Pred štvrťstoročím v marci 1999 podala Európska komisia (Komisia, EK) po obvineniach z korupcie, zo zneužitia moci a zo sprenevery demisiu. Svoju úlohu zohral pri tom Európsky parlament (EP). Eurokomisár Jacques Santer s tímom totiž predtým nevypočuli europoslancov varujúcich Komisiu, že ju odvolajú, ak nesprehľadní svoju činnosť. Eurokomisárka Édith Cressonová mala viac ako rok za poradcu pre vedu svojho zubára. „Je to inštitúcia, kde je ťažké nájsť ľudí, ktorí by sa EŠTE CÍTILI zodpovední,“ uvádzalo sa v správe nezávislých expertov vyšetrujúcich podozrenia z korupcie Santerovej Komisie. Správa tiež uvádzala, že Európska komisia stratila kontrolu nad administratívou.
„Členovia komisie se dnes večer jednomyseľne rozhodli podať kolektívnu demisiu. Komisia tak prijíma svoju zodpovednosť.
Tej noci 15. marca 1999 po šokujúcej správe nezávislých expertov a pre hrozbu vyjadrenia nedôvery zo strany europoslancov sa Santerova Komisia vzdáva. Niekoľko komisárov bolo obvinených zo sprenevery. Najvýraznejší je prípad francúzskej komisárky pre výskum Édith Cressonovej. V správe je obviňovaná z favoritizmu, keď zamestnala vo svojej kancelárii ako vedeckého poradcu známeho. Táto pozícia bola fiktívna. Pani Cressonová uzatvárala s príbuznými významné a dobre platené zmluvy a nerobila to verejným a prehľadným spôsobom. Bolo to proti pravidlám Európskej únie (EÚ). Finančný škandál vypukol najprv vnútri Komisie, keď dal jeden úradník do vnútorného obehu kritickú správu. Zmocnila sa jej tlač a škandál už nešlo ututlať. Vo vtedajšej situácii sa darilo akýmkoľvek rečiam. Panovalo presvedčenie, že európske inštitúcie vykonávajú len samé čachre, slúžia na udržiavanie známych, na podvody a sprenevery. Európsky parlament sa vtedy po prvýkrát odvážil Komisii postaviť čelom. Škandál nabral obrátky vďaka Výboru pre rozpočtovú kontrolu. Demisia celej Komisie potvrdila politickú rolu Európskeho parlamentu v Únii. Parlament získal na význame ako skutočná legislatívna sila. Dlho sa malo za to, že je len debatným klubom a legislatívnu moc má len Rada. To sa zmenilo. Vzťahy EP a Komisie sa začali meniť. A tak sa parlamentné vypočúvania komisárov stali postupovými skúškami. Vtedy Komisia začala pociťovať, že je pod kontrolou europarlamentu (ako je to, mimochodom, v Zmluve). V dôsledku škandálu vznikol Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF). Od roku 1999 má za úlohu chrániť finančné záujmy EÚ. Napriek vyšetrovaniu škandálu sú závery rozpačité. V roku 2007 Európsky súdny dvor konečne dospel k záveru, že bývalá francúzska premiérka porušila povinnosti komisárky. Pani Cressonovú však zachránila belgická justícia, ktorá prípad pre nedostatok dôkazov odložila,“ uvádzajú české titulky v trojminútovom francúzskom videu z júna 2010, dostupnom na stránkach europarlamentu (Z historie: Pád Santerovy Komise).
