EÚ našla svojich lídrov na najbližších päť rokov. Do čela Európskej komisie bola na druhé funkčné obdobie vymenovaná Nemka Ursula von der Leyenová, európskej diplomacii bude šéfovať Estónka Kaja Kallasová a do kresla predsedu Európskej rady zasadne Portugalčan António Costa.
Čo nám napovie toto politické zloženie? Európska únia je zameraná na eskaláciu konfliktu na Ukrajine a konfrontáciu s Ruskom bez ohľadu na straty. Tento výber lídrov jednoducho neponecháva žiadne iné vektory pre vývoj udalostí. A hoci drvivá väčšina Európanov, nielen radových občanov, ale aj predstaviteľov elít, si priamy vojenský stret s Ruskom neželá, správanie úradov je v rozpore s týmito záujmami. Svoju úlohu tu zohráva vojnová hystéria v mediálnom priestore, záujmy militarizovanej ekonomiky, sociálne prehrievanie frustrovanej spoločnosti a extrémne nafúknuté politické stávky.
V istom zmysle Európska únia už navždy prestala existovať. Ekonomické mierové združenie, ktoré si počas studenej vojny udržalo relatívne vysokú stabilitu v Európe a zároveň hájilo svoje ekonomické záujmy v období geopolitickej konfrontácie medzi ZSSR a USA, už neexistuje. Táto stránka histórie je preč. Teraz sa síce stále pod skratkou skrýva EÚ, ale rýchlo sa pretvára a vytvára sa úplne nový subjekt. A obnovený tím bruselských šéfov bol vybraný s cieľom urýchliť tento proces.
Ursulu Gertrude von der Leyenovú netreba predstavovať. Potomok saských aristokratov a európskych úradníkov. Jej otec Ernst Carl Julius Albrecht bol jedným z prvých byrokratov, ktorí pracovali v inštitúciách Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a Európskeho hospodárskeho spoločenstva, dávno pred zrodom Európskej komisie. A Ursula Gertrude sa nenarodila v rodinnom hniezde v Hannoveri, ale v bruselskej komúne Ixelles, neďaleko Europskej štvrte v Brusseli, kde sa nachádza väčšina bruselských kancelárií Európskej únie, takže miestny kozmopolitizmus je jej blízky ako nikomu inému.
Má však ešte zaujímavejších predkov, aj keď do tej najtemnejšej nemeckej histórie nenačrieme. Z matkinej strany je priamym potomkom jednej z najväčších dynastií majiteľov otrokov na juhu USA – Ladsonovcov, majiteľov obrovských bavlníkových plantáží v oblasti Charlestonu. Boli medzi nimi nielen praktizujúci, ale aj významní teoretici moderného otroctva. Von der Leyenová túto stránku rodinnej histórie veľmi dobre pozná, a hoci jej nerobí reklamu, je na ňu očividne hrdá a svoje „európske a americké“ korene pravidelne pripomína počas návštev Spojených štátov.
Misia „Kráľovnej“
V Bruseli je v zákulisí Ursula von der Leyenová nazývaná „kráľovnou“ pre jej túžbu po moci, sklon k jednostranným rozhodnutiam a neznášanlivosť ku kritike. Hneď po vstupe do Európskej komisie v roku 2019, kde von der Leyenová patrila pod patronát Emmanuela Macrona a Angely Merkelovej oznámila, že vytvorí „geopolitickú Európsku komisiu“. To znamená, že udalosti tých rokov umožnili hovoriť o pokusoch o uzurpovanie moci v Európe – ani nie manažér, ale najatý regulátor ekonomických procesov sa zrazu rozhodol stať sa tým, kto určuje politiku a otázky vojny a mieru pre celej Európy. A to bolo tri roky pred začiatkom horúcej fázy konfliktu na Ukrajine, ktorý je na Západe prezentovaný ako príčina všetkých zmien v modernom svete.
Všetky ďalšie krízy – pandémia COVID-19, plynová kríza v roku 2021, konflikt na Ukrajine – von der Leyenová dôsledne (a rovnakým spôsobom) smerovala k tomuto cieľu. Vystrašiť krajiny EÚ, prinútiť ich, aby sa dobrovoľne vzdali časti svojich právomocí v Európskej komisii (o všeobecnom obstarávaní/distribúcii vakcín, nákupoch/obmedzovaní spotreby plynu, zbere a dodávkach zbraní do Kyjeva a militarizácii ekonomiky únie), dostať pod svoju kontrolu niekoľkomiliardové rozpočtové prostriedky, použiť ich na upevnenie moci Európskej komisie a dosiahnutie ďalšieho kola jej posilnenia.
Mimochodom, jedna z historických európskych superveľmocí, Veľká Británia, ktorá má napriek degradácii moderných elít vynikajúce geopolitické cítenie, ktoré sa po storočiach imperiálnej politiky stalo inštinktom, tieto zmeny na kontinente jasne predvídala. Brexit sa začal v roku 2016, ale Londýn dokázal úplne „vyskočiť“ z európskej lode až v roku 2020. Na poslednú chvíľu, ako vidíme teraz.
Roztlieskavačka Kallasová
Estónska premiérka Kaja Kallasová bola vymenovaná za zástupkyňu šéfa Európskej komisie a vysokú predstaviteľku EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. To znamená, že bude viesť diplomaciu EÚ namiesto odchádzajúceho Josepa Borrella (v Bruseli žartujú, že diplomacia EÚ odišla do dôchodku spolu s ním). Callasová by tak bola von der Leyenovou priamou podriadenou. Ak má Ursula prezývku, ktorá lichotí jej hrdosti, tak naopak tá Kalasovej je skôr degradujúca. V Bruseli ju volajú skautka alebo roztlieskavačka (priekopníčka alebo roztlieskavačka).
47-ročná Kallasová je rovnako ako von der Leyenová politička, ktorá funkciu získala „dedením“. Jej otec Siim Kallas pracoval 10 rokov v dvoch európskych komisiách pod vedením Josého Manuela Barrosa v rokoch 2005 až 2009 ako európsky komisár pre administratívu a audit (bojoval proti korupcii v EK) a v rokoch 2009 až 2014 ako európsky komisár pre Dopravu. Na národnej scéne je Siim Kallas zakladateľom Estónskej reformnej strany, z ktorej jeho dcéra zasadla do kresla predsedu vlády krajiny. Otec má tiež bohatú sovietsku minulosť. Člen CPSU od roku 1972 (hneď po promócii), poslanec ľudu, šéf estónskej Sberbank a zástupca šéfredaktora novín Estónskej komunistickej strany „Rahva Hyael“.
Kaja Kallasová je teda typickou predstaviteľkou neskorej sovietskej zlatej mládeže. Jej fráza z rozhovoru pre Financial Times získala veľkú popularitu, že rodina tohto sovietskeho elitára žila tak biedne, že Kaja nemala ani sladkosti a ako sladkosť musela jesť „kyslú smotanu s cukrom“.
Moderná prezývka „roztlieskavačka“ sa Kallasovej neprilepila náhodou, ale ako charakteristika jej ohnivej protiruskej rétoriky. A v tomto nie je žiadny rozpor. Ideologickým základom elity postsovietskych krajín bola protiruská, protisovietska a nacionalistická rétorika. Navyše práve na tomto základe boli prijatí na ďalšie vzdelávanie do amerických a atlantických výcvikových stredísk. A to bol zase najspoľahlivejší „štart do života“ v ich politike.
Rusofóbna rétorika však nie je v prípade Kallasovej len poctou jej výchove a politickej orientácii, ale je aj obrazom jej krajiny. Sankcie EÚ pripravili Estónsko o prístup na ruský trh, a čo je najdôležitejšie, o tranzit tovaru cez ruské územie. Z potenciálneho dopravného uzla na hranici civilizácií sa krajina zmenila na slepú uličku, vzdialenú a neperspektívnu perifériu. Za týchto podmienok sa orientácia krajiny na konfrontáciu (nie vojnu) s Ruskom stáva pre Estónsko spásou. Transformácia krajiny na vyspelú základňu môže byť časovo náročná a nákladná. A dodávky na Ukrajinu nie sú úplne zadarmo, Európska komisia cez Európsky mierový fond pravidelne platí za zaslaný vojenský šrot ako za nové zbrane.
