Jednou z najpozoruhodnejších šamanských techník je chôdza po žeravom uhlí alebo anglicky Firewalking. Nie je to samozrejme technika na pravidelné používanie, ja sám som ju absolvoval dvakrát a potom som mal pocit, že už pre mňa splnila svoj účel. Dá sa k nej pristupovať ako k senzácii, ale to nie je práve najšťastnejší spôsob. Vlastne skôr ako o techniku ide o prechodový rituál, teda zážitok, ktorý vás alebo niečo vo vás zmení.
Ľudia uctievali oheň od pradávna. Bez objavenia ohňa by naši pravekí predkovia nevyrazili na cestu civilizácie. Oheň mal pre nich nielen praktický, ale aj duchovný význam. Symbolizoval očistu, liečbu, transformáciu… V ohni môžu zhorieť naše strachy, nedostatky, všetko, čo nám bráni pokračovať v ceste. Oheň nás očisťuje, aby sme mohli ísť ďalej. Rituál chodenia po žeravých uhlíkoch je preto v mnohých kultúrach vnímaný ako rituál prechodu od starého k novému. Najstarší písomný záznam o Firewalkingu je asi 4000 rokov starý a pochádza z Indie. Popisuje súťaž dvoch brahmanov, ktorí sa stavili, kto z nich zájde po žeravom uhlí ďalej. Tento fenomén je však starý možno ako samo ľudstvo, napríklad africké kmene ho praktizujú od nepamäti.
Antropológ Laurens van der Post v roku 1977 zverejnil správy z pozorovania príslušníkov kmeňa Kung, žijúceho v púšti Kalahari. Príslušníci kmeňa po uhlíkoch nechodili, ale tancovali. „Zdalo sa, že tanečníci vstúpili do reality mimo moje chápanie,“ píše van der Post. „Muži boli tak posadnutí hľadaním ohňa, že boli priťahovaní čoraz bližšie a bližšie k plameňom. Odrazu sa kruh tanečníkov rozdelil na polovicu a oni tancovali s bosými nohami rovno uprostred plameňov.“Podľa amerického psychológa Richarda Katza kungskí liečitelia používajú oheň, aby zvýšili hladinu životnej energie, ktorú nazývajú n/um. Tanečníci strkajú do žeravého uhlia hlavy, naberajú horúce uhlíky a potierajú si nimi celé telo. Keď n/um v ich tele začne vrieť a dosiahne rovnakú teplotu ako oheň, dostanú sa na vyššiu úroveň vedomia, v ktorej vraj dokážu liečiť všetkých naokolo.
Po uhlíkoch chodili aj mnohé kmene severoamerických Indiánov. V 17. storočí jezuitský misionár Otec Le Jeune informoval v liste svojich nadriadených o liečiteľských ohňových rituáloch, ktoré zažil vo viacerých indiánskych kmeňoch. Píše o chorej žene, ktorá prešla po žeravom uhlí dvesto či tristokrát. Nielenže sa nespálila, ale oheň spálil jej chorobu a ona bola vyliečená.
Na indonézskom ostrove Bali je Firewalking záležitosťou len mladých dievčat. Tie tancujú po uhlíkoch v hlbokom tranze, aby tak uctili svojich bohov. V Indii, Tibete, na Srí Lanke, v Číne, Japonsku či Argentíne je chodenie po uhlíkoch súčasťou miestnej kultúry. Na Sumatre si médiá dávajú horúce uhlie rovno do úst. Existujú svedectvá o tom, ako derviši v Egypte a Alžírsku žeravé uhlie dokonca hltali.
V modernej západnej civilizácii sa Firewalking šíri skôr prostredníctvom kurzov. Používa sa skôr ako prostriedok osobnostného rastu, než ako forma náboženského uctievania. Osvedčil sa ako prostriedok na prekonávanie strachu či motivácie na riešenie problémov. Vo svete existujú špecializované semináre Firewalkingu, určené pre študentské kolektívy alebo zamestnancov firiem.