Pred vznikom OLAF-u boli interné prípady podvodov riešené Generálnym riaditeľstvom pre finančnú kontrolu alebo Pracovnou skupinou pre koordináciu bojov proti podvodom (UCLAF), ktorá bola založená v roku 1988. Vonkajšiu kontrolu vykonávali Európsky účtovný dvor a Výbor Európskeho parlamentu pre kontrolu rozpočtu. Po politickej kríze v roku 1999 narástla potreba nezávislého orgánu pre boj proti podvodom. Predovšetkým europarlament videl vo vtedajšom systéme nedostatky a vyvíjal tlak, aby sa vytvorila inštitúcia, ktorá by bola na rozdiel od UCLAF-u vybavená okrem dozorných právomocí aj vyšetrovacími. A tak bol rozhodnutím EK z 28. apríla 1999 zriadený Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF), pracovať začal 1. júna 1999. OLAF je orgánom EK, spadá do pôsobnosti komisára pre zdanenie a colnú úniu, audit a boj s podvodmi. Zaradenie OLAF-u do štruktúry Komisie však môže vzbudzovať pochybnosti o jeho nezávislosti.
Bývalá francúzska premiérka Edith Cressonová (1991 až 1992) sa počas svojho funkčného obdobia zaslúžila o to, že ropnú rafinériu v Leune a sieť čerpacích staníc Minol sprivatizoval ropný koncern Elf Aquitaine, písal v januári 2001 nemecký týždenník Focus. S odvolaním sa na list Cressonovej z roku 1991 adresovaný vtedajšiemu nemeckému kancelárovi Helmutovi Kohlovi Focus uvádza, že Cressonová svoju priamu účasť na privatizácii Leuny dovtedy popierala. Z ďalšej úplatkárskej aféry súvisiacej s francúzskym koncernom Elf Aquitaine sa pred parížskym súdom zodpovedal bývalý francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas. Spoluobžalovanou bola aj jeho exmilenka Christine Deviersová-Joncourová, ktorá mala zinkasovať od koncernu 65 miliónov frankov. Z peňazí koncernu údajne profitoval aj samotný Dumas, predovšetkým luxusnými darčekmi.
Cressonovú obvinili v marci 2003 v Belgicku z falšovania listiny, z korupcie a zo zneužitia funkcie, keď bola komisárkou EÚ (1995 až 1999). Belgická justícia začala vyšetrovať Cressonovú na podnet belgickej europoslankyne Nelly Maesovej v roku 1999. Súd uznal oprávnenosť podania, keďže činy prisudzované Cressonovej sa udiali v Belgicku. Bývalá eurokomisárka pre vzdelávanie a výskum mala profitovať zo zamestnania svojho priateľa, zubára Reného Berthelota, v rokoch 1996 a 1997 na účet EÚ v sume 150 000 eur. Cressonovej aféra destabilizovala EK, ktorá na nátlak europarlamentu podala v marci 1999 kolektívnu demisiu.
Po obvinení Santera a Cressonovej z korupcie odstúpil aj vtedajší viceprezident eurokomisie, komisár pre zahraničný obchod Leon Brittan. Ten ešte v prvej polovici 80. rokov ako britský minister vnútra získal od poslanca Geoffreyho Dickensa fascikel opisujúci aktivity pedofilov vo Westminsteri. Spis sa však stratil spolu s ďalšími materiálmi o organizovanom zneužívaní detí vysokopostavenými ľudmi, ktoré boli vo vlastníctve ministerstva. Brittan najprv poprel, že o fascikli niečo vedel, neskôr tvrdil, že nevie, kam sa podel. V júni 2014 ho vypočúvala polícia v súvislosti s obvinením, že v roku 1967 znásilnil 19-ročnú študentku. Po jeho smrti v januári 2015 ho obvinili z viacnásobného znásilnenia dieťaťa. Jednou z obetí mal byť 10-ročný chlapec. K zneužitiu chlapca Brittanom malo dôjsť v Elm Guest House v západnom Londýne. Ďalšia obeť obvinila Brittana z toho, že bol členom skupiny dobre situovaných ľudí navštevujúcej pedofilné orgie v bytoch na Dolphin Square pri Westminsteri. Brittan zastával od roku 2004 do roku 2010 pozíciu nevýkonného riaditeľa Unileveru. V roku 2015, uprostred obvinení, zomrel.
AUTOR: Karol Kardoš
