Krehkosť vzťahov pod ťarchou globálneho „ozimovania“ spôsobila gigantickú trhlinu ako na ľadovej kryhe, ako pri mohutnom tektonickom zlome, keď praská zem, ako pri puknutom srdci. Informačné polia riadené zo satelitných družíc na obežnej dráhe Zeme roztrieštili ľudské mysle i duše na „padrť“. Z kvitnúcich visutých záhrad s nádychom smaragdu a serpentínu ostali trčať iba pahýle dusivej čiernoty spáleniska. Trhlina sa hrozivo rozovrela v roklinu, ktorá sa desivo hĺbi a hĺbi. A tak sa vzďaľujeme. Sme srdcervúco oddeľovaní od niekdajších príbehov a dobrodružstiev, aké mohli vzniknúť iba tak, že sme boli naozajstne spolu. Že sme sa rozprávali a počúvali. Ak zazneli falošné tóny, ladil nás pohľad z očí do očí, naše hlasy, ladili nás hoc i letmé dotyky, bezprostredná prítomnosť aj prieniky v energetickom poli živých bytostí. V očarení z iluzórneho dojmu, že sme spolu – hoci spolu nie sme – vysídlili sme samých seba do virtuálnej fatamorgány priateľstiev a komunít, kde takmer nikto naším skutočným priateľom nie je. Priateľstvá nevznikajú cez tlačidlo enter, tak vzniká len poblúznenie.
Chceme byť spolu, ale keď niekde nie je dostatočné pokrytie a pripojenie k sieti, vzťahy sa ako pavučina pretŕhajú a priateľmi už nie sme. Cez tie siete sa „priatelia“ dozvedajú o tom, akí vôbec nie sme, ale akých nás bezohľadne vytvára digitálne osočovanie. Desaťročia starých dobrých priateľstiev stvorených z bytia jedného vedľa druhého sa rozpadli na márne kúsky. Nemáme tú istú vlajku, tie isté heslá na profiloch virtuálnej reality. Nie sme obeťami tých istých presvedčení o protipandemickom bodnutí ako vstupenke do bezpečného raja. Nemáme rovnaký pohľad na príčiny krutostí i krviprelievania a ich dôsledky. Nenasadzovali sme si s rovnakou poslušnosťou a rovnako oddane ani psie náhubky, aby sme bezpečnejšie dýchali“. Nemali sme tou istou mierou absurdity pridusené mysle. Nepodvolili sme sa uniformite povelov. Neznásilňovali sme iných, aby sa zaradili do dlhých radov v neistom očakávaní vybájenej istoty. Nie sme monotónne hypnotizovaní hlásateľmi z miliárd blikajúcich obrazoviek predstierajúcich jedinú pravdu a nič než pravdu. Necítime sa konformnými spojencami nespojiteľného podvodu. Nikdy predtým naše priateľstvá takou smršťou ideológií neroztrhalo znásilňované formovanie „informovaním“. Sami sme boli nositeľmi správ o našom svete, v ktorom najbližších neodpudzovalo, že sa pozeráme inak. Rozprávali sme sa a počúvali. Neboli sme posadnutí márnomyseľnou túžbou vedieť všetko o tom, čo nám vôbec vedieť netreba. Nemali sme v sebe nainštalované zhodné operačné systémy unisono dekódujúce svet okolo nás. Nepotvrdzovali sme si miesto pod slnkom počtom videní v monumentálnom digitálnom prelude. Nebolo nám treba interpretov toho, čo je správne – s takou schopnosťou sme všetci prišli na svet. Neboli sme prenasledovaní za šírenie nenávisti, keď sme sa proti nenávisti a krivdám postavili.
Nikdy sme necítili potrebu ukazovať prstom pre inú orientáciu tak, ako sme neboli prinucovaní za ňu pochodovať potvrdzujúc, že sme tolerantní. Toleranciu sme nosili v srdci, nie na odznakoch na ňom. Nevyhlasovali sme, že naša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iných – my vieme, že sloboda nemá žiadne vytýčené rozhrania, ale je stavom mysle. To všetko sa stratilo v kolosálnej trhline, ktorá ľudí rozdeľuje viac ako kedykoľvek predtým, aby bolo možné panovať im ešte dôslednejšie ako kedykoľvek predtým. Tak sme samých seba vyhnali z vlastného bytia do prebývania vo vyhasnutej prázdnote cudzosti.
Tibor Eliot Rostas
Túto esej nájdete vo februárovom čísle časopisu Zem&Vek v kategórii DYMOVÉ SIGNÁLY > ESEJE NA JEDNU FAJKU a zároveň je aj súčasťou knižného titulu PURPUR (Hogenová&Rostas).
Najaktuálnejšia kniha vydavateľstva Sofian je zbierkou esejí, epigramov
a mystickej lyriky šéfredaktora Zem&Vek Tibora Eliota Rostasa, ktorý knihu ilustroval
a jednej z najvýznamnejších mysliteliek súčasnosti, českej profesorky filozofie, Anny Hogenovej.