Keď nemecký Spolkový snem odhlasoval 2. júna rezolúciu na uctenie pamiatky „Genocídy Arménov a iných kresťanských menšín v rokoch 1915 a 1916“, vyvolal značný rozruch doma i v zahraničí. Prudkú búrku rozhorčenia spôsobil predovšetkým v Turecku, ktoré sa cíti byť – a to s hrdosťou srdci – v mnohých ohľadoch následníckym štátom Osmanskej ríše.
Zo „Železnej Angely“ hrdzavejúci tieň
Práve tá sa dopúšťala počas posledných desaťročí svojho rozkladu opakovaného vyháňania a vyvražďovania Arménov. Etnické čistky a masakry vyvrcholili v rokoch 1915-1916 genocídou 800 tisíc až 1,5 milióna príslušníkov menšinových etník prevažne arménskej národnosti a kresťanského vierovyznania. Svetové spoločenstvo si pripomenulo sté výročie genocídy Arménov v apríli uplynulého roka. Takmer tridsať krajín sveta už uznalo vyvražďovanie Arménov za genocídu. Spomeňme aspoň Kanadu, Francúzsko, Švédsko, Litvu, Poľsko, Taliansko a Grécko. Pridal sa k nim aj Európsky parlament, Rada Európy (Council of Europe) a mnohé medzinárodné organizácie. Otáľa však (na rozdiel od Slovenska) Česká republika, no tiež Európska rada (European Council), Veľká Británia a predovšetkým Spojené štáty.
Nemecko podriaďuje na úrovni Spolkovej vlády svoju zahraničnú politiku záujmom USA a tie si zatiaľ neželajú vohnať Berlín do priamej diplomatickej konfrontácie s Ankarou. Ťažšie sa spoza Veľkej mláky kontroluje počínanie 630 poslancov dolnej komory nemeckého parlamentu (Spolkového snemu), najmä ak ide pri hlasovaní o podnety, ktoré podáva ľavicová opozícia, alebo o rezolúcie, ktoré nie sú právne záväzné. Vlani, na sté výročie genocídy, sa poslancom vládnej koalície podarilo odsunúť hlasovanie, no tento rok klesli preferencie kancelárky Angely Merkelovej tak nízko, že jej prípadný nátlak na poslancov mohol mať opačný účinok. Tureckému prezidentovi Recepovi Tayypovi Erdoganovi to v telefonickom rozhovore 31. mája aj naznačila, keď od nej žiadal protureckú intervenciu v Bundestagu. O bezmocnosti donedávna „Železnej Angely“ v tejto záležitosti svedčí bilancia vôle poslancov. Z tých, ktorí sa na procedúre zúčastnili, podporili rezolúciu až na dve výnimky všetci, vrátane zákonodarcov z vládneho koaličného tábora. Proti hlasoval iba jeden poslanec a jeden sa zdržal hlasovania.
Nahnevaný turecký vrátnik
Načasovanie rezolúcie zastihlo prezidenta Erdogana v nevhodný čas. Svetové tlačové agentúry rozšírili novinu z Berlína v čase, keď podnikal obchodnú cestu do Afriky. Na dotieravé otázky novinárov musel odpovedať na obchodnom fóre Turecko – Keňa v Nairobi – v metropole tejto rýchlo rastúcej východoafrickej krajiny, ktorej Medzinárodný menový fond predpovedá v rokoch 2016-2017 hospodársky rast v rozpätí 6 až 7 percent. 62-ročný prezident nechcel pred televíznymi kamerami stratiť tvár a pochopiteľne ich ubezpečoval, že Ankara primerane odpovie. Ako typický autokrat vyslovil údiv nad neschopnosťou kancelárky Merkelovej prinútiť aspoň svoju parlamentnú frakciu hlasovať v Spolkovom sneme proti návrhu rezolúcie pôvodne pochádzajúcej z dielne ľavicovej opozície. Štátnická zodpovednosť ho však nútila zdržať sa pomstychtivých výrokov a pripustiť, že konfrontačné stanovisko nemeckého Bundestagu nebude mať priamy dozvuk na postup Ankary v rokovaniach s Bruselom o podmienkach zrušenia vízovej povinnosti pre držiteľov tureckých pasov pri vstupe do Schengenského priestoru.
Nemecké médiá síce varovali pred „vážnymi následkami“ rezolúcie Bundestagu o Arménsku, no z Turecka prichádzali rozporuplné signály o bezprostredných zámeroch vlády premiéra Binaliho Yildirima. Odvolala síce z Berlína tureckého veľvyslanca a nechala sa počuť, že chystá odvetné opatrenia, ktoré ale nemôže prijímať bez požehnania Washingtonu. Ten má so vzájomnými vzťahmi oboch týchto svojich vazalov vlastné plány.
Rezolúcia Bundestagu odhalila prehlbujúcu sa priepasť medzi zákonodarcami a vládou Spolkovej republiky, čo môže oslabiť jej postavenie ako lídra EÚ pri rokovaniach s Tureckom o liberalizácie vízovej politiky únie. Washington podporuje projekt Európy bez hraníc a tlačí na Brusel, aby zmäkčoval podmienky pre plné členstvo Turecka v únii.
Ankara ostáva vrátnikom regulujúcim prúdenie migračného toku z Ázie do Európy. Odteraz však nahnevaným vrátnikom, ktorý si určite nájde spôsob, ako Nemcov vytrestať.