Drony, alebo tiež bezpilotné lietadlá vyšli konceptovo z predstáv sci-fi autorov. Tí ich vykresľovali ako všadeprítomné, všetkovidiace a pri akejkoľvek odchýlke od striktných noriem správania okamžite zasahujúce. Inými slovami išlo o dystopické novely a romány, ktoré boli častokrát sfilmované. Dystopiu si však „niekto“ dal opäť raz za vzor, pochopil ju ako manuál. Drony tak dnes brázdia oblohu nielen v oblastiach konfliktov, ktorých je požehnane, ale už aj vzdušný priestor domácich krajín. Veď čo keby? Každý je potenciálny vinník. Drony ako návnady, prieskumné, špionážne, vojenské, policajné a už aj logistické zariadenia budú brázdiť oblohu za pár rokov už aj nad našimi hlavami. Ak sa teda súčasný trend nezmení.
Samotný nápad dronov má svoje prvopočiatky v polovici 19-tého storočia. Rakúsko-Uhorsko vtedy poslalo na Benátky výbušné balóny. Ide síce o prvý dokumentovaný prípad, ale ťažko o prvý prípad vôbec. Nazvať ich dronmi je však problematické, neboli riadené na diaľku. Dnešnú podobu dronov opísal Nicola Tesla v roku 1915 ako flotilu neozbrojených vzdušných zariadení. Pri slove neozbrojených si povieme „naivka“. Prvé bezpilotné lietadlo vzlietlo už o rok neskôr a bolo dielom profesora Archibalda Montgomeryho Lowa. Malo názov Aerial Target (Vzdušný cieľ). Koncept sa ďalej rozvíjal behom oboch svetových vojen, išlo o primitívne programované, či riadené torpéda. Známy je Aerial Torpedo „Bug“ vyvinutý už v roku 1917 firmou Dayton-Wright Airplane, ktorý bol naložený výbušninami. Po dosiahnutí určitej výšky sa vypol motor, odhodili krídla a lietadlo havarovalo na cieľ pod ním. V roku 1959 začalo byť United States Air Force (Vojenské letectvo Spojených štátov) „konsternované“ stratami skúsených pilotov stíhačiek nad nepriateľským územím. Ak aj prežili, záchranné operácie boli veľmi drahé a komplikované. Realizovanie teórie skutočných bezpilotných lietadiel v praxi však dlho brzdila veľkosť komponentov.
Až v 80-tých rokoch začali byť plány vďaka miniaturizácií postupne aj implementované a záujem o drony rástol. V roku 1981 izraelský IAI Scout (prieskumný dron) operoval v bojovej misii pod vlajkou obranných síl Juhoafrickej republiky proti Angole behom Operácie Protea. MQ-1 Predator mal prvý let v roku 1994 a je v prevádzke od roku 1995. Spočiatku slúžil len k prieskumným účelom, dnes existuje aj v ozbrojených verziách. Bol nasadený v bojoch o Afganistan, Bosnu, Kosovo, Irak, Jemen aj Lýbiu. Výkon dronov musel dostatočne narásť – dolet, užitočná záťaž, rýchlosť, stealth systémy, dostup, manévrovateľnosť, atď. Až posledné roky začína byť dostatočný, aby boli nasadzované bez rizika vyšších strát. Zelenú dostali naplno po 11-tom septembri 2001. MQ-1 Predator sa stále používa a stal sa odrazovým mostíkom pre MQ-9 Reaper, z ktorého sa neskôr vyvinul General Atomics Avenger. Pokrok je zjavný. Avenger je viac ako 3.5x rýchlejší, má 2.5x väčší dostup a už ani nehovoriť o užitočnej hmotnosti, technike a výbave. Drony sú však stále bezmocné proti stíhacím pilotom, aspoň zatiaľ.
Legislatíva v USA, ale už aj v EÚ sa neustále upravuje v prospech dronov. „Poznáme to“ – boj s terorizmom, ide len o prevenciu, záznamy nebudú dlhodobo ukladané, kto nemá čo skrývať, ten sa nemá čoho báť, obchodné použitie, atď. Ako vždy sa postupuje salámovou metódou na hranici únosnosti verejnej mienky. Chýba vám, že vám vašu pizzu, či nákup nedoručí dron? Mne teda rozhodne nie. Argumentuje sa aj zamestnanosťou a ekonomickým rastom. Aj tu sú však prezentované len pozitíva, zatiaľ čo negatíva sa ignorujú. Čochvíľa nám môžu nad hlavami lietať tie povestné všadeprítomné robotické oká a môžu sa stať tak bežnými, až si ich prestaneme všímať. Ak budete chcieť súkromie, budete sa musieť zatemniť v domoch a bytoch, teda ak to bude ešte legálne. Už dnes „treba“ decká indoktrinovať, aby v budúcnosti pokladali za normálne keď im okolo hláv budú lietať celé „hejná“ tejto hávede.