UNIVERZITY AKO LIAHNE INTELIGENCIE ZAČALI V ZÁPADNEJ EURÓPE VZNIKAŤ PO ZAČATÍ KRIŽIACKYCH VÝPRAV. POČAS NICH SA V 12. A 14. STOROČÍ DOSTALA DO STYKU S VYSPELEJŠOU, ARABSKOU A GRÉCKOU VEDOU A S NOVÝMI NÁZOROVÝMI A MYŠLIENKOVÝMI PRÚDMI, S KTORÝMI SA LATINSKÁ CIRKEV NEVEDELA VYROVNAŤ, LEBO ÚROVEŇ KLÁŠTORNÉHO ŠKOLOVANIA TO NEUMOŽŇOVALA. KRIŽIACKE HNUTIE VYVOLALI PÁPEŽI A KONCILY. VODCAMI KRIŽIACKYCH VÝPRAV BOLI PÁPEŽI. ZA DVESTO ROKOV KRIŽIACKYCH VOJEN PADLI V ÔSMICH KRIŽIACKYCH VÝPRAVÁCH VIAC AKO 2 MILIÓNY KRESŤANOV A EŠTE VIAC NEKRESŤANOV.
Kriminálne dejiny cirkvi ako najväčšej kresťanskej herézy zmapoval nemecký vzdelanec v desaťzväzkovom diele (Deschner, 1996). Svoju zaostalosť si križiaci uvedomili až v Oriente po tom, ako uvideli bohatý Carihrad a arabský svet. Nízka úroveň kláštorov neumožňovala vyrovnať sa s touto vyššou civilizačnou úrovňou, preto vznikla potreba nových inštitúcií. O úrovni „vzdelanosti“ – skôr školovanosti – vtedajšej „inteligencie“ mníchov a kléru po karolínskom období si možno urobiť predstavu zo smerníc 2. nicejského koncilu z roku 787, v ktorých boli špecifikované požiadavky na hodnostne najvyššiu vrstvu kléru – biskupov: „… aby… vedeli naspamäť niektoré žalmy a niektoré výňatky z evanjelií a apoštolských listov a vedeli čítať a vysvetľovať Bibliu.“ Vzdelanostná úroveň vidieckeho kňazstva bola ešte nižšia, a to na remeselnej úrovni, týkala sa zvládnutia najnutnejších cirkevných obradov. S cieľom zvýšiť úroveň kléru dal cisár Karol Veľký zostaviť pomôcku pre kňazov – vzorové kázne. Čo sa týka majetku kláštorov, v 7. a 9. storočí patrili medzi najväčších vlastníkov pôdy (Špirko, 1943).
Cirkev sa ustavične obávala, aby sa jej vzdelávanie nevymklo z rúk. Tretí lateránsky koncil v roku 1179 formuloval požiadavku, aby mala každá katedrála svoju vlastnú školu. Kňazstvo sa školovalo v katedrálnych a kláštorných školách. Na vidieku mali byť na každej fare farské školy. Kláštorné školy mali oddelenia pre mníchov (schola interna) a oddelenie prístupné každému (schola externa) s osobitnými učiteľmi. Vyučovanie sa začínalo mechanickým memorovaním žalmov v latinčine, nasledovalo cvičenie v čítaní a písaní, učilo sa aj spievanie z nôt. Elementárne vyučovanie zahŕňalo aj základy latinskej gramatiky a počtov. Vyššie štúdium trvalo u Frankov obyčajne osem rokov a pozostávalo z vyučovania siedmich slobodných umení (artes liberales) vo dvoch stupňoch. Prvý stupeň, tzv. trívium, zahŕňal gramatiku, rétoriku a dialektiku (logiku), druhý, tzv. quadrívium, aritmetiku, geometriu, astronómiu a cirkevnú hudbu. Úroveň vzdelávania sa časom zvyšovala, na francúzskych školách pôsobili ako učitelia aj Angličania, Nemci, Taliani a Škandinávci. V 11. a 12. storočí mala najvýznamnejšie postavenie škola v Chartres, ktorá sa stala medzinárodným strediskom stredovekej vzdelanosti. Vo Francúzsku sa v 12. storočí začali objavovať požiadavky racionalizmu, ktorý narážal na odpor cirkvi. S cirkevnými činiteľmi sa dostal do konfliktu napríklad riaditeľ školy v Tours Berengar zdôrazňujúci oproti dogmatizmu cirkvi a jej autorite primát rozumu, ako aj požiadavku pochopiť všetko rozumom (Kudrna, 1988). Potrebu metodickej pochybnosti ako prostriedku skúmania požadoval v spise Historia calamitatum Peter Abélard, ktorý študoval na viacerých cirkevných školách a neskoršie učil na katedrálnej škole v Lyone. Je to prvý moderný intelektuál – prvý skutočný profesor (Le Goff, 1999). Po minimálne šiestich storočiach stredovekého temna v latinskej cirkvi sa opäť objavila univerzitná mentalita, univerzitná intelektualita, ako aj rozumové uvažovanie (oproti zástancom svätej nevedomosti fideistického voluntarizmu v pápežskej monarchii).
