Biela Veľryba

V slaných a trpkých vodách slovenskej spoločnosti sa už roky objavuje obrovský tieň veľryby – bielej veľryby. Je to náš zdravotnícky systém, ktorého sme všetci súčasťou: z vážnych dôvodov ako pacienti, z legislatívnych dôvodov ako pracujúci. Táto naša ryba si pláva v mori byrokracie a peňazí nás všetkých. V neposlednom rade je more znečistené množstvom nekonečných sľubov o prínosných reformách a efektívnom využívaní finančných zdrojov. No veľryba neobýva tento znečistený oceán sama. Spoločnosť jej robia ostatné ryby, planktón, potopený poklad, ale aj nejaký ten žralok. V našom prípade finančný, a tento žralok, rovnako ako v prírode, väčšinou loví samostatne, prípadne v malých skupinkách, sprevádzaný menšími predátormi, ktorým postačí odpad z veľkej koristi. Okolo našej veľryby sa hmýri planktón v podobe poplatkov, oprávnených sťažností, úradných nariadení, zbytočných formulárov a iných byrokratických povinností. Za ideálnych okolností by pacient nemal byť súčasťou planktónu, mal by sa pohybovať vo vlastnom prúde, bezpečne preplávať okolo byrokratických bariér a čerpať zo zdravotnej starostlivosti to, čo potrebuje, bez toho, aby bol ulovený harpúnami či háčikmi záujmových alebo iných skupín predátorov. Okrem týchto mechanických spôsobov lovenia si však ako planktón plávame v mori znečistenom poplatkami, nezmyselnými formulármi či čakacími listinami na vyšetrenia, operácie a v tom najsmutnejšom prípade aj na účinnú terapiu. Našťastie evolúcia zariadila, že väčšina planktónu nedýcha žiabrami, ale difúziou povrchom tela, a teda k prežitiu nepotrebuje veľa. Podobne aj my ako pacientsky planktón vystačíme si s tým, čo nám more prinesie: s neefektívnym hospodárením, polorozpadnutými zdravotníckymi budovami či elegantným linoleom z čias doktora Sovu alebo Janderu. Morské prúdy vedia byť silné, no vzhľadom na veľkosť veľryby by mala do určitej miery vedieť samostatne korigovať smer prúdenia vody. Takto to funguje v prírode. V skutočnosti však našu veľrybu korigujú žraloci a svojimi manévrami určujú jej smer, a tým aj smer prúdenia planktónu. Pacient, aj keď sa snaží plávať samostatne, sa často nechcene stáva súčasťou väčšieho mechanizmu. Vzniká tu chaos, ktorý v prírode neexistuje: veľryba sa pohybuje podľa záujmov tých, ktorí ovládajú jej silu, žraloci manévrujú podľa vlastných nepísaných ale za to explicitne ústne dohodnutých pravidiel, ktoré často ani neexistujú, sú nezmyselné ale za to výnosné. Príroda to zariadila tak, že ak sa žralok prestane pohybovať, klesá na dno. Naši žraloci sú však neustále v pohybe, nie vždy fyzickom, ale na šachovnici osudu a života nás, zdanlivo bezbranného planktónu. Žralok v prírode loví, aby prežil. Žralok v spoločnosti loví, aby si podmanil ešte väčšiu časť bielej veľryby a spolu s ňou aj nás. Zdravie, kedysi najväčšia hodnota, sa zmenilo na obchodný artikel, s ktorým sa špekuluje ako s drahým, a čo je horšie niekedy ako s úplne bezcenným tovarom, ktorého sa treba zbaviť. Ešte nedávno mala takmer každá okresná nemocnica svoj rytmus, bolesť sa tam dala pomenovať menom a liečba mala akúsi ľudskú tvár. RTG, zlomená ruka, apendix či pôrod, všetko sa riešilo v blízkosti domova, často v rukách susediek, spolužiačok alebo známych, kamarátov. Dnes sa aj tam, kde sa tvárime, že žijeme v 21. storočí, ukazuje prístup personálu, ktorý je síce odborne presný, no ľudsky vychladnutý, vyhorený – sterilný ako operačná sála, kde už nezostalo miesto pre dotyk, úsmev či slovo, ktoré by hrialo viac než, deka s logom korporátu. Nie je ničím výnimočným, ak dnes žena v pôrodných bolestiach cestuje 70 až 100 kilometrov v sanitke, často dokonca bez lekára, v spoločnosti iného zdravotníckeho zamestnanca v podobe záchranára. Nechce nikto dehonestovať a znižovať úroveň týchto pracovníkov a ich prácu si každý z nás váži a ceni. Čím sme sa to stali? Tolerujeme a berieme ako samozrejmosť, že platíme za základné stomatologické ošetrenie, hoci