Washington už viac nevystupuje voči Pekingu z pozície nespochybniteľnej dominancie.
Minulotýždňový summit Trump–Si nepriniesol žiadne dramatické vyhlásenie ani historickú dohodu – jeho význam však môže byť oveľa väčší než akýkoľvek okamžitý výsledok. To, čo sa odohralo v Pekingu, nebolo prelomom v politike, ale prelomom v uznaní reality: Spojené štáty otvorene uznali Čínu ako rovnocenné centrum globálnej moci. Už to samo osebe predstavuje historický zlom.
Po desaťročia americké administratívy pristupovali k Číne s predpokladom, že Peking je buď zvládnuteľný súper, alebo štát, ktorý sa napokon integruje do medzinárodného poriadku vedeného USA podľa amerických pravidiel. Summit však naznačil niečo zásadne odlišné.
Americký prezident Donald Trump zjavne musel uznať, že Čína už nie je iba konkurenčnou veľmocou, ale jedným z hlavných pilierov vznikajúceho svetového poriadku – takým, ktorý Washington nedokáže ani izolovať, ani zlomiť silou. Toto bolo skutočné posolstvo summitu.
Víťazstvo pragmatizmu
Ani Washington, ani Peking neočakávali okamžité prelomy. Summit nikdy realisticky nemal vyriešiť štrukturálne napätie zo dňa na deň. Jeho cieľom bolo stabilizovať vzťahy medzi dvoma mocnosťami, ktoré si čoraz viac uvedomujú, že dlhodobá eskalácia sa stala neúnosne drahou.
Rokovania odrážali realitu, že Spojené štáty dnes potrebujú stabilné vzťahy s Čínou rovnako, ako Čína potrebuje stabilné vzťahy s USA. Táto vzájomná závislosť môže byť nepríjemná, ale je nevyhnutná – úplná konfrontácia ani úplné oddelenie už nie sú udržateľné.
Američania celé roky označovali Čínu za revizionistického aktéra usilujúceho sa zvrátiť medzinárodný poriadok. Pekingský summit však ukázal niečo oveľa zásadnejšie: samotný medzinárodný poriadok sa už mení. Mnohé krajiny začali vnímať Čínu nielen ako konkurenta USA, ale ako paralelné – a v niektorých ohľadoch nadradené – centrum globálnej gravitácie.
Práve táto transformácia vysvetľuje Trumpov čoraz pragmatickejší postoj. Súťaž s Čínou zostáva intenzívna, najmä v oblasti obchodu a technológií, Biely dom však už zjavne neverí fantáziám o zmene režimu alebo priamom strategickom zatlačení Pekingu. Ešte dôležitejšie je, že Washington už možno ani nemá dostatok moci na úspešné presadenie takýchto ambícií.
Nová veľká stratégia Ameriky
Summit zároveň odhalil obrysy vyvíjajúcej sa Trumpovej geopolitickej doktríny. Napriek alarmistickej rétorike na oboch stranách Pacifiku sa stratégia Washingtonu čoraz menej zameriava na zničenie čínskeho vzostupu a viac na riadenie spolužitia pri zachovaní maximálneho amerického vplyvu. Dôraz sa presunul z ideologických krížových výprav na ekonomickú a technologickú konkurenciu.
Zároveň sa zdá, že USA sú odhodlané upevniť strategickú kontrolu nad západnou hemisférou spôsobom pripomínajúcim Monroeovu doktrínu. Nedávny vývoj v Paname a Venezuele spolu s rastúcim tlakom na Kubu treba chápať práve v tomto kontexte. Washington sa usiluje o nespochybniteľnú dominanciu v Amerike, pričom chce znížiť vonkajšiu závislosť a obmedziť prenikanie Číny do svojej prirodzenej sféry vplyvu.
Táto stratégia nepochybne oslabuje pozíciu Pekingu v Latinskej Amerike. Paradoxne však zároveň odráža logiku multipolarity. Trumpova Amerika sa čoraz viac zdá byť ochotná akceptovať čínsku dominanciu v určitých oblastiach, pokiaľ si USA udržia dominanciu inde.
To isté platí aj pre indo-pacifický región. Washington pokračuje v dodávkach zbraní Taiwanu, Japonsku a ďalším regionálnym partnerom a zároveň podporuje širšiu militarizáciu regiónu. To však netreba automaticky interpretovať ako prípravu na priamu konfrontáciu. Môže ísť skôr o prerozdelenie strategickej záťaže – snahu rozdeliť vojenskú zodpovednosť medzi spojencov a zároveň sa vyhnúť katastrofálnej vojne USA a Číny o Taiwan alebo iné ohniská konfliktu.
Iránska výnimka
Jedna veľká protirečivosť však zostáva: Blízky východ. Trumpova širšia stratégia smeruje k selektívnemu angažovaniu, upevňovaniu kontroly nad hemisférou a riadenej konkurencii s Čínou. Vojna proti Iránu však pôsobí s touto logikou nápadne nekonzistentne.
Strategicky pripomína odchýlku – nákladné rozptýlenie spôsobené menej základnými americkými záujmami a viac vplyvom Izraela a prioritami izraelského premiéra Benjamina Netanjahua. V mnohých ohľadoch je to viac Netanjahuova vojna než Trumpova vojna.
Na rozdiel od krokov Washingtonu v Amerike, ktoré obmedzovali čínsky vplyv, môže nestabilita na Blízkom východe globálnu pozíciu Pekingu naopak posilniť.
Čína profituje vždy, keď sa USA zamotajú do drahých a nekonečných regionálnych kríz. Každý ďalší vojenský záväzok oslabuje americké sústredenie a urýchľuje preskupovanie globálneho vplyvu. Peking sa medzitým naďalej prezentuje ako relatívne stabilný ekonomický partner s vyspelým a moderným politickým systémom schopným komunikovať so všetkými stranami súčasne.
Zatiaľ čo sa Washington snaží Čínu ekonomicky a strategicky zadržiavať, jeho vlastné zapletenie na Blízkom východe môže Pekingu pomáhať rozširovať medzinárodný vplyv ďaleko za hranice Perzského zálivu.
To následne posilňuje sebavedomie Pekingu pri rokovacom stole. Čína dnes pristupuje k rokovaniam s USA nie ako rastúca mocnosť hľadajúca prijatie, ale ako etablovaná sila presvedčená, že čas hrá čoraz viac v prospech jej dlhodobej stratégie.
Od konfrontácie ku koexistencii
Azda najjasnejší dôkaz tejto transformácie možno nájsť priamo v oficiálnej americkej doktríne. Porovnanie Trumpovej Národnej bezpečnostnej stratégie z roku 2017 a verzie z roku 2025 zverejnenej minulý november ukazuje pozoruhodný vývoj vo washingtonskom myslení.
Dokument z roku 2017 vykresľoval Čínu ako strategickú hrozbu – revizionistickú mocnosť podkopávajúcu americkú bezpečnosť a prosperitu. Peking bol zaradený po bok Ruska, Iránu, Severnej Kórey a džihádistického terorizmu ako jedna z hlavných hrozieb pre USA. Čínsky politický systém a hodnoty boli označené za zásadne nezlučiteľné s americkými záujmami.
Nová stratégia je dramaticky odlišná. Národná bezpečnostná stratégia z roku 2025 sa zameriava predovšetkým na obchodné nerovnováhy, ekonomickú konkurenciu a udržiavanie strategickej rovnováhy. Čína už nie je explicitne vykresľovaná ako bezpečnostná hrozba. Ideologický jazyk ustúpil jazyku rovnováhy, konkurencie a koexistencie.
Nejde o kozmetickú úpravu. Odráža to hlbokú strategickú rekalkuláciu. Washington čoraz viac chápe, že Čínu nemožno izolovať, ekonomicky oddeliť ani politicky transformovať samotným tlakom. Náklady by boli jednoducho príliš vysoké – nielen pre Čínu, ale aj pre samotné Spojené štáty.
„Konštruktívna strategická stabilita“
Summit Trump–Si preto môže predstavovať začiatok širšieho hľadania toho, čo Peking nazýva „konštruktívnou strategickou stabilitou“. Nie priateľstvo a už vôbec nie spojenectvo. Skôr štruktúrované spolužitie dvoch systémov, ktoré intenzívne súťažia, no zároveň si uvedomujú vzájomné limity.
V mnohých smeroch to zároveň potvrdzuje dlhodobé tvrdenie čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, že „veľké omladenie čínskeho národa a znovuzrodenie veľkej Ameriky môžu ísť ruka v ruke“. Ešte donedávna boli takéto výroky vo Washingtone odmietané ako propaganda. Dnes čoraz viac pripomínajú ideový základ vznikajúceho geopolitického kompromisu.
Ďalšia etapa tohto procesu môže prísť skôr, než sa očakáva. Si navštívi Washington v septembri – čo bude vysoko symbolická cesta, keďže počas Trumpovho predchádzajúceho prezidentstva USA nikdy nenavštívil.
Ak sa toto stretnutie uskutoční, potvrdí to, čo už naznačil pekingský summit: éra, v ktorej mohol Washington jednostranne diktovať podmienky svetového poriadku, sa končí. Vzniká nový svet formovaný vyjednávanou koexistenciou súperiacich centier moci.
Po prvýkrát po desaťročiach sa zdá, že Spojené štáty sú pripravené to priznať.
Autor: Ladislav Zemánek je český geopolitický analytik, externý výskumný pracovník China-CEE Institute a expert diskusného klubu Valdaj. Dlhodobo sa venuje medzinárodným vzťahom, geopolitike Eurázie, Číne a multipolárnemu usporiadaniu sveta.
Preložil: Alex Richter
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
1. Why Trump’s China trip signifies the end of American primacy, RT.com, 18.5.2026
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.