Nie je ničím výnimočným ani zriedkavým, ak sa usilovný a prínosný človek prirovnáva k včelám. Podľa rôznych odborných zdrojov a publikácií sa uvádza, že jedna včielka za celý svoj život nazbiera možno len jednu lyžičku medu. Možno sa to nezdá veľa a niekto by mohol povedať, že je to priveľa úsilia pre taký malý výsledok. Ale koľkí z nás si môžu úprimne povedať, že za celý svoj život vytvorili prínos pre spoločnosť a dobro, ktoré by sa čo i len zmestilo do jednej lyžičky? Včelie spoločenstvo je prísne regulované a vysoko organizované. Každý jedinec má svoju úlohu od robotníc, cez trúdy až po matku a všetci pracujú v prospech celku. Neexistuje priestor pre zaháľanie, márnivosť, zneužívanie systému či zbytočné konflikty. Všetko má svoj poriadok, rytmus a cieľ. Naopak, na okraji tohto usporiadaného sveta často oblietavajú úle iné tvory ako sršne, osy či muchy. Nepracujú, nič neprodukujú, no vždy si nájdu spôsob, ako sa priživiť na výsledkoch cudzej práce. Nehľadajú hodnotu, ale slabosť. Hľadajú trhlinu v systéme miesto, kde by mohli zanechať nečistotu alebo ukradnúť to, čo niekto iný poctivo a usilovne vytvoril. Ich svet nie je o tvorení, ale o spotrebe. Nie o úsilí, ale o pohodlí. Predovšetkým o ničnerobení a živote bez námahy. Muchy predstavujú to, čo dnes často narúša súdržnosť celej našej spoločnosti: lenivosť, ktorá podkopáva hodnotu poctivej práce; márnivosť, ktorá stavia imidž nad obsah; a ohováranie, ktoré rozkladá dôveru medzi ľuďmi. Zatiaľ čo včely stavajú potichu, vytrvalo, spoločne muchy bzučia okolo a znečisťujú svojou prítomnosťou. A napriek tomu je to vždy úľ, ktorý sa ubráni a zvíťazí nad muchami. Tak ako sa včely nenechajú rozptýliť bzukotom múch, ani my by sme sa nemali nechať odradiť tými, ktorí neprinášajú hodnoty ako hluk a digitálny smog. Dnešná spoločnosť často dáva viac priestoru tým, ktorí kričia, než tým, ktorí tvoria. V popredí vidíme „muchy“ hlasných kritikov všetkého, samozvaných odborníkov, povrchné osobnosti zatiaľ čo „včely“ zostávajú v úzadí, sklonené nad svojou prácou. No práve tichá, každodenná usilovnosť drží svet pohromade. V školách. V nemocniciach. V dielňach, na poliach, v laboratóriách, v domácnostiach. To sú naše včely, nenápadné, no nepostrádateľné. Ich prínos sa možno nezmestí na titulky správ, ale určite sa zmestí do lyžičky medu, ktorú si na konci dňa dáme do čaju. A bez nich by sme nemali ani ten čaj. Keď včely prídu o svojho vodcu , kráľovnú, okolo ktorej sa v úli všetko točí celé včelstvo spozornie. Včelári vedia, že túto situáciu najčastejšie rozpoznajú podľa zrýchleného pohybu krídiel, tzv. trepotania, a hlasnejšieho bzučania. Ak nedôjde k zvoleniu novej kráľovnej, je len otázkou času, kedy úľ prakticky zanikne. Včely si samy vyberú svoju novú kráľovnú, ktorá im bude „slúžiť“ celý život. Spomedzi seba vyberú jedinú larvu, ktorú začnú kŕmiť materskou kašičkou a vychovávať ako budúcu vládkyňu úľa.
Nepodliehajú panike, chaosu ani neproduktívnemu váhaniu. Môže to chvíľu trvať, ale rozhodnú a správne. Nová kráľovná sa stáva zodpovednou za celé spoločenstvo. Ak by túto úlohu nezvládala, ak by nepracovala pre úľ, včely ju bez váhania nahradia inou. Samozrejme, existujú aj prípady, keď je kráľovná do úľa dosadená, zakúpená zo zahraničia. Umiestni sa do špeciálnej klietky, aby si na ňu včely mohli pomaly zvyknúť. Ak ju prijmú, stáva sa súčasťou úľa. Ak nie, odstránia ju. Bez ohľadu na spôsob výberu má všetko jeden spoločný menovateľ: nová kráľovná musí pracovať pre dobro úľa. Nie pre seba. A teraz sa na chvíľu zastavme. Keď niečo také dokážu – podľa niektorých „primitívne“ stvorenia ako včely, prečo to často nedokážeme my, ľudia, ktorých považujeme za vrchol evolúcie? My, ktorí sme vytvorili Facebook, Instagram, Umelú inteligenciu (keď nám často chýba tá prirodzená) a iné „zázraky“ modernej doby,
