mienkotvorná historiografia vážne.
ČO ICH ČAKÁ A NEMINIE
Zlomovým bodom súčasnej civilizácie s nultým bodom v starobabylonskej minulosti bol vynález atómovej bomby a potenciálne aj exterminačné zdokonalenie biologických zbraní hromadného ničenia.
Architekti usporiadania pomerov podľa zámerov Pax Americana nedomysleli do konca riziká demonopolizácie vlastníctva Sovietskym zväzom a následne Čínou plus inými potenciálnymi buričmi. Myslenie západných bábkovodičov nedokázalo po niekoľko desaťročí koncepčne spracovať a jednoznačne zareagovať na stav, keď sa stal Sovietsky zväz vojensky neporaziteľným. Jediné, na čo sa zmohlo, bolo rozleptávanie Sovietov zvnútra. Takýto staroveký mocenský nástroj bol však Kremľu dobre známy. Prijal preto viacúrovňové protiopatrenia, ktoré umožnili postsovietskemu Rusku pozviechať sa i z nalomenia štátnosti v 90. rokoch.
Vládnuce kruhy Západu začali po páde železnej opony bez obáv rozoberať kulisy pluralitnej demokracie na domácej pôde a zaobchádzať s „plebsom“ tvrdo a bez škrupúľ. Podhodili mu fantóm liberálnej demokracie, ktorá zužuje akčný rádius zákonodarcov a zároveň ho rozširuje vybraným záujmovým skupinám. Nóvum, ktoré prestalo byť zakrývaným a, naopak, stalo sa masívne propagovaným, bolo povyšovanie mimovládnych organizácií financovaných nadáciami a korporáciami na plnohodnotných aktérov v systéme liberálnej demokracie. Za rovnako plnohodnotný sa pasoval i samotný korporátny sektor, ktorý tak vystúpil zo zákulisia priamo na scénu.
AUTOR: Patrik Sloboda
