Americký psychoterapeut Scott Peck bol zvláštny tým, že skúmal vplyv náboženského a duchovného života na psychiku človeka. Podľa neho každý človek z pohľadu duchovného vývoja prechádza štyrmi štádiami.
Peckovi najprv nešlo do hlavy, prečo sa medzi jeho klientmi často stávalo, že po ukončení terapie sa zo zarytých kresťanov stali ateisti, alebo zo zarytých ateistov hlboko veriaci ľudia. Na základe týchto posunov vypracoval svoju teóriu štyroch fáz, pričom ten prvý prípad (z bigotného kresťana sa stal ateista) znamenal prechod z druhej do tretej fázy. A ten druhý prípad (z ateistu sa stal duchovný človek) znamenal prechod z tretej fázy do fázy štvrtej.
Treba ešte dodať, že fáza duchovného vývoja nemá nič spoločné s úrovňou vzdelania, ani s tým, či je človek oficiálny ateista alebo či sa hlási k nejakému náboženstvu.
Prvá fáza je chaoticko – asociálna. Takíto ľudia sa správajú sebecky, myslia len na svoj prospech. Môžu to byť zločinci, narkomani a „spodina spoločnosti“, rovnako ako bezohľadní politici, či biznismeni. Ľudia, ktorým nič nie je „sväté“ a v mene osobného prospechu sú ochotní urobiť čokoľvek.
Druhá fáza je formálno – inštitucionálna. Keď asociál prejde do tejto fázy, „polepší sa“, aj preto majú kňazi často krát také úspechy pri pôsobení medzi kriminálnikmi či prostitútkami. Fáza sa vyznačuje potrebou zaradiť sa do nejakej skupiny alebo inštitúcie, niekam patriť. Ak je človek v tejto fáze veriaci, bude sa sústreďovať na dodržiavanie vonkajších pravidiel a prikázaní svojej cirkvi, ale pravá vnútorná podstata duchovnosti mu bude unikať. Samozrejme, takýto človek sa nemusí realizovať len v rámci cirkvi, môže to byť aj politická strana alebo firma typu MLM.
Tretia fáza je skepticko – individuálna. Človek v nej rozvíja kritické myslenie, spochybňuje všeobecne prijímané pravdy, akoby ničomu neveril a o všetkom pochyboval. Pozitívne je, že sa pustí dovtedajších istôt, ktoré mu poskytoval nejaký systém zabehnutých hodnôt. Začne hľadať samého seba, zmysel svojho života.
Štvrtá fáza je mysticko – komunitná. V tomto poslednom štádiu sa jedinec našiel a našiel aj svoj osobný vzťah k Bohu (alebo univerzu, duchovnu, širšiemu zmyslu – takýto jedinec nemusí byť veriaci v náboženskom zmysle slova). Ako duchovne vyspelý človek je schopný myslieť na blaho druhých a vytvárať s nimi skutočnú komunitu. Z čoho okrem iného vyplýva, že len duchovne vyzretí jedinci dokážu vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť.