Nerád by som začal otrepanou frázou, že ten, kto chce začať meniť svet, musí začať od seba, ale nedá mi ju nespomenúť. Pred pár rokmi som sa aktívne pohyboval v rôznych aktivistických kruhoch a mal som pocit, že mnohí „bojovníci proti systému“ sa dopúšťajú presne tých istých neduhov, ktoré kritizujú. Vrátane mňa, nebudem sa tváriť, že ja som ten „dokonalý“.
Možno som aspoň schopný sebareflexie. Moja životná skúsenosť, záujem o psychológiu a duchovné poznanie ma priviedli k jednej zásadnej veci – ak človek nedokáže mať zdravý vzťah k sebe samému, nedokáže ho mať ani s ostatnými ľuďmi.
Zdravý vzťah pre mňa znamená mať sa rád, ale nebyť samoľúby ani namyslený. Uznať si chybu, ale nezožierať sa kvôli tomu, poučiť sa z nej a ísť ďalej. Vedieť čo chcem a ísť si za tým, ale nie cez mŕtvoly, uvedomovať si, že život mi môže priniesť aj niečo oveľa zaujímavejšie, ako chcem ja sám. Dávať si pozor, aby druhí ľudia nenarušili moje práva, ale zároveň, aby som sa ja nepresadzoval na úkor niečích práv. Byť schopný dávať aj prijímať. To znamená, robiť niečo pre druhých, ale nie až tak, že prestanem žiť vlastný život. A prijímať pomoc od druhých, ale nie až tak, že sa stanem nesvojprávnym.
Z takéhoto zdravého vzťahu potom môže vyrásť vyrovnaný životný postoj. Postoj človeka, ktorý si stojí na svojom, nenechá sa len tak niekým zmanipulovať, ale zároveň je schopný prijímať názory a podnety ostatných a uvažovať nad nimi. Takýto človek žije prevažne v stave vnútorného pokoja, čo ešte neznamená, že ho nikdy neovládnu emócie, že sa nebude smiať, plakať, zúriť… Naopak, je zdravé emóciu vypustiť a nepotláčať ju. Nie sme stroje. Ale ak má človek pokoj v duši, emócia odoznie a rovnováha sa obnoví.
Takýto človek sa nebude zúfalo a zúrivo držať výsledku, robí ako najlepšie môže, v pokoji a trpezlivo sa snaží k niečomu prepracovať, ale je si vedomý toho, že všetko môže dopadnúť inak. Nenechá sa strhnúť tým, čo sa deje, ale zachováva si zdravý nadhľad. Život je hra a veľká scéna, na ktorú sme prišli, aby sme na nej vykonali činy, hodné piesne alebo príbehu a zanechali po sebe nejakú stopu. Netreba ho brať smrteľne vážne. A už vôbec netreba brať smrteľne vážne seba samého.
Tým všetkým rozhodne nechcem tvrdiť, že ja som takýto človek. Snažím sa k nemu priblížiť, raz mi to ide lepšie, inokedy horšie. Keď mám pocit, že už som sa niekam posunul, zase príde situácia, v ktorej skĺznem do starých zvykov. Ale snažím sa. Nie je na tom nič veľkého. Keďže mojim problémom od detstva bol nedostatok sebavedomia, zakaždým, keď sa mi niečo podarí, nezabúdam sa pochváliť. Keď spravím chybu, udeľujem si odpustenie.
Keď ma niekto kritizuje, skôr ako by som stihol podľahnúť pocitu menejcennosti, odpútam sa od jeho slov a vnútorne sa stíšim. Potom môžem prijímať kritiku pokojne, rozmýšľajúc, či je na nej niečo objektívne pravda. A v pravidelných intervaloch sa zastavujem v kolotoči každodenných povinností, aby som sa zamyslel nad mojim životom a položil si kontrolnú otázku, či som teraz tam, kde som chcel byť alebo či by som v svojom živote nemal niečo zmeniť.
A ako som už napísal, raz sa mi to darí, inokedy nie. Ale ak porovnám, aký som dnes a aký som bol pred 20 rokmi, myslím, že ten posun k lepšiemu je značný. Toto je môj spôsob, na lepší som zatiaľ neprišiel. Vy si môžete nájsť svoj vlastný. Tento článok nebol myslený ako návod, skôr ako inšpirácia.