„Do partie hovnožrútov, inak okrem smelého Junáčika Jurka, patria napríklad ďalší romantickí hrdinovia ako Jano Bano, Štefan Hufnágel a istý Ján Gašo, výrobca štvavých a konšpiračných videí, ktoré skôr ako o popisovaných udalostiach svedčia o jeho psychickom stave.“
Ján Benčík
Špiceľ palácový
„Občianskeho aktivistu a blogera Jána Benčíka pozval prezident Andrej Kiska v pondelok (16. mája 2016) do Prezidentského paláca. Diskutovali probléme nárastu extrémizmu na Slovensku. Prezident vyjadril Jánovi Benčíkovi uznanie za jeho občiansky aktivizmus a odvahu,“ znie oficiálna informácia, a vysiela signál: šialená doba prináša šialené a bizarné absurdity. Jednou z nich je, že drvivá väčšina prozápadne orientovaných médií, ako aj hlava štátu venuje pozornosť osobe, ktorej stredobodom záujmu bolo od roku 2012 až do volieb 2016 (keď sa podľa jeho slov záujem presmeroval na tzv. kotlebovcov) zbieranie internetových informácií o ľuďoch s odlišným pohľadom na svet.
Nie je žiadnou pravdou, že Benčík a jemu podobní sa zameriavajú iba na nárast extrémizmu a fašizmu. Tento pán podľa informácií od mnohých ľudí posiela udania ich zamestnávateľom pre iné názory, častokrát sympatizujúce s Ruskom a odsudzujúce imperiálnu zahraničnú politiku USA. S tým, čo je pre dôchodcu Jána Benčíka hlavným motívom jeho zberateľskej činnosti, sa zdôveril v relácii Lampa Štefanovi Hríbovi: „Musíme sa vrátiť ešte na koniec roka 2012, keď som ešte nebol na internete a na Facebooku a priateľ Marián Jaslovský sa dostal do takej kontroverzie na stránke Mlčanie, ktorá dnes tiež neexistuje, a tú stránku mal Tibor Rostas, ktorý mal vtedy v Rádiu VIVA rovnomennú reláciu.“
Pán Benčík si vôbec nerobí starosti s tým, že stránku som nemal ja, ale patrila Rádiu VIVA, ktoré nedobrovoľne zaniklo spolu so svojou stránkou. Benčík pokračuje: „Keď som si všimol, čomu sa venujú a čo šíria, pripadalo mi to hodne nebezpečné, je to tak, akoby zaburiňuje verejný priestor. Pripadalo mi to niečo také, ako keď človek vidí v krásnej prírode slovenskej niekde na konci dediny, že na kraji lesa zrazu pohodené haraburdy, stavebný odpad, nábytok, pneumatiky – toto mi pripadalo niečo také vo virtuálnom priestore. Začal som ich teda trochu monitorovať a už som s tým ani neprestal… Okolo toho Mlčania a neskôr časopisu Zem&Vek a Slobodného vysielača za zgrupuje taká zvláštna societa, v ktorej nájde človek naozaj každého. Sú tam komunisti až tvrdí boľševici, ktorí banujú za socializmom, chvália Stalina, Lenina, sú tam ľudia, ktorým sa páči Hitler a vojnový slovenský štát, sú tam ľudia, ktorým sa nepáči povinné očkovanie, ktorí neveria lekárom, neveria farmaceutickým firmám, propagujú alternatívne liečenie, deti si nechcú dať očkovať, veria v rôzne najbláznivejšie konšpiračné teórie, z ktorých je tá najznámejšia pád Dvojičiek a vytvárajú nebezpečnú výbušnú zmes a miešajú sa tam všetky tieto názory.“
Ján Benčík je protežovaný bloger Denníka N, ktorého predsedom redakčnej rady je poradca prezidenta Martin Bútora. Tento denník okrem iného zverejnil aj takéto šokujúce odhalenia blogera Benčíka: „V atmosfére nie veľmi vzhľadného provinčného mesta so špeciálnou výrobou, takto v jednej z privilegovaných rodín, spolu s bratom Michalom, vyrastal aj malý Tibor. Pamätníci ho popisujú ako veľmi pekné a trochu rozmaznané dieťa. Dlhšie vlasy nosil už v škole, hoci v tej dobe to každému nebolo tolerované. Už vtedy prejavoval sklony k extravagantnosti a v miestnych podmienkach bol považovaný tak trochu za čudáka. Dalo by sa povedať, že jeho správanie už v tej dobe korešpondovalo s tým, čím je dnes.“
V minulosti sa každá zdravá spoločnosť štítila špicľov, pretože to boli a sú ľudia s patologickou poruchou správania a sociofóbiou. Kedysi títo ľudia špicľovali na chodbách činžiakov ako dôverníci a celý deň civeli z okna. Dnes im okná Windows umožňujú za špicľovanie pochvalu od prezidenta. Za čias nacizmu boli ľudia s touto mentálnou a charakterovou výbavou takzvanými blockwart (blokoví vedúci), ktorých bolo ku koncu vojny takmer pol milióna. Hoci boli na tej najnižšej z možných pozícií nacistických straníckych funkcií, dôsledky ich činnosti boli hrozivé. Ich poslaním bolo sliediť a nahlasovať každého, kto by mohol byť podozrivým ako nevhodný stavebný materiál Tretej ríše. Jeden takýto človek mal na starosti dohľad nad 40 – 60 domácnosťami. Obyvateľstvo malo z blokových vedúcich strach, no zároveň nimi absolútne opovrhovalo. Všetky totalitné režimy potrebujú svojich špicľov.
A tak sa dnes dôchodca „monitorujúci“ verejný priestor, v ktorom má platiť ústavne zakotvené právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu – adoruje ako verejne prospešná figúrka. Ak sa vo verejnom priestore nachádzajú informácie vytvárajúce skutkovú podstatu trestného činu alebo porušenia pravidiel, je to záležitosť adekvátnych štátnych orgánov zaoberajúcich sa touto problematikou. Preto sme kontaktovali prezidentskú kanceláriu, a tá 19. 5. 2016 zaevidovala našu žiadosť pod číslom 5273/2016/KPSR: „Vážený pán prezident, neuniklo nám, že ste v pondelok 16. 5. pozvali na návštevu blogera jedného z médií. Vzhľadom na to, že téma nárastu extrémizmu vo svete je nám dôverne známa, ako aj fakt, že zastupujeme desiatky tisíc názorovo spriaznených ľudí, si Vás dovoľujeme požiadať o rozhovor pre mesačník Zem&Vek. Témou rozhovoru je práve spomínaný nárast extrémizmu, fašizmu a teroru. Sme presvedčení, že náš rozhovor prispeje k lepšiemu porozumeniu v našej polarizovanej spoločnosti. Vopred srdečná vďaka.“
Ceny samožrútov
Mentálna a etická úroveň ľudí okolo Denníka N však rozhodne nekončí pri absurdnom smutno-veselom príbehu dôchodcu, bývalého mestského vedúceho pravdoláskarskej VPN. Príbeh pána Benčíka nápadne pripomína rolu niekdajšieho pomocníka stráže Verejnej bezpečnosti a je synonymom výbavy, akou disponujú naši oponenti. A sme opäť pri médiách – v tých slovenských je možné všetko. Tri najväčšie slovenské súkromné televízie tomuto štátu (nám) odvedú 11-krát menej daní ako Zem&Vek. Denník N, do ktorého len podľa oficiálnych priznaní napumpovali 1,2 milióna eur za prvý rok svojej existencie, priznal stratu pol milióna eur a predáva okolo 3000 kusov. Keby mal Zem&Vek stratu len tisíc eur za rok, môžeme ísť na ulicu, nikto nám nič nedá. Vďaka predplatiteľom však končíme vždy vyrovnane – na nule. Čo však majú robiť s takouto katastrofou vydavatelia a investori? No predsa dajú sami sebe vďaka podpore Nadácie Georgea Sorosa 11 nominácií vo svojej (ako inak) prestížnej novinárskej súťaži. V pondelok 16. mája už hrdo hlásia, že reportérov Denníka N aj blogerku ocenila odborná porota a získali spolu päť novinárskych cien. To, že vyhlasovateľom súťaže je spriaznená Nadácia Otvorenej spoločnosti a sponzorom (partnerom) spoločnosť ESET ako investor Denníka N, je zrejme podobnosť čisto náhodná. Nuž a takto sa v „samožrútskej“ extáze ponárajú hlavy do stoky posvätenej vyrobeným uznaním s vierou, že ide o iniciáciu na vyššiu úroveň umenia žurnalistiky.