V Dostojevského románe Hráč sledujeme osud človeka, ktorého pohltila vášeň pre hru – ruletu. Tá sa stáva symbolom neovládnutej túžby, ilúzie kontroly a postupného úpadku vo fiktívnom meste Roulettenburg. Hlavný hrdina, Alexej Ivanovič, verí, že každé zatočenie mu prinesie šancu na slobodu, no v skutočnosti sa s každou výhrou ponára hlbšie do závislosti.
Keď sa však pozrieme na dnešnú realitu, zdá sa, že podobnú ruletu nezažívajú len jednotlivci, ale aj celý štát. Namiesto investícií do školstva, kultúry či zdravotníctva sa vláda rozhodne „zachrániť“ a hodiť záchranné koleso kasínu. Kasíno však nie je len symbolom hazardu a prázdneho lesku, ale aj závislostí, morálneho úpadku spoločnosti a rozkladu rodiny. Zdá sa, že naši nie „malomocní“, ale „silnomocní“, sa rozhodli podporovať rozvoj hráčskej spoločnosti, spoločnosti, ktorá namiesto rozvoja hodnotných vecí stavia všetko na čísla osudu. Na čísla, ktoré pravdepodobne nikdy nepadnú. Tak ako Alexej, aj my ako spoločnosť riskujeme, nielen peniaze, ale aj stratu dôvery v hodnoty a v hodnotnú budúcnosť. A otázka znie: koľkokrát sa dá zatočiť, kým prídeme na to, že ruleta sa netočí v náš prospech? Koľkokrát sa dajú hodiť peniaze do výherného automatu, aby sme zistili, že vyhráva iba jeho majiteľ? Dajme bokom profesionálnych hráčov pokru či iných hier, ktorí majú všetko dobre spočítané. Tí, ktorí prehrávajú, sú totiž často stále živení financiami sponzorov, tých istých, ktorí slabších jedincov lákajú falošným pozlátkom s odkazom: „Pozri, aj keď prehráš, nič sa nedeje.“ V spoločnosti, ktorá sa kedysi snažila budovať hodnoty, vedomosti a stabilitu, sa dnes čoraz častejšie objavuje zvláštny jav. Namiesto podpory školstva, kultúry či zdravotníctva sa pozornosť obracia k tomu, čo prináša rýchly, zdanlivý zisk. Je jedno, akým spôsobom tento zisk vznikne, či bude morálny, nemorálny, na hrane zákona, za hranou zákona alebo dokonca za hranou morálky. Dlhodobo žijeme v spoločnosti, kde sa hlavným mottom stalo: „Oklam, alebo buď oklamaný!“ Namiesto dlhodobého rozvoja sa stavia na krátkodobé potešenie, na rýchlu výhru. A tak, podobne ako v Dostojevského románe, aj my ako spoločnosť sedíme za ruletovým stolom a dúfame, že tentoraz padne naše číslo. Štát, ktorý by mal byť garantom rozumu a zodpovednosti, sa namiesto toho stáva spoluhračom v kasíne, a čo je horšie, tú ruletu aj sám roztočí, a to v náš neprospech. Namiesto zvýšenia daní z hazardu a online tipovania či regulácie všetkých foriem gamblingu, ktoré by chránili najzraniteľnejších, prichádzajú opatrenia, ktoré tieto odvetvia ešte viac zvýhodňujú a povyšujú na úroveň niečoho neškodného, ba až „kultúrneho“ zážitku. Ako keby vládna moc verila, že „pomoc“ hazardu prinesie spoločnosti rast, hoci história aj zdravý rozum hovoria opak. Namiesto legislatívneho obmedzenia a daňového znevýhodnenia lacnej a škodlivej zábavy sa rútime plnou parou vpred, do záhuby. Záhuby, ktorá sa šíri spoločnosťou v podobe rastúcej trestnej činnosti na uliciach, v parkoch či na zastávkach MHD. Nebude mať podobu nešťastných ich činy neospravedlňujúcich ľudí, ktorí si ukradnú maslo alebo čokoládu v obchode. Bude mať podobu násilných činov, krádeží telefónov, tašiek, kabeliek, retiazok či náramkov a celkového nárastu kriminality. Možno