Bolo raz jedno kráľovstvo. Neveľké, pekné na pohľad a to z každého uhla. Hory i lesy, rieky, čistá voda, spokojné obyvateľstvo. Nebolo tomu vždy tak. V minulosti už zažilo svoje ťažké obdobia. Jeho výhodou a zároveň aj prekliatím bola jeho poloha. Nachádzalo sa presne na hraniciach medzi dvoma veľkými ríšami. Dve veľké kráľovstvá, veční rivali ktorý spolu raz za storočie vykopali vojnovú sekeru a v krvavých bojoch vypustili paru nazhromaždeného konfliktu. Kráľovstvá východu a západu. Tí si navzájom preberali stredové kráľovstvo pod svoju správu. Vždy to bol ten, kto zvíťazil. Raz východ, inokedy západ…
Teraz však bolo tu, v kráľovstve stredu, obdobie mieru a rozvoja. Po dvoch veľkých vojnách pripadlo tentokrát pod vyplyv a správu východu. Toto obdobie rozvoja trvalo už druhú ľudskú generáciu. Budovali sa veľké staveniská. Hrady, mosty, mlyny, vodné a banské diela. Nikto nebol v materiálnej núdzi. Neexistovali tu žobráci a ľudia bez strechy nad hlavou. To čo vyzeralo ako idyla, nebolo však až tak celkom bez poškvrny. Vždy sa nájdu prospechári a kolaboranti, ktorých si kupuje jedna či druhá strana. Dochádzalo ku krivdám, k potlačeniu slobody, či dokonca politickým čistkám a vymysleným súdnym procesom, ktorých výsledkom boli aj nespravodlivé verejné popravy. Celkovo však bežný poddaný necítil existenčný tlak a ľudí nedelila sociálna priepasť..
To z čoho kráľovstvo najviac profitovalo bola ťažká kovovýroba. Veľký, východný brat si ho zvolil za výhradného manufakturanta obrnených vojnových kočiarov. K tomu patrila aj výroba kanónov a bodákov. V širokom-ďalekom svete boli tieto známe pre vysokú kováčsku kvalitu a tým aj veľmi žiadané. Nie nebol to zrovna pekný spôsob zárobku, ale umožnil kráľovstvu až taký rozmach, že sa tam žilo oveľa lepšie ako v samotnej východnej ríši.. Monarchovia z východu nenamietali. Boli pyšní na to, že ich poddaní budú čoskoro nažívať dokonca honosnejšie, ako tí zo západu. Chceli zo stredného kráľovstva vyrobiť akúsi výkladnú skriňu svojich úspechov..
Toto obdobie trvalo dlho no nemalo trvať naveky. Veľký brat sa poruval so spojencami západu na viacerých frontoch v tmavých a žltých kráľovstvách. Nebili sa priamo. Západní úspešne používali lesť známu ako “bojovanie rukami druhých”. Dve desiatky neutíchajúcich vojnových pretekov vysilili východné kráľovstvo tak, že nedokázalo viac prikrmovať svojich malých spojencov. Stredné kráľovstvo bolo veľkým bratom ponechané napospas svojmu osudu. Prvýkrát po dlhej dobe obyvatelia stredu pocítili nedostatok práce, istoty a jedla. So závisťou pozorovali obyvateľov západu, ako čoraz viacej mrhali jedlom aj zlatom. Netrvalo to ani desať rokov a agenti západu hlásnymi trúbami a telegramovými motákmi rozšírili v krajine zvesť, že sa chystá zmena správcovstva. A to sa aj stalo a veľmi rýchlo. Z piatka do pondelka. V krajine stredu vypukla eufória a nádej. Poddaní oslavovali nové, svetlé zajtrajšky pod správou nového pána. Zo západu zneli rozšafne sľuby a plány. Západ sa trochu obával vychýrenej zbrojníckej zručnosti, no zároveň ju chcel využiť k svojmu prospechu. Manufaktúry na výrobu vojnových vozov ponechal, no rozumne ich premenil na výrobne luxusných kočiarov, určených pre najvyššie panstvo. Tieto kočiare boli na prednej časti pod kočišovým sedadlom zdobené trojcípou hviezdou. A tak ich aj menovali. Trojcípa Hviezda.