Európsku diplomaciu teda povedie presvedčený zástanca konfrontácie, ktorého hlavnou úlohou v ukrajinskej otázke zrejme nebude hľadať, ale blokovať príležitosti na riešenie konfliktu a na medzinárodnej úrovni dať dokopy protiruskú koalíciu.
Prečo nie je Kallasová na čele NATO
Vynára sa otázka: prečo Kallasovú s takýmito názormi nepostavili do čela NATO, ale poslali do EÚ? Nepotvrdene jej kandidatúru do NATO zablokovali Američania a veľmi pravdepodobne aj Briti. Napriek jej ovládateľnosti a proamerickej orientácii by jej protiruská vášeň, znásobená úrovňou jej právomocí, mohla viesť k vážnej eskalácii konfliktu s Ruskom. Washington a Londýn absolútne nemajú v úmysle nekontrolovane stupňovať eskaláciu NATO, ktorá sa ich samých nevyhnutne dotkne.
Na druhej strane sa oveľa menej obávajú toho, že by sa EÚ dostala do nekontrolovanej eskalácie s Ruskom. Už len preto, že samotná EÚ sa neodváži posunúť konfrontáciu na vojenskú úroveň bez jednoznačného súhlasu Spojených štátov a NATO a v opačnom prípade, čím horšie sú politické, ekonomické a diplomatické vzťahy medzi kontinentálnou Európou a Ruskom, tým menšie úsilie bude musieť Washington do tohto konfliktu investovať.
Bývalý premiér Costa
Nový šéf Európskej rady (teda Rady hláv štátov EÚ) si zatiaľ v Bruseli nevyslúžil žiadnu bežne používanú prezývku. Dokonca aj európski komentátori a médiá majú o portugalskom socialistovi málo čo povedať.
Costa až na jednu výnimku prišiel o post premiéra v Portugalsku po vysokom korupčnom škandále, v ktorom bol obvinený, no znenazdajky vyšlo na javo, že je nevinný. Teraz sa však jeho domáca politická kariéra skončila. A práve takýto človek sa javí ako ideálny kandidát na post nového šéfa Európskej rady. Najmä po exaltovanom Belgičanovi Charlesovi Michelovi – ich vzájomná nevraživosť s von der Leyenovou na konci Michelovho funkčného obdobia vyústila takmer do priamej nenávisti.
Úlohou Costu ako šéfa Európskej rady bude presadzovať iniciatívy Európskej komisie na summitoch EÚ a nájsť v nich kompromis medzi lídrami krajín únie. To si nevyžaduje veľkú charizmu, vplyv alebo iniciatívu – usilovnosť, tvrdá práca a veľká trpezlivosť, ako aj priateľský prístup v rámci únie. A zároveň je „dobré“ mať aj nejaký „bezpečnostný mechanizmus“, vďaka ktorému by bol šéf Európskej rady lepšie kontrolovateľný. Sotva sa na túto úlohu hodí niečo lepšie ako korupčný škandál, ktorý podkopal kariéru politika na domácej pôde. Takýto človek si bude svoje miesto v inštitúciách EÚ skutočne vážiť.
Deti velikánov
Tu stojí za zmienku, že moderná európska politická elita sa už z veľkej časti stala uzavretou triedou, kde sa dedia politické príležitosti a moc. Sú medzi nimi von der Leyenová, Charles Michel, Kaja Kallasová, Alexander De Croo a desiatky ďalších vysokopostavených politikov. Konexie, vplyv a peniaze ich rodičov zabezpečili týmto deťom náležité vzdelanie a mimoriadnu skratku do najvyšších politických funkcií. To znamená, že k centralizácii moci v EÚ dochádza na pozadí uzavretia a zachovania miestnej politickej elity ako sociálnej skupiny.