Univerzity na Západe nevznikali na humanitnej paradigme vzdelávania klásť otázky a hľadať odpovede, a to bez obmedzenia, ani na humánnom základe potreby vzdelanosti s cieľom bádať, poznávať a formovať vyspelejšiu a vzdelanejšiu spoločnosť (ako to v gréckej antike požadovala prvá Thálesova paradigma vzdelávania, ktorá sa realizovala aj na Carihradskej akadémii), ale ako cirkevné korporácie na boj cirkvi s názormi gréckej a arabskej vedy. Ich hlavná pozornosť sa sústreďovala na teológiu, teda na fideizmus, na mytológiu tzv. nadprirodzených síl (Küng, 2003). V postavení centier školovania a vzdelávania boli kláštory postupne nahradené stredovekými univerzitami.
Inštitúcia, ktorá je dnes známa pod názvom univerzita, sa začala formovať v Bologni koncom 11. storočia. Po zániku rímskeho Athenea (2. – 5. storočie) v Rímskej ríši v 5. storočí bola v latinskom svete v stredoveku pravdepodobne prvou univerzitou. Vznikla približne po troch storočiach od vzniku prvých troch slovanských univerzít – Devínskej akadémie v Bratislave, Akadémie v Ochride a Akadémie v Preslave, a to v roku 1088, keď sa učitelia gramatiky, rétoriky a logiky začali venovať právu. V roku 1158 vyhlásil rímsko-nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa Constitutio habita, v ktorom univerzitu ustanovil ako legálne miesto, kde sa môže nezávisle od akýchkoľvek iných síl rozvíjať výskum. Ďalšie univerzity boli založené v 12. storočí – v Paríži (okolo roku 1150), v Oxforde (1167), v Modene (1175) a v Salerme. Pomenovanie universitas spočiatku znamenalo združenie profesorov (z lat. professio – osvedčenie, učiteľ, profesor) jednej fakulty alebo profesorov a poslucháčov jedného národa (universitas magistrorum et scholarum). Pomenovanie školy poskytujúcej najvyššie vzdelanie slovom univerzita ako vyučovacieho miesta všetkých vied (universitas litterarum) bolo prijaté v 14. storočí v Nemecku. Hlavnými odbormi školovania a štúdia na stredovekých univerzitách boli teológia, filozofia, právo a medicína (Špirko, 1943; Dudáš, 2011).
Parížska univerzita sa vytvárala postupne v rokoch 1150 – 1210, na začiatku poskytovala vzdelanie v medicíne a v práve. Pápež Inocent III. videl v parížskej univerzite prostriedok na zvýšenie pápežskej moci, a preto bol ochotný vyňať ju z právomoci parížskeho arcibiskupa a kancelára z Notre Dame. V roku 1215 pápež a kráľ potvrdili tejto univerzite vlastnú ústavu a iné vnútorné štatúty a zaručili jej určité práva (právo vytvárať vnútorné štatúty, voliť vlastných zástupcov, disponovať vlastnými symbolmi) a obdarili ju rozličnými privilégiami (oslobodenie od daní, osobná sloboda a podobne). Pápežovo povolenie bolo potrebné, pretože bol najvyšším dozorcom štúdií, len on mohol udeliť tzv. licentia docendi – facultatem ubique docendi. Profesori sa združili na spôsob cechov do korporácií, aby vedeli lepšie brániť svoje záujmy. Najdôležitejším predmetom bola teológia, vyučovalo sa v latinčine, profesori boli zväčša príslušníkmi kléru. Na čele univerzity bol biskupský kancelár (scholasticus), ktorý mal najvyšší dohľad nad vyučovaním i súdnu právomoc nad študentmi a udeľoval profesorom veniam docendi. Neskoršie sa v Paríži etablovali štyri fakulty uvedených štyroch odborov štúdia. Na ich čele stáli dekani. Poslucháči tvorili korporácie podľa národností, ktoré si volili svojich predstavených – prokurátorov. Prokurátori volili rektora, ktorý v 13. storočí prevzal funkciu kancelára. Študent na univerzite získal po absolvovaní trívia (zahŕňajúceho gramatiku, dialektiku a rétoriku) gradus baccalaureatus, ktorý spočiatku neznamenal akademický stupeň, ale status študenta vypomáhajúceho s výučbou a následne sa venujúceho štúdiu kvadrívia. Neskoršie sa tento titul získaval po absolvovaní artistickej (filozofickej) fakulty; umožňoval vstup na ostatné fakulty, po ukončení štúdia na nich sa získaval nižší akademický stupeň – magister (majster). Tento titul už umožňoval vyučovať niektoré predmety na univerzite.
AUTOR: Ján Dudáš