každý mesiac prispievame svojou kvapkou do spoločného mora peňazí. Absurdné je, že si musíme priplácať za skrátenie čakacej doby na vyšetrenie, operáciu, konzultáciu u špecialistov či za nezmyselné doplatky za lieky, a to všetko napriek tomu, že každý pracujúci a podnikajúci človek si počas celého produktívneho života poctivo platí zdravotné poistenie. Tolerujeme amorálny prístup a princípy svorky nenásytných, po peniazoch bažiacich žralokov. Zdravotný systém pripomína obrovskú bielu veľrybu, majestátnu, ale ťažkopádnu, ktorá namiesto toho, aby chránila a niesla, pomaly klesá na dno a my sa s ňou potápame spoločne. Jej telo je mohutné, no zvnútra vyžraté žralokmi, ktorí sa dali dobrovoľne prehltnúť v modernej podobe trójskeho koňa. A keby len jedného. Občas sa objaví losos, ten, ktorý ide proti prúdu. Pacient, bojujúci za svoje zdravie a v najhoršom prípade aj o vlastný život, je práve tým lososom, ktorý musí hľadať cestu proti prúdu. V prírode losos migrujúci proti prúdu ide za rozmnožovaním a zabezpečením nasledujúcej generácie. Pacient, podobne ako losos, hľadá cestu, aj keď ho systém hádže späť do silného prúdu, do perejí zdravotných poisťovní, nevrlých a vyhorených úradníkov. No aj losos sa často unaví, pretože cesta proti prúdu je dlhá a len máloktorý ju dokončí. Smutnou metaforou je, že rovnako to končí aj v prípade nás, pacientov. Ale každý losos, každý pacient, každý odvážny zdravotník, ktorý sa rozhodne ísť proti prúdu, je dôkazom, že nádej stále existuje. Že aj v takomto chaose sa dá nájsť cesta, udržať sa nad hladinou a hľadať spravodlivosť i pomoc. Možno je to boj proti nezastaviteľnej sile nie však prírodnej, ale ľudskej, možno je to iba krehká nádej, ktorá nás vedie. No práve tieto lososy sú tými, ktorí udržiavajú naše more živé. A tak sa pýtajme: dokedy ešte budeme mlčky sledovať, ako sa prúdy menia podľa záujmov zopár nenásytných žralokov? Dokedy budeme čakať, že sa situácia sama od seba zmení? Možno jedinou cestou je stať sa lososom, ísť proti prúdu a odmietnuť úlohu planktónu v očiach tých, čo nás chcú len loviť. Hľadať cestu, držať sa pevne a nikdy sa nevzdať. Lebo len tak môže naše more znova ožiť a len tak sa môže pacient prestať strácať v hlbinách, márne hľadajúc potopený poklad – vlastné uzdravenie. A občas sa stane, že medzi veľrybou pohltenými lososmi sa objaví aj takzvaný Jonáš, človek, ktorý bol pohltený veľrybou a predsa prežil. Uväznený v nechutných vnútornostiach byrokracie dokáže nájsť vnútornú silu a odhodlanie, ktoré mu umožnia vyplávať späť na hladinu. Jonáš nám pripomína, že aj v situáciách, ktoré sa zdajú beznádejné, vždy existuje možnosť prežiť, vzoprieť sa prúdu a získať slobodu. Nemáme inú možnosť, ide totiž o všetko, o zdravie. Zdravotné poisťovne, ktoré by mali byť majákom dôvery, často pôsobia presne opačne: namiesto svetla istoty prináša tmu a neistotu. O to väčšiu hodnotu má dôvera, ktorú si ľudia dokážu medzi sebou vytvárať, medzi lekármi, sestrami, kolegami či komunitou. Práve ona sa stáva jediným kompasom v tomto neprehľadnom mori. No nie je dôvera ako dôvera. Existuje dôvera medzi ľuďmi, krehká, úprimná, budovaná rokmi, ktorá spája pacienta a lekára, kolegov v nemocnici či celú komunitu. A potom je tu dôvera v systém alebo skôr dôvera, ktorá má systém tvoriť. Zatiaľ čo tá prvá umožňuje pacientovi preplávať bezpečne okolo byrokratických úskalí, tá druhá ho často posiela späť do prúdu, núti ho prekonávať zbytočné prekážky, vyčerpáva, ohrozuje a zbavuje nádeje. Nie je to len metafora, je to realita. Rovnako ako losos, ktorý sa musí spoliehať na svoje schopnosti a inštinkt, spolieha sa pacient na svoju dôveru v ľudí okolo seba, pretože inej skutočnej dôvery niet. Dôvera, ktorá má tvoriť systém, totiž často len vytvára ďalší prúd, ktorý unáša späť do nebezpečných perejí byrokracie. A tak sa znovu stávame nepotrebným, obťažujúcim, no povinne platiacim pacientskym planktónom, živiacim Bielu veľrybu.