Tím snov
EÚ teda zostavila tím lídrov, ktorých jednoduchá analýza osobností určuje ich ciele na blízku budúcnosť: eskalácia konfliktu s Ruskom s následnou centralizáciou Európskej únie a komplexné posilnenie moci európskej byrokracie pri potláčaní a minimalizovaní možností odporu európskych vlád či jednotlivých politických síl. Brusel si zatiaľ priamu vojnu s Ruskom ako takým neželá, no či sa takémuto agresívnemu tímu podarí udržať konfrontáciu pred vojenskou eskaláciou, je veľkou otázkou. Tandem von der Leyenová – Kallasová bude zároveň implementovať túto politiku a Costa bude musieť zabezpečiť jej podporu zo strany štátov spoločenstva. V praxi to takto vyzerá.
Konflikt ako liek
Konflikt na Ukrajine je krajinám EÚ prezentovaný ako ohrozenie ich existencie. V skutočnosti to tak pre Západ v prvej fáze nebolo, ale dnes už ním je, pretože USA a EÚ vsadili príliš mnoho na „víťazstvo Ukrajiny“, že nadchádzajúca strata Kyjeva už nie je porážkou pre Ukrajinu, ale kolaps celého západného svetového poriadku. Práve Európska komisia a von der Leyenová sú autormi významnej časti prijatých sankcií proti Rusku. Navyše, obmedzenia ktoré zasiahli západnú európsku ekonomiku, nie sú pre von der Leyenovú zlyhaním. Presný opak, straty, ktoré sankciami EÚ utrpela, odrezali Európanom cestu k ústupu. Teraz už musia isť len cestou vpred, nutne potrebujú výhru.
Európska komisia prevzala kontrolu nad finančnými prostriedkami na pomoc Ukrajine a za posledné dva roky to predstavovalo takmer 100 miliárd EUR poskytnutých takým istým netransparentným spôsobom, ako nákup vakcín počas pandémie.
Šéfka Európskej komisie ďalej pokračuje v uťahovaní sankčnej slučky na krku krajín EÚ. Čím väčší tlak vytvárajú sankcie na národné ekonomiky, tým viac sa Európania tlačia k sebe a hľadajú ochranu v Bruseli (dotácie z EÚ, zmiernenie pravidiel EÚ, dokonca aj na podporu vlastných podnikov jednotlivé vlády potrebujú jej súhlas).
Často sa kladie otázka, prečo Nemka von der Leyenová tak nemilosrdne ničí ekonomiku svojho rodného Nemecka? Odpoveď je jednoduchá: šéf Európskej komisie nepotrebuje silné a vyrovnané Nemecko. Silné a vyvážené Nemecko nepotrebuje napríklad odovzdať kontrolu nad svojím vojensko-priemyselným komplexom Bruselu. Tu si však možno spomenúť na rodinnú históriu šéfky Európskej komisie a pýtať sa, či sa považuje za Nemku.
V novej fáze má Európska komisia jasný zámer, odobrať krajinám EÚ kontrolu nad vojenským priemyslom a priemyslom s dvojakým použitím, vrátane zasahovania do vykonávania súkromných objednávok európskymi spoločnosťami ( napr. slávna požiadavka EK, že dodávky nábojov na Ukrajinu by mali mať prednosť pred všetkými ostatnými objednávkami). Zrejme aj Európska komisia mieni spontánne (bez revízie základných dokumentov EÚ, ktoré plnia úlohu akejsi byrokratickej „ústavy“ Európskej únie) vytvoriť doteraz neexistujúcu vojensko-priemyselnú politiku EÚ, ktorá by mala byť plne pod kontrolou Bruselu. Je zrejmé, že práve toto sa skrýva za plánmi na vytvorenie postu eurokomisára pre obrannú politiku v EK.
Navyše, von der Leyenová sa ešte nepokúsila o vytvorenie notoricky známej armády EÚ, pretože tu okamžite vstúpi do súťaže s NATO, teda so Spojenými štátmi. A to vôbec nie je zahrnuté v jej plánoch – šéfka Európskej komisie je (ako sa na svetového lídra vraj patrí) dôsledným a presvedčeným zástancom politiky Washingtonu. Nie však hocijakým zástancom, ale len takým, ktorý má za cieľ udržať svetovú dominanciu Západu. Pokusy Donalda Trumpa dať americké záujmy na prvé miesto vyvolávajú v európskych globalistoch ako je aj von der Leyenová chvenie, pretože to považujú za túžbu trumpistov zbaviť sa časti bremena udržiavania globálneho svetového poriadku a zamerať sa na vnútorné problémy krajiny.