je to len smutná paralela s úpadkom spoločností, ktorými si prešli veľké civilizácie, napríklad staroveký Rím. Hazard síce prináša okamžitý príjem do rozpočtu, no dlhodobo rozkladá to, čo je pre zdravý štát nevyhnutné: morálne hodnoty, pracovnú etiku, medziľudské vzťahy a dôveru. Kým sa jedni topia v reklame na „zodpovedné hranie“, iní prichádzajú o rodiny, byty či v neposlednom rade o sebaúctu. Človek sa stáva číslom v štatistike závislostí, presne ako Alexej Ivanovič, ktorý veril, že má situáciu pod kontrolou, až kým sa nezrútil pod vlastnou hráčskou vášňou. Namiesto podpory kultúrneho a vzdelaného národa, napríklad formou zníženia či úplného zrušenia daní na knihy, klasickú literatúru, divadelné predstavenia, operu či balet, aspoň pre školy, detské domovy alebo domovy dôchodcov, naháňame peniaze v automatoch. Celé to pripomína staroveký Rím, kde sa vládnuca moc snažila udržať ľud v poslušnosti a pod kontrolou jednoduchým receptom: „Chlieb a hry“ („Panem et circenses“). Dajme ľuďom, čo potrebujú na prežitie, a trochu zábavy, aby zabudli, čo im chýba. Aj dnes sa občanom namiesto vízie budúcnosti ponúka lacná ilúzia šťastia – výherný tiket, rýchla stávka, virtuálna ruleta. Kým sa ľudia bavia, spoločnosť sa potichu rozpadá. Je tragikomické, že vláda dokáže uvažovať o záchrane kasína, zatiaľ čo školy bojujú o každé euro, zdravotníci odchádzajú do zahraničia a potravinová sebestačnosť krajiny je na historickom minime vo väčšine ukazovateľov, aj napriek propagandistickej reportáži pána ministra s ovečkou v zábere vo všetkých správach. Ako keby sa štát rozhodol, že namiesto vzdelaných občanov potrebuje „hráčov“, tých, ktorí nekladú otázky, ale stavajú všetko na šťastie. Úpadok spoločnosti nezačína zrútením ekonomiky, ale stratou morálneho kompasu. Keď sa z hazardu stane legitímny pilier hospodárstva a z hesla „Chlieb a hry“ znovu štátny program, prehrávame všetci. Pretože v rulete menom hazardná spoločnosť nikdy nevyhrá občan, vyhráva len ten, kto ruletu vlastní. Ak je ruleta symbolom slepého šťastia, potom poker predstavuje kalkul, pretvárku a schopnosť predstierať silu aj vtedy, keď v rukách nič nemáš. A práve v tom sa dnešná politika podobá najviac, na hru, kde sa nehrá s kartami, ale s ľuďmi. Na jednej strane stola sedia tí, ktorí rozdávajú- krupiéri v oblekoch. Majú úsmev, istotu a všetko pod kontrolou. Ich úlohou nie je prehrať, ale udržať ilúziu, že niekto iný môže vyhrať. Na druhej strane stola sedí občan, hráč, ktorý dúfa, že mu konečne padne dobrá kombinácia. Lenže v tejto hre je balíček vždy zamiešaný tak, aby výhra skončila tam, kde má, v rukách tých, čo rozdávajú karty. V našom prípade karty osudu spoločnosti. Štát sa v tejto metafore správa ako kasíno, ktoré samo určuje pravidlá. Namiesto toho, aby chránil svojich občanov pred stratou, stavia nové stoly, rozdáva bonusy a láka sloganmi o „zodpovednom hraní“. V praxi to však znamená len jedno – zodpovednosť sa prenáša na hráča, nie na krupiera. Ak prehráš, je to tvoja vina. Ak vyhrá kasíno, je to len „biznis“. Poker je hra o emóciách, o schopnosti blafovať, tváriť sa sebavedomo aj vtedy, keď si vnútri prázdny. Presne tak bude pôsobiť spoločnosť, v ktorej sa úspech bude merať podľa výšky stávky, nie podľa hodnoty človeka.
Blaf sa stal politickým nástrojom, gesto nahradilo čin a imidž prekryl realitu. Medzitým krupieri rozdávajú karty ďalej. Každé nové zatočenie rulety, každý rozdaný list kariet je len ďalšou formou odvrátenia pozornosti, ďalším „chlebom a hrami“ pre moderného človeka. Zatiaľ čo sa bavíme, tipujeme, klikáme a scrollujeme, tí, ktorí hru vedú, potichu presúvajú žetóny na svoju stranu stola. Problém nie je v samotnej hre, hra môže byť zábavou, relaxom, symbolom odvahy riskovať. Ak sa to deje v pohodlí domova s partiou kamarátov, kde nejde o nič viac než o čistú zábavu, prehra znamená len uťahovanie si jeden z druhého do najbližšej partičky. Problém nastáva vtedy, keď sa z hry stane systém a pseudopovolanie. Keď hazard, poker a ruleta prestanú byť len v kasíne a prenesú sa do politiky, ekonomiky či médií. Keď sa spoločnosť začne riadiť logikou: vyhrávajú tí, čo blafujú najlepšie. Blaf sa stáva oficiálnym synonymom klamstva, a klamstvo pracovným nástrojom. A možno by sme sa mali pýtať: kto dnes skutočne drží v rukách karty? A kto je len figúrkou, ktorá si myslí, že hrá? Lebo v kasíne menom štát má hráč vždy pocit, že má šancu až do chvíle, kým krupier nezhrnie všetky žetóny zo stola. Ani nie stará, ani nie veľmi slovenská, a už vôbec nie múdrosť, hovorí: „Nie je ťažké vyhrať, ale osláviť to!“
Slogan, ktorý sa na prvý pohľad tvári ako nevinná motivácia. Bolo by to v poriadku, ak by takýto slogan lákal ľudí na športové aktivity či iné zmysluplné činnosti. No v skutočnosti je to len jeden z mnohých brilantných marketingových nástrojov, ako priviesť ľudí k tipovaniu a online hraniu. Prečo radšej nemotivujeme ľudí podobnými nástrojmi k niečomu skutočne hodnotnému? Aby sa študenti nebáli maturity z matematiky, elektrotechnických vied či molekulárnej biológie v duchu hesla:
„Nie je ťažké počítať diferenciálne rovnice, keď sa to naučíš do maturity.“
Alebo keby aj pôvodný slogan pozýval ľudí na obyčajnú, hoci len susedskú súťaž v šachu, či inú činnosť, ktorá rozvíja človeka v pozitívnom smere. V skutočnosti je to však dokonalý príklad moderného klamu, ktorý sa stal súčasťou našej každodennosti.
Táto veta nás presviedča, že výhra je niečo bežné, že ju máme na dosah ruky. Stačí len skúsiť, kliknúť, podať tiket a uveriť si. Je to ako šepot dealera, ktorý pri stole povie: „Ešte jedno kolo. Tentoraz to vyjde.“ Nevadí, že si prehral desaťkrát, jedenáste predsa nemôžeš. Omyl. Môžeš. A aj sedemdesiatosemkrát za sebou môžeš prehrať. A to je ten problém, o ktorom sa veľmi nehovorí. Ten uvedomelejší si možno staví len zvyšných dvadsať eur a potom o ne príde. Ideálny prípad by bol, keby aplikáciu vymazal a skončil s tým. Lenže koľko ľudí je v našej spoločnosti takých silných a uvedomelých? Pretože heslo, ktoré tvrdí, že „vyhrať nie je ťažké“, prehliada základnú pravdu, že v hre, ktorú nevlastníme, nikdy nehráme o výhru, ale o vlastnú nádej. A keď už aj niekto naozaj vyhrá, väčšina spoločnosti sa teší z cudzieho úspechu, aby zakryla vlastnú prehru. Tento typ sloganu nie je len marketingovým trikom, je symbolom spôsobu myslenia, ktorý sa do nás pomaly vpisuje: že úspech je jednoduchý, že všetko je len otázka šťastia, že nemusíš nič meniť – stačí sa usmiať, natiahnuť ruku a život ti dá. Lenže skutočný život nie je automat na výhry. Spoločnosť, ktorá prijíma takéto slogany bez kritického odstupu, sa pomaly mení na spoločenstvo ľudí žijúcich v ilúzii výhry. Všetci keď hráme, všetci keď riskujeme, všetci si myslíme, že sme „len kúsok“ od šťastia. A keď prehráme, tvárime sa, že sme vlastne nechceli vyhrať, len si to „vyskúšať“.„Nie je ťažké vyhrať“, to je klamstvo, ktorému chceme veriť, pretože je pohodlné. Ale ešte väčšie klamstvo sa skrýva v tej druhej časti: „…ale osláviť to.“ Ako môžeme oslavovať niečo, čo nikdy neprišlo? Ako môžeme tancovať na hudbu, ktorá sa nehrá? Takto sa krok za krokom namotávame na vlastné klamstvá. Klameme sa, že to nie je hazard, ale zábava. Že to nie je útek, ale adrenalín. Že to nie je prehra, ale „skúsenosť“. Spoločnosť sa stáva zrkadlom svojho marketingu, usmiata navonok, prázdna vo vnútri. A to je možno tá najväčšia tragédia: že sme všetci v jednom veľkom kasíne, kde nikto nechce priznať, že prehráva. Každý sa usmieva, každý predstiera výhru a všetci vieme, že na konci sa žetóny odovzdávajú späť majiteľom stola. Možno teda nie je ťažké vyhrať. Ťažké je priznať si, že sme prehrali. A ešte ťažšie pochopiť, že v hre, ktorú nám rozdali iní, sa o skutočné víťazstvo nikdy ani nehralo. Na papieri to vyzerá jednoducho: štát získa z hazardu dane, peniaze sa nalejú do rozpočtu a všetko vyzerá ako výhra, a to doslovná. Čísla v správach pôsobia presvedčivo: milióny eur ročne z tipovania, kasín či online hier. Ale ak sa pozrieme hlbšie, zistíme, že táto výhra je v skutočnosti len starostlivo nalíčená prehra celej spoločnosti.
