V polovici júla roku 1966 pri výkopových prácach na Majakovského ulici vo východnej časti obce Čelákovice bola nájdená kostra zo staršieho obdobia. Čelákovice ležia v Stredočeskom kraji v okrese Praha-východ. Následne bolo objavených viac kostier, všetky patrili mužom vo veku od 20 do 60 rokov. Archeologický výskum odhalil 11 hrobov so 14 nebožtíkmi. Na základe nálezu piatich železných praciek bolo pohrebisko, zvané aj Mrchovláčka, datované do 10. – 11. storočia.
Do roku 1950 tu bolo pole a dnes sa tu nachádza súkromný pozemok. Antropologička Miroslava Blajerová nález spracovala v roku 1971 v spise Čelakovické pohřby vampyrů v pohledu antropologa a zistila, že u jedného nebožtíka bola objavená anomália deviateho zuba na pravej aj ľavej strane chrupu. Zásahy na mŕtvolách poukazujú na jedincov obvinených alebo podozrivých z vampirizmu. Podľa archeológa a historika Dr. Jaroslava Špačeka ide o jediný známy cintorín určený výhradne pre osoby označené v minulosti za vampírov. Opatrenia na mŕtvolách svedčia o 1. stupni protivampirických zásahov a v štyroch prípadoch boli doložené aj zásahy 2. stupňa, patrilo k nim oddelenie hlavy od tela alebo oddelenie končatín. Druhý stupeň sa vykonával po znovuotvorení hrobu. K zásahom 2. stupňa dochádzalo, keď sa po smrti zosnulého začali diať rôzne tragické udalosti ako smrť susedov a príbuzných, úhyn dobytka alebo prírodné katastrofy. Nebol to obyčajný cintorín, ale dosiaľ najväčší cintorín tohto druhu na svete, priamo v srdci Európy, v Československu, písal spevák, skladateľ a spisovateľ Petr Štěpán vo svojej prvej knihe. Môže to vyznieť ako lacná iracionálna správa z bulváru, ale nebožtíci mali, ako napísal, deviate zuby. Lebky sú viac pretiahnuté dozadu s vyklenutými nadočnicovými oblúkmi. Ich