Hovorí sa, že človek (národ, spoločnosť), ktorý nepozná vlastné dejiny, nemôže sa dobre orientovať v prítomnosti a o budúcnosti v takomto prípade asi nemôže byť reč. Človek bez poznania dejín (mýtov) je ako bez reči a jazyka. Jeho vnímanie prítomnosti je veľmi obmedzené a podobá sa „jednobunkovému organizmu ktorý reaguje na svetlo a potravu“.
Slovákom chýba poznanie a informácie o vlastných dejinách. Prvé zmienky o Slovanoch sú podstatne staršie ako tie, ktoré sa všeobecne prezentujú. Slovanská kozmogónia je tradovaná v povestiach a rozprávkach, ktorých kladní aj záporní hrdinovia na seba preberajú funkcie božstiev a tiež predstavujú a opisujú prírodné a duchovné deje. Stáročia a snáď aj tisícročia pretrvávali tieto mýty, legendy a rozprávky a zohrávali dôležitú úlohu pri výchove a tvarovaní budúcich generácií.
Pavol Dobšinský zozbieral a zachránil povesti a rozprávky, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Nemenil a nepotláčal jednotlivé príbehy, ale snažil sa čo najviac o autenticitu a jedinečnosť rozprávačských štýlov. Z tohto dôvodu ich môžeme považovať za zdroj poznania, ktorému siahajú korene hlboko do minulosti a to aj do predkresťanskej. Dnes sme svedkami pokusov o odstránenie niektorých rozprávok a legiend z dôvodu ich „nevhodného“ obsahu pre deti. Týka sa to pasáží rozprávok, ktoré sú miestami násilné a popisujú smrť. Kedysi bola smrť bežnou súčasťou života celej spoločnosti. Samozrejme, že vzťah k smrti a bolesti bol v minulých storočiach iný a nedá sa porovnávať s dneškom. Ľudia umierali a rodili sa doma a uhynutie domácich zvierat nebola vždy trauma.
Dnes sa ľudia rodia a väčšinou zomierajú mimo domov. Spoločnosť zašla až tak ďaleko, že novorodenca často nenechá pri matke, ale najprv ho odváži, zmeria, vyšetrí, čím sa násilne prerušuje to najprirodzenejšie puto medzi matkou a dieťaťom. Záporné postavy vyvolávajúce strach, učili, že „zlej bytosti“ netreba dôverovať, lebo človeka a dosť často aj jeho okolie môže zničiť. A tak je to vlastne varovanie a vystríhanie pred rôznymi „lákadlami“ ako sú napríklad drogy. Paradoxne sme svedkami, že deti a aj sami seba „odkladáme“ pred televízor, prešpikovaný krutosťami a násilím toho najhrubšieho zrna, ktoré je vysielané počas celého dňa a nie iba večer v rámci programu pre dospelých.
Pre porovnanie, v učebnici prvého stupňa si deti prečítajú v pasáži z rozprávky o Medovníkovej chalúpke už len to, že sa ježibaba zmenila na popol, ale v Dobšinského verzii sa píše: „Nuž tá veru už iba zdúvala sa a fučala ako mechy, jazyk vyplazila, bielky na očiach jej vyskokli ako upečené vajcia, sila z nej vybehla a telo sa upieklo na škvarku“. Že vraj je to naturalistické a nevhodné. Nedá sa to poprieť, ale v porovnaní s nejednou drastickou upútavkou na akčný film, alebo seriál, to nie je ani slabý odvar. Výhodou rozprávky však vždy ostane spravodlivé víťazstvo a potrestanie zla.
Ďalšou takouto zlou bytosťou môže byť aj počítač (mobil, tablet), na ktorom deti hrajú hry o ktorých obsahu rodičia nič netušia. Je to veľmi nebezpečné pokiaľ je to bez kontroly, pretože dieťa si to môže spájať s realitou a potom sme svedkami násilia u detí a v niektorých spoločnostiach to ide až tak ďaleko, že sú použité zbrane. Dieťa si nemusí uvedomiť fakt, že po takomto čine sa neobjaví nápis GAME OVER a môže hrať znovu tú istú „hru“. V minulosti sa tieto príbehy rozprávali v spoločenstve a neboli primárne určené pre deti a neslúžili na pobavenie, ale skrývali múdrosť, skúsenosti a predstavy o duchovnom svete, symbolizovali odveký boj dobra a zla.
Dnes však číta podstatne menej detí a aj dospelých. Stráca sa trpezlivosť, veď radšej si pozrieme napr. rozprávku v televízii za pár minút, ako by sme ju mali čítať niekoľko dní. Ľudia si väčšinou vyberajú ľahšiu cestu s vidinou rýchleho šťastia a bohatstva bez práce. Čo však človeka naučí kráčanie po rovnej a hladkej ceste, kde sa nemá čo naučiť? Mýty a rozprávky učia, že k vytúženému šťastiu a poznaniu rovná cesta nevedie, ale naopak, je to cesta plná zákrut, kopcov, priepastí a pod., to znamená všetko čo posilňuje ducha. Podobne to platí aj vo vzťahu k prírode. Lesy sú prázdne na rozdiel od hypermarketov. To čo bolo pre našich predkov najdôležitejšie a čo do veľkej miery formovalo spoločnosť, je dnes na konci záujmu.
Starí Slovania si prírodu ctili a učili sa od nej, čo sa pretavilo do božstiev, rituálov, neskôr do mýtov, legiend a rozprávok. Naši predkovia mali rodinu a spoločenské vzťahy v hlbokej úcte. Pokrm bol považovaný za dar, bol posvätný a ďakovalo sa zaň keď bol dostatok aj nedostatok. Dnešná doba presadzuje nejaké možno 4% – né skupiny na úkor rodiny a mení tak vnímanie spoločnosti s Otcom a Matkou na choré vnímanie „Rodiča 1 a Rodiča 2“. Poživeň sa zmenila na tovar, s ktorým sa obchoduje a je páchané násilie na prírode v podobe chemických náhrad a geneticky upravených plodín, ktoré už v sebe obsahujú pesticídy a jedy otravujúce pôdu, vzduch a vodu, ktoré boli po tisícročia posvätné.
Cieľom by malo byť upriamenie pozornosti na skutočné a nie umelé hodnoty a tradície a tiež priblíženie slovanských božstiev, ktoré sú akoby naschvál opomínané na úkor iných kultúr napr. Keltov. Slovanstvo sa považuje za akési menejcenné možno aj preto, že naši nielen poprední predstavitelia nás stále ženú k západnej kultúre, kam ale duchovne nepatríme a vďaka nevedomosti spoločnosti sa to aj darí.