Krajina začala vyrábať prekrásne, luxusné, zlatom zdobené vozy a čoskoro sa zabudlo na tie neohrabané – vojnové. Manufaktúry bežali vo dne v noci. V jednej z týchto pracoval hlúpy Jano. Doteraz iba pásol husy no keď sa dozvedel, že i je pre neho sú brány manufaktúry otvorené, neodolal. Zamestnal sa jednej z dvoch, ktoré fungovali priamo v ich dedine. Vo výrobni kolies pre Trojcípu Hviezdu. Od samého nadšenia už od začiatku pracoval dvanásť hodín denne.. Keď mu povedali, že treba ísť do práce v noci, či nedeľu, tak išiel. Chcel sa o kolesách dozvedieť čo najviac a v ich výrobe chcel byť najlepší. To si čoskoro všimli prednostovia manufaktúry. A veľmi sa im jeho príklad pozdával.. Až tak, že nášho Jana vyslali do Západného Kráľovstva na obhliadku ich vzorovo krásnych manufaktúr. Nech poobzerá čo a ako a prinesie snáď naspäť nejaký nový grif. Jano bol zo západu unesený. Všetko čistučké, všetci usmiati. K jeho veľkému prekvapeniu sa nik s prácou neponáhľal. Dostalo sa mu cti nazrieť aj do Veľkej Matky. Tak bola nazývaná manufaktúra nadriadená tej Janovej, v ktorej pracoval doma. Tu vyrábali presne tie isté kolesá, ako Jano vyrába doma. Tie pre Trojcípu Hviezdu.
Robotníci si na pohľad priam vychutnávali každý jeden výrobný úkon. Prikúkali na koleso, láskali sa s ním ako s novou milenkou. Janovi to nedalo a s jedným z robotníkov, ktorý sa mu javil na oko priateľsky, sa pustil do reči. K jeho prekvapeniu zistil, že to bol poddaný pôvodom z východných krajín. Volal sa Sergej. Rozumeli si teda celkom dobre. A aký bol Jano zmätený, keď sa dozvedel, že tu jeho nový známy zarobí za výrobu troch kolies za deň počas jedného mesiaca až tisíc osemsto grajciarov! Pritom nasrdený Jano dostal za štyrikrát viac vyrobených kolies iba biednych tristodvadsať grajciarikov…
Dlho, predlho nad tým dumal aj po návrate domov. Ako drevokazný červík mu táto myšlienka vŕtala v hlave. A to až tak, že sa čoskoro vybral v manufaktúre za svojim predstaveným, aby sa na túto nespravodlivosť popýtal. Usmiaty predstavený, akoby čakal na jeho otázku. S ľahkosťou mu vysvetlil, že v západnom kráľovstve poznajú triky a fígle, vďaka ktorým majú vysokú pro-duk-ti-vi-tu prá-ce. V jednoduchosti povedané: „Málo grajciarov do výroby kolesa vložíš a veľa z jeho predaja získaš. Toto je ten trik, ktorý na západe poznajú a používajú. Bohužiaľ tuná v strede to nie je z nekonečného množstva príčin možné”…
„Nuž keď je to tak…“ Povedal si Jano a už sa nezaťažoval chmúrnymi úvahami. Pracoval ešte odhodlanejšie ako predtým. Jeho príklad bol tak oslňujúci, že o dva roky ho pozvali predstavení manufaktúry k sebe do cechového spolku. Jano už razom nemusel viac lopotiť v dielni. Iba sa prechádzal a kontroloval, či všetci robotníci robia ako treba. Veď to sám veľmi dobre vedel a preto dbal na to, aby všetko fungovalo ako má.
Prišlo k tomu, že ho páni povolali do pravidelných cechových zasadaní, ktoré sa konali každú prvú stredu v mesiaci. Tu sa stretávali iba tí samí, fajnoví páni. Pri prvom sedení Jano iba s otvorenými ústami sledoval, ako financmajster hodinu chŕli zo seba také zložité múdrosti,a tajne dúfal, že nie je jediný, ktorý ničomu z jeho slov nerozumie. Následne pokračovali v svojej reči všetci ostatní v predstavenstve. Bolo ich tu dohromady šestnásť. Všetci sa nafukovali a tvárili sa veľmi dôležito. No nikoho reč nebol taká nepriehľadná a zložitá ako tá financmajstrova. Celé toto predstavenie trvalo päť hodín a Janovi z toho až tak v hlave hrkotalo. Celú noc z toho nespal. Takto to na zasadaniach prebiehalo počas celého roka v jeho novej funkcii. Vždy sa pred cehovým zasadaním snažil nejako pripraviť. Robieval si aj zápisky slov, ktorým nerozumel. Grosmárdžin, royalties, customer prajs… Po roku už pomaly rozumel tomu, že je vlastne zázrak, že manufaktúra môže v jeho kráľovstve fungovať. Lebo toľko málo grajciarikov z výroby jedného kolesa získala a toľko všakovakých poplatkov bolo treba platiť. A to samotnej Veľkej Matke. Preto ani nebolo čomu sa diviť, že produktivita práce bola prinízka a pláca robotníkov zostávala stále rovnaká, ako keď Jano priamo z lúky do manufaktúry nastúpil. Pravda predstavenstvu sa čo to postupne pridalo…Mali aj nejaké výhody navyše o ktorých sa bežným robotníkom ani nesnívalo. Napríklad si mohli v mlyne zadarmo múky nabrať koľko sa im žiadalo. Či len tie poukazy na fajnové panske háby…
Bolo to niečo po druhom roku Janovho pôsobenia v cechu, keď sa medzi robotníkmi začala šíriť vlna nespokojnosti. Úroda na poliach bola vďaka psiemu počasiu prislabá a to viedlo k tomu, že chlieb zdražel viac ako o polovicu. Vína bolo tiež nedostatok a málokto si ho mohol dovoliť kúpiť. No a pláca v manufaktúre? Stále rovnaká. Pričom Jano bol predstavenými cechu poverený navýšiť výrobu kolies z troch, na päť za hodinu. Doteraz si ho vážili ako predstavení, tak i robotníci. Ale teraz, po tom ako pritlačil na pílu, začal pociťovať voči jeho osobe od svojich poddaných tichú nevôľu. Bolo mu to veľmi nepríjemné. I keď pričuchol k pánskym huncútstvam, v duši to bol stále ten istý naivný dobrák. Začalo ho mrzieť keď sa mu ťažko pracujúce matky sťažovali,, že musia svojim deťom kupovať menej mlieka lebo im nevychádza na chlieb. Jano si neraz zaspomínal na bezstarostnú dobu keď sa žilo pod východným, veľkým bratom. Začal správne uvažovať, že v súčasnej situácii jediný spôsob ako zvýšiť mzdu robotníkom bude tým, že zvýši samotnú produktivitu práce. Pred očami si začal vyobrazovať rôzne vynálezy, ktoré by sa mohli vo výrobe použiť. Pridŕžadlá, nasýpadlá upravené kladivá a kadečo iné. No táto cesta smerovala iba k tomu, že sa navýši skutočne počet vyrobených kolies a to na požadovaných päť.
Napriek všetkému podarilo sa mu pospolitý ľud presvedčiť a o mesiac naozaj dosiahli túto vysnívanú métu. Každý robotník vyrobil počas každej hodiny práce päť krásnych, nablýskaných kolies. Blížilo sa cechové zasadanie a Jano sa nemohol ubrániť pýche. Tak trochu i očakával, že ho samotný financmajster vychváli pred zrakmi všetkých predstavených. Ako sa tak usadili v pohodlných kreslách, všetci už boli na svojich miestach iba financmajster chýbal. Prišiel o desať minút neskôr a jeho tvár vyzerala rozpačito. Začal reč ako prvý tak ako bolo zvykom. No jeho prejav bol iný ako doteraz. Povedal: “Milý kolegovia predstavení. Žiaľ zlé správy prinášam. Veľká Matka nám zvýšila Royalties. Navyše, Trojcípej Hviezde sme nútený dodávať kolesá prrostredníctvom úložiska veľkej matky. Toto nám výrazne zníži produktivitu práce. Preto musím Nášho kolegu Jana požiadať o povinné navýšenie výroby z päť na šesť kolies. ”
Janovi sa hlava roztočila a v ušiach mu začalo hučať. “Čože? To sa mi snáď len sníva!” Doteraz sa nikdy na cechových stretnutiach na nič nepýtal. Už viac nechcel vyzerať hlúpo. No teraz opojený spravodlivým hnevom sa bez prípravy mocným hlasom otázal. “Vážený pane financmajster. Viete mi ako aj tu ostatným prísediacim vysvetliť čo sú to tie royalties? A čo má znamenať to matkino úložisko?” V zrakoch prísediacich pocítil na chvíľu obdiv za takú nečakane ráznu reč. Po pár sekundách sa však obdiv premeniť na opovrhnutie. Financmajster si trikrát potichu odkašľal a ráznym hlasom riekol. “Milý Ján. Ja vám to teda vysvetlím tak ako to naozaj je: Matkino úložisko je veľký, úložný hangár postavený hneď vedľa sídla samotnej Veľkej matky . Keďže sa Vám podarilo takmer nemožné a o dvadsať percent ste navýšením výroby zvýšili produktivitu práce, sme nútení naše krásne kolesá predávať práve sem. Ono to úložisko vlastne patrí veľkej matke, ale nie oficiálne. Sem ich budeme predávať za zníženú cenu a matka si ich následne sama odpredá trojcípej hviezde za pôvodnú cenu. Tak sa papierovo zastabilizuje produktivita práce a my nebudeme nútení navyšovať robotníkom plácu. A teda už Vám hneď vysvetlím aj čo sú tie royalties. Je to praobyčajný poplatok veľkej matke za to, že sa môžeme pýšiť tým, že sme jej manufaktúra. Nič viac. Celé je to iba finančná hra s utajenými kartami o to aby sa čo najviac využili naše kapacity. Keď niekde chýba tak sa pridá, keď prebýva, tak sa uberie.”
V miestnosti nastalo veľké ticho. Iba škodoradostný financmajstrov úsmev a tupé nevraživé pohľady ostatných členov cechu Jana udržali priklincovaného v kresle. Mal chuť ujsť od týchto vydriduchov niekam na lúku. Tam si ľahnúť na čerstvo pokosenú trávu, dať si slamku medzi zuby a pozorovat nad ním plávajúce oblaky.
V tejto chvíli však nenazbieral toľko odvahy, aby tak urobil. Zotrval až do konca a pil z kalichu trpkosti až pokým sa spoločenstvo nerozišlo. Celú noc dumal nad tým, ako sa postaví pred robotníkov a povie im, že namiesto odmeny treba znovu navýšiť pracovné tempo. Ráno pred svitaním sa mu v hlave celkom vyjasnilo. Vedel presne, čo spraví. Prispal si na to trochu dlhšie. Namiesto zvyčajnej cesty do manufaktúry sa vydal opačným smerom k hornému koncu dediny, kde býval veľký gazda. Prišiel k nemu, poprosiť ho, či by ho nezamestnal ako pastiera tak ako kedysi.Gazda s radosťou súhlasil. Preto sa už milý Jano do manufaktúry nikdy nevrátil.
Celé dni sedával na lúke premýšľal nad krásami prírody a svetskej nespravodlivosti. Tu i tam sa za ním zastavili na kus reči tí, čo naďalej pracovali v manufaktúre. Tak sa dozvedel, že Janov nový nástupca, nejaký neznámy mladík zo západného kráľovstva vymyslel spásonostnú fintu, ako navýšiť produktivitu práce bez ďalšieho navýšenia výroby. Nechal priviesť do dediny dvadsať zámorských robotníkov. Desať z čierneho kráľovstva a desať zo žltého. A tí chudáci, zvyknutí na útlak zo svojej domoviny spôsobený bezohľadnými veľkoríšami, ochotne pracovali na plné obrátky za polovičnú mzdu. Za stošesťdesiat grajciarov… Čoskoro ich v dedine bolo toľko, že ich ani nebolo kde ubytovávať. Túlali sa po obci tu i tam.
Jano ležiacky na lúke pozoroval oblaky a vravel si v duchu. Nie. Toto veru nie je spravodlivý svet. Jeden žije ako žobrák, iný ako chudák a ten tretí ako kráľ. Pán Boh sa na toto dlho nevydrží pozerať. Veru nie… Niečo sa s tým bude musieť stať. Táto myšlienka Janovi vytvarovala na tvári úsmev a s ľahkosťou si prehodil slamku trávy z pravého kútika úst do ľavého.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.