Chodenie po uhlíkoch je predovšetkým osobným alebo skupinovým zážitkom. Akékoľvek teoretizovanie je len chabým odrazom skutočných pocitov, ktoré sa zmocnia človeka, pred prechodom, počas neho a po ňom. Sucho a stručne by sa dali nazvať ako strach – prekvapenie – eufória. Strach pred samotným kráčaním(Predsa nie je možné, aby to nepálilo!), prekvapenie počas kráčania (Ono to vôbec nepáli!), až po eufóriu po prechode (Dokázal som nemožné!). A to hovorím len o bezprostredných pocitoch. Pravé zmeny sa začnú diať až v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch. Odrazu sa vám zdá, že prekážky, ktoré ste predtým považovali za neprekonateľné, už tak hrozivo nevyzerajú. Veď čoho sa máte báť, keď ste dokázali prejsť po žeravom uhlí a nepopáliť sa?
Ja som tieto prechody absolvoval pod vedením českého lektora Iva Janečka. Vedie ich už dlhé roky a ako sám s trochou čierneho humoru hovorí „ešte ani raz sme nemuseli volať záchranku“. To najhoršie, čo sa na jeho kurzoch prihodilo, bolo pár malých pľuzgierov, ktoré však na druhý deň zmizli. Aj tie sa väčšinou vyhodili nie začiatočníkom, ale ostrieľaným „firewalkerom“, ktorí boli na Ivošovom kurze už niekoľkokrát a pochodovanie po žeravej pahrebe brali už ako rutinnú záležitosť. Možno im chcel oheň dať príučku, aby si zapamätali, že k tomuto živlu vždy treba pristupovať s úctou a rešpektom.
Mňa osobne na chodení po uhlíkoch fascinuje najviac poctivosť tejto techniky – Buď prejdeš, alebo neprejdeš. Nie je kam uhnúť, niet sa za čo schovať. Pri meditačných cvičeniach môžete sedieť so zavretými očami a pritom driemať. Pri šamanskej ceste si môžete premietať vaše vlastné projekcie a považovať ich za posolstvo duchov. Ale oheň neoklamete. Sú to vaše bosé nohy, ktoré vstúpia na sálajúci koberec, ktoré po ňom kráčajú a drvia pod sebou uhlíky tak horúce, že podľa bežnej skúsenosti by mala byť vaša noha sama spálená na uhoľ. Veď teplota uhlíkov po zhorení veľkej vatry sa pohybuje okolo 650 stupňov Celzia. Aj neskôr, keď pahreba trochu vychladne, teplota uhlíkov dlho ostáva niekde okolo 480 stupňov. Na tráve chladnú uhlíky rýchlejšie, kvôli tomu však Ivoš a jeho asistenti na žeravú cestičku, po ktorej sme chodili, sypali stále čerstvé uhlíky priamo z pahreby. Aby nikto nepochyboval o tom, že dôvod, prečo ho to nepáli, nie je v tom, žeby uhlíky medzitým vychladli.
Existujú rôzne krkolomné teórie, ktoré sa snažia túto záhadu racionálne vysvetliť. Jedna z nich napríklad hovorí, že „firewalkeri“ dvíhajú nohy pri chôdzi tak, aby boli chodidlá s uhlíkmi v čo najkratšom kontakte. Chodidlá sa tak „nestihnú“ popáliť. Dobrá teória, ale sám som videl, že nefunguje. Každý z účastníkov kurzu išiel úplne iným tempom, nemali sme žiadnu špeciálnu inštrukciu ohľadom kladenia nôh. Ja som išiel dvakrát. Prvýkrát som bežal – samozrejme zo strachu, dúfal som, že keď pobežím, tak sa nepopálim. Druhýkrát som si to vychutnal, dupal som ako slon, moje nohy sa zabárali do uhlíkov ako do koberca. Času na popálenie bolo až – až. A nohy to prežili v dobrom zdraví…
Pred samotnou chôdzou po žeravom uhlí sme spoločne bubnovali, kričali a ujúkali okolo ohňa, čím sme sa dostali akéhosi skupinového tranzu, pričom sme však neboli mimo seba, ale každý omnoho ostrejšie vnímal prítomný okamih. Počas samotného prechodu sme mali mať zdvihnutý zrak, oči mali byť natočené doprostred čela, tam, kde sa podľa indickej tradície ukrýva „tretie oko“. Chcelo to kombináciu maximálneho uvoľnenia a maximálnej koncentrácie. Podľa môjho názoru človek jednoducho „oklame“ svoj mozog a presvedčí ho, že to nepáli.
Ak vás chodenie po uhlíkoch zaujalo, môžete si pozrieť Ivošovu web stránku www.firewalking.cz.