Každé euro z hazardu sa vracia ako dvojnásobná strata, len v inej bunke excelovskej tabuľky. Z týchto peňazí sa neskôr zaplatia liečby závislostí, financujú sociálne centrá, azylové domy a krízové linky. Každý „zisk“ štátu je teda zaplatený bolesťou tých, ktorí prehrali viac než len peniaze, prehrali dôveru, rodinu, osobnú dôstojnosť. A napokon aj tých, ktorým musí spoločnosť poskytnúť potrebnú zdravotnú starostlivosť, ľudí, ktorí kedysi slušne žili, podnikali, starali sa o svojich najbližších. Za chladnými číslami v štátnych štatistikách sa skrývajú skutočné príbehy: muži, ktorí po výplate míňajú všetko v herni; ženy, ktoré pred deťmi taja dlhy a pôžičky; tínedžeri, ktorí skúšajú online tipovanie ako hru, až kým nepríde prvá strata, a s ňou aj hanba, klamstvá, útek do ďalších stávok. V takomto prostredí nie je výnimkou, ak pomocnú ruku podá „priateľ“ díler, ktorý ponúkne látku zabudnutia, drogu, alkohol, čokoľvek, čo na chvíľu umlčí svedomie a pocit zodpovednosti. Z rozpočtu tak nefinancujeme rozvoj prospešného alebo spoločnosti, ale náplasti na rany, ktoré sme si sami spôsobili. Hazard sa stáva začarovaným kruhom, v ktorom štát prijíma peniaze jednou rukou a druhou ich vracia späť, len nie na rovnaké miesta. Dane z získané z hazardu sa míňajú na ošetrenie následkov prehier: na terapie, psychologickú pomoc, ubytovanie pre tých, ktorí prehrali byt či dom. Rodiny, ktoré kedysi tvorili základ spoločnosti, dnes končia v sociálnych centrách – rozdelené, vyčerpané, zničené. A netreba zabudnúť na „najvernejšieho priateľa“ hazardu, úžeru a úžerníkov, ktorí sa v týchto kalných vodách plných „výhier“ cítia ako doma. Zdanlivé výhry z hazardu sú v skutočnosti morálnym dlhom, ktorý sa spláca pomaly a bolestivo. Štát sa tvári, že vyhráva, no v skutočnosti len presúva žetóny z jednej časti stola na druhú. Peniaze síce prichádzajú, ale odkiaľ? Z prehier obyčajných ľudí. A kam odchádzajú? Na opravu škôd, ktoré tieto prehry spôsobujú. Hazard je ako make-up na tvári spoločnosti, na chvíľu zakryje únavu, no pod ním zostávajú vrásky starosti a pocitu hanby a začarovaného kruhu z ktorého je ťažké vystúpiť. Hazard je lacná ilúzia šťastia, no pravá sila spoločnosti sa meria tým, čo dokáže zachovať, aj keď sa nevyskytuje okamžitý zisk. A práve to je výhra, ktorú nemôže nikto z nás prehrať, pokiaľ si ju dokážeme ubrániť. Ak budeme ďalej živiť tento cyklus, zistíme, že „výhry“ z hazardu nie sú ziskom, ale pomalou stratou duše spoločnosti, ktorá sa učí žiť s tým, že morálne dlhy sa neplatia. Žiaľ.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.