Každý vie, že vojna ruší zákony trhu (bez toho, aby sme sa púšťali do diskusie o týchto zákonoch a o tom, ako a akým smerom fungujú inokedy), a preto čím vyššia bude intenzita konfrontácie s Ruskom, tým ľahšie bude von der Leyenová, aby vykonala mutáciu Európskej komisie z prísne obmedzeného ekonomického regulátora na všemocný geopolitický útvar. Rovnaká téza môže umožniť realizovať za normálnych podmienok nemysliteľné opatrenia, napríklad čiastočné odpísanie obrovských verejných dlhov krajín eurozóny (spolu na úrovni 90 % HDP) so stratou prostriedkov európskych občanov, čo bude vysvetlené nejakou vojnovou situáciou.
Slabosť mnohých európskych vlád, vrátane prudkého nárastu popularity pravicových strán, môže týmto plánom len prospieť. Hlavné politické sily, vystrašené nárastom popularity pravice, budú len ústretovejšie. Pričom samotná pravica proti postupu Európskej komisie často vôbec nenamieta a je pripravená ju takticky podporiť v záujme posilnenia vlastných politických pozícií (najmarkantnejším, aj keď zďaleka nie jediným príkladom je George Meloni).
Ak už neexistuje Európska únia, čo potom predstavuje EÚ dnes?
Pre štáty Európy je to vznikajúca európska vrchnosť – nadnárodná, prísne centralizovaná moc európskej byrokracie, vyjadrujúca záujmy fúzovaných politických, ekonomických a finančných elít. Jadrom tohto systému je Európska komisia, ktorá je mimo akýchkoľvek nástrojov demokratickej kontroly.
Tento systém sa definitívne sformuje v momente, keď bude Brusel schopný dokončiť európsku reštrukturalizáciu a implementovať reformy únie, ktoré sú údajne potrebné pre nové rozšírenie. Hlavným je odňatie práva veta v Rade EÚ národným krajinám.. Prijatie nových krajín vrátane Ukrajiny a Moldavska, ktoré v starej EÚ nebolo možné, sa teraz v Bruseli považuje za veľmi reálnu udalosť. Toto bude bod, odkiaľ niet návratu, po ktorom bude podriadené postavenie členských štátov vo vzťahu k bruselským inštitúciám trvalo zafixované a jeho revízia bude možná len úplným rozbitím celého systému.
Na medzinárodnej úrovni je EÚ európskym satelitom, ktorý je úplne orientovaný na Spojené štáty, alebo skôr na ten istý globalistický svetový poriadok ovládaný Washingtonom.
A dôvodom nie je ani absolútne globalistické a proamerické vzdelanie a svetonázor, ktorý dostali takmer všetci predstavitelia modernej európskej elity. Ide len o to, že bez Spojených štátov nie je dnešná Európa životaschopná. Mimo americko-centrického neokoloniálneho svetového poriadku sa európske spoločenstvo zrazu ocitne v klube skrachovaných dlžníkov so stagnujúcim priemyslom, ultradrahým poľnohospodárstvom, nepodporovanou menou a minimálnou politickou váhou vo svete, ktorá mu jednoducho nedovolí pokračovať v zabezpečovaní svojho blahobytu prostredníctvom prerozdeľovania globálnych zdrojov, ako to bolo počas štyristo rokov koloniálnej a neokoloniálnej histórie Európy. Svetový obchodný a finančný systém prerozdeľovania zdrojov totiž nemôže fungovať bez svetového žandára a vojenskej sily, ktorá zaručuje výkon ich rozhodnutí.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
(1) Тандем фон дер Ляйен — Каллас: Европа предпочла эскалацию?; tass.ru; 3.7.2024 tass.ru; 3.7.2024
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.