Bol spaľujúci pondelok. Ťahali sme sa so psom asfaltovým chodníkom. Je to jedna z každodenných činností, pri ktorej opäť nachádzam pokoj, zbieram a triedim čriepky dňa. Z betónu ešte stále sálala horúčava a miestami rozkmitávala vzduch. Ulice boli preto celkom vyľudnené. So sklonenou hlavou som bola pohrúžená do svojich myšlienok. Pes do tých vlastných. Iba na chvíľku som odtrhla zrak od tekutého asfaltu. Začula som pred sebou kroky a zbadala ľudskú „žirafu“ – otca so synom na ramenách. Malé chlapča mu sedelo na krku a bosými pätami ho veselo štuchalo do hrudníka. „Nie som ťažký, ocinko?“ zašveholilo cez špáročku v holom ďasne. Pán vytiahol z vrecka kúsok papierovej vreckovky, utrel si spotené čelo a s úsmevom odpovedal: „Ty si moje najkrajšie bremeno!“ Zmysly sa mi zostrili, hlava narovnala, celú myseľ mi vyplnila odpoveď mohutného chlapa ešte dlho po tom, ako tento tandem zmizol. V tom pálivom tichu som si to zrazu uvedomila naplno. Občas sme si jeden druhému bremenom, katom, tiahneme do vojen a ako hyeny potom obhrýzame svoje obete. V tej otcovej odpovedi však nebol skrytý iba jedinečný rodičovský cit, ale i nádej. Ešte z nás totiž nadobro nevyprchala tá ústredná sila, ktorá nás k sebe aj priťahuje a naostatok púta. Mnohí už neveria, že ľudstvo zvládne akýkoľvek životný reparát. Ale i v tejto egocentrickej dobe, ktorá sa zavše ukrýva pod maskou falošného ľudomila, tlie iskra nádeje. Nádeje, že to s nami nie je až také zlé, že tá ľudská esencia ešte nie je úplne udupaná a že parafrázujúc J. R. R. Tolkiena, hoci blúdime, nie sme celkom stratení. A tak kým všetci budeme mať svoje „bremená“, ktoré nám síce ohýbajú chrbát, ale vďaka nim sme ešte aspoň trochu ľudskí a vnímaví k životu, máme šancu otvoriť nezakalené oči aj zajtra a vidieť svet inak: vylúpnuť ho z ponurej všednosti a premaľovať dúhovými farbami.
