Príručka prežitia: Psychologické zákonitosti

Už od prvého čísla Zem&Vek, ktoré vyšlo v máji 2013, sme zverejňovali v podobe 5-dielneho seriálu text od argentínskeho autora Fernanda Ferfala Aquirreho, ktorý na vlastnej koži zažil ekonomický kolaps svojej krajiny. Po jeho nedávnom opätovnom publikovaní na našej webovej stránke pokračujeme 15-dielnym seriálom inštruktora kurzov prežitia Patrika Žitníka, ktorý v tlačenom časopise vychádzal od októbra 2013 do decembra 2014.

Na žiadnu situáciu sa nedá na 100% pripraviť. Tým že máme určité vedomosti, skúsenosti, zručnosti, nadobúdame isté sebavedomie, ktoré je veľmi dôležité hlavne v krízových situáciách. Avšak bez ohľadu na to ako sme pripravení, je vždy šokom, keď sa náhle ocitneme napr. v opustenej krajine. Je to šok emocionálny, ale aj fyzický.

Udalosť, ktorá má výnimočne nebezpečný charakter, prichádza náhle, neočakávane a vyznačuje sa veľkou silou. Vyvoláva hlboké rozrušenie takmer u kohokoľvek. Dochádza pri nej k vážnemu ohrozeniu bezpečnosti a života jedinca alebo blízkych osôb. Môže dôjsť k súčasnej strate mnohých blízkych ľudí.

Časový priebeh reakcie na traumatizujúcu udalosť má svoje zákonitosti, ktoré platia predovšetkým v prvých okamihoch po udalosti; s pribúdajúcim časom sa u rôznych ľudí rôznia. Všeobecne platí, že ľudia nemôžu nekonečne dlho zostávať v stave psychického zmätku a prežiť. Za akútnu fázu sa považuje prvých 48 hodín po udalosti; do štyroch až šiestich týždňov po udalosti sa ľudia prispôsobia novej situácii a nájdu nejaký spôsob rovnováhy. Alebo neprežijú.

Fázy psychických reakcií na spoločenský kolaps alebo katastrofu sú nasledovné:

• Fáza omámenia a šoku. Trvá od 0 do 24 až 36 hodín po udalosti. Prednosť má v tú chvíľu záchrana životov, zdravia a majetku.
• Fáza výkriku „Čo sa stalo?“ Trvá do 3 dní po udalosti. Niekto sa prejavuje účelnou a niekedy prehnanou činnosťou, čulosťou a niekto nedotklivosťou. Po 3 dňoch od udalosti akoby ľudia „prichádzali k sebe“, keď príde zranenie k nim, začne bolieť. V dobe nula až tri dni od udalosti sa môže objaviť akútna reakcia na stres v zmysle psychickej poruchy.
• Fáza hľadania zmyslu „Prečo sa nám to stalo?“ Trvá od 3 dní do 2 týždňov po udalosti. Ľudia potrebujú o udalosti opakovane hovoriť a porozumieť jej. Človek potrebuje hľadať a nájsť zmysel traumatizujúcej udalosti, aby mohol mať dojem, že veciam opäť rozumie.
• Fáza popretia a znovu prežívania „A možno sa mi to len zdalo“ trvá od 2 týždňov do mesiaca po udalosti. V tejto fáze je dôležitá psychosociálna pomoc.
• Posttraumatická fáza „Musí sa žiť ďalej“.

Úplne prvé sekundy po udalosti musí človek v zlomku sekundy rozpoznať, že je to nebezpečné (tu pomôžu pocity, úľak je rýchla informácia) a rozhodnúť sa, či nebezpečenstvo môže zvládnuť vlastnými silami alebo radšej utiecť.

Ak môže človek v tú chvíľu niečo urobiť, jeho typická reakcia je vecná: myseľ je oprostená od silných emócií, sústreďuje sa na okamžité „tu a teraz“, všetko sa zameriava na boj proti nebezpečenstvu alebo na dosiahnutie bezpečia.

Telo sa nabudí pri snahe prežiť smrteľnú hrozbu. Reakcia organizmu na ohrozenie má typické prejavy, ktoré tvoria protipól uvoľnenému stavu: zrýchlená srdcová činnosť, zvýšenie hladiny cukru v krvi, stiahnutie sleziny, husia koža. Tieto zmeny umožňujú rýchly výdaj energie pri boji alebo úteku.

Organizmus je od začiatku chránený proti bolesti, ktorá vzniká z poranenia aj z vysilenia. Pri záťaži prispievajú k tlmeniu bolesti endorfíny, ktoré majú účinky podobné morfiu. Telo sa stáva rýchlym, silným, ostražite vnímajúcim, necitlivým k bolesti a emóciám a ľahko zvládajúcim zranenia.

Keď si povieme „do pekla“, vtedy udiera trauma, nastáva chaos, je aktivovaná reakcia prežitia, musíme niečo urobiť, nasleduje akcia. Vtedy mozog rozhoduje za nás – nehovorí to nič o našom charaktere, je to činnosť mozgu. V tej chvíli mozog za nás rozhoduje a vyberá si zo 4 stratégií: útok, útek, zamrznutie, absolútne poddanie sa.

V situáciách kedy ide o prežitie je najdôležitejším činiteľom vôľa prežiť, či už ide o osamoteného jedinca alebo skupinu. V každom prípade vznikajú emocionálne problémy šokom, strachom, zúfalstvom, osamelosťou alebo nudou. Okrem toho budú na vôľu pôsobiť: poranenia, bolesti, únava, hlad alebo smäd. Aj za najtvrdších podmienok môže vôľa k prežitiu udržať životný proces. Telesná potreba energie z potravín môže byť počas dlhšieho časového obdobia zredukovaná na nulu. Znalosť spôsobov ako prežiť vytvára sebadôveru a so sebadôverou je možné ovládnuť prostredie, v ktorom sme sa ocitli. Na vôľu prežiť negatívne pôsobí panika a strach.

Z hľadiska psychiky je najdôležitejšie:

• Zamerať svoje myslenie čo najrýchlejšie na rozbor situácie a na bezprostredne dôležité úlohy. Tento prehľad sústreďuje myšlienky na vážne úlohy a tým zmenšuje strach a nebezpečenstvo paniky.
• Premyslieť si situáciu: Som zranený? Aké prvé pomocné opatrenia musím vykonať? Sú iní z mojej skupiny zranení? Aké priame nebezpečenstvo hrozí? Existovalo bezprostredne pred touto situáciou niečo, čo by mi hovorilo, kde sme alebo ako najlepšie prežiť? Som v blízkosti vody? Aký je terén? Čo sa vyskytuje v okolí a pomôže mi prežiť?
• Zachovať kľud, nepobiehať bezúčelne. Je dôležité šetriť energiou.
• Keď sme si sami vedomí oslabujúceho účinku strachu a paniky, nebezpečenstvo sa zmenšuje.
• Uvedomiť si hodnotu života, úsilie prežiť je základnou vlastnosťou človeka. Za extrémnych podmienok môžu byť na vôľu k prežitiu kladené veľmi vysoké nároky. Pri strate vôle je akákoľvek znalosť spôsobov prežitia nanič. Netreba sa vystavovať žiadnym zbytočným rizikám.
• Osamelosť a nuda tiež negatívne pôsobia na vôľu prežiť. Udržujte ducha v činnosti – uložte si veľké úlohy, ako napr. stavbu trvalého útulku a tiež menšie úlohy, ktoré je nutné každodenne opakovať. Osamelosť a nuda môžu existovať len vtedy, ak neexistujú žiadne pozitívne myšlienky a žiadne pozitívne činy. Počas situácie, keď sa jedná o prežitie je vždy mnoho práce, ktorú je nutné vykonať.

Tak ako aj v bežnom živote, v krízovej situácii dvojnásobne platí: Nikdy sa nevzdávajte!

Autori: Patrik Žitník, Želmíra Nemcová