sa často nedokážeme ani len zhodnúť na tom, kto by nás mal viesť. A čo je horšie, často si nevyberáme včely, ale muchy. Vari by včely vo svojom úli počas leta tolerovali iné včely, ktoré by nelietali po kvetoch, ale pohodlne ležali vo svojej komôrke v pláste, ktorý im postavili druhé, usilovné robotnice? Čakali by len na prísun peľu, ktorý samy nikdy nezbierali? Odpoveď je jednoduchá: netolerovali. My sme si včely nepodrobili ani nezotročili. Včely nezotročil človek, ony pracujú, pretože to majú napísané v génoch. Návšteva včely v prírode za sebou necháva posolstvo najčastejšie v podobe ovocia, ako napríklad chutné, štavnaté jabĺčko. Smutné je, že tohto posolstva sa generácia včiel, ktorá to posolstvo zanechá, nedožije. V čase zberu ovocia už úle okupuje zimná generácia včiel, ktorá má za úlohu zabezpečiť prežitie zimy. Naopak, návšteva múch spôsobuje kontamináciu všetkého, na čo sadnú; často sú zdrojom infekcií a mechanického prenosu špiny. A my? Máme to v sebe tiež, len sme si to možno zakryli pohodlnosťou a výhovorkami. Možno je to genetická „mutácia pohodlnosti“. Alebo len úpadok charakteru. Našich „kráľov a kráľovné“ si volíme pravidelne v periodických volebných cykloch. Ale volíme naozaj tých, ktorí pracujú pre náš úľ? Alebo tých, čo len bzučia okolo, šíria hluk, dávajú prázdne sľuby, rozdeľujú prácu iných a sami nič nevytvárajú? Každý nech si úprimne odpovie: Ako by vyzeral náš spoločný úľ, keby sme boli včelstvom? Prežili by sme? Obávam sa, že takáto paralela by mohla byť urážkou pre včely. Každý jeden z nás, kto poctivo pracuje či už živí rodinu, vedie firmu alebo sa stará o druhých je tou usilovnou včelou, ktorá denne dáva zo seba to najlepšie. No miesto kráľovien nám často vládnu obyčajné prelietavé muchy. A keď také správanie netolerujú ani jedny z najmenších bytosti, ktoré majú len niekoľkotýždňový život v lete a niekoľkomesačný v zime, prečo také zneužívanie/využívanie tolerujeme my, ľudia, ako spoločnosť? Vari je normálne, aby včelia kráľovná rozdeľovala med zo svojho úľa parazitujúcim organizmom, ktoré len využívajú prácu iných? Predala by, alebo vymenila by včelia kráľovná svoj drahocenný med za niečo úplne nevýhodné a z pohľadu úľa nepotrebné? Určite nie. Poskytla by včelia kráľovná všetky svoje rámiky, do ktorých včely nosia med? Určite nie. Poskytla by strechu svojho úľa napríklad susednému úľu? Určite nie. Poskytla by svoje robotnice ako výpomoc inému úľu? Ani to nie. Dala by med na zaplatenie cesty na opačný koniec sveta bez toho, aby za to včely priniesli čo i len trochu peľu alebo kvalitného manukového medu do svojho úľa? Rozhodne nie. A čo je však ešte dôležitejšie a podstatnejšie, ani samotné včely by jej to nedovolili. Ak by sa vládkyňa správala v rozpore so záujmom úľa, jednoducho by ju vymenili a vyhnali z úľa. U nás však zostávajú vo vedení tí, ktorí nielenže nevytvárajú hodnoty, ale tie existujúce rozdávajú, rozpredávajú alebo vymieňajú za prázdne sľuby a výhody pre seba prípadne iným muchám. Kým včely opeľujú kvety a prispievajú k rovnováhe prírody, naše „muchy“ sa zdržiavajú na hnojiskách, žumpách a septikoch, fyzicky i obrazne. Spoločný „med“, ktorý sme si ako spoločnosť vytvorili poctivou prácou, generáciami úsilia, obetami a nádejami, sme rozpredali alebo darovali muchám, sršňom, osám a inému hmyzu, ktorý včelám prirodzene škodí. A niekedy ich dokonca zabíja, potichu, bez pozornosti, bez výstrelu. Stačí trocha jedu do systému, ktorý sa ukrýva v detailoch. Včely by si nikdy nevzali späť do úľa predátora, ktorý ich už ohrozil. My to však robíme pravidelne. Lákame späť tých, ktorí nič nevytvorili, len brali. A potom sa čudujeme, že je našom v úli čoraz menej medu, taktiež že sa v ňom šíri chaos, lenivosť, apatia a znechutenie. Keď si v týchto sychravých a chladných dňoch pridáme do čaju lyžičku medu, vychutnajme si ho naplno. Práve totiž ochutnávame celoživotné dielo živého organizmu, ktorý na tomto svete zanechal pozitívnu stopu a posolstvo v prírode. Organizmus, ktorý by mal byť vzorom pre nás všetkých, pre ľudí v spoločnosti, ale aj pre obťažujúce muchy z hnojiska a smetiska. Preto by sme si mali uvedomiť hodnotu poctivej práce, vytrvalosti a spolupráce, ktorú včely denne prejavujú. Ich usilovnosť a disciplína nám ukazujú cestu, ako môže fungovať spoločenstvo, ktoré si navzájom pomáha a nevyužíva jeden druhého. Naopak, spoločnosti, kde dominujú „muchy“ tí, ktorí len berú, bez toho, aby čokoľvek prispeli hrozí rozklad a úpadok. Včely sú pripomienkou, že skutočná sila spočíva v spoločnom cieli a vzájomnej zodpovednosti. Ak chceme, aby naša spoločnosť prežila a prosperovala, musíme sa poučiť od týchto malých tvorov a prestať tolerovať tých, ktorí nič nevytvárajú, iba narúšajú poriadok. Len tak môžeme zabezpečiť, že náš spoločný „med“ naše hodnoty, úspechy a budúcnosť zostanú bezpečne uložené v úli, ktorý je naším spoločným a bezpečným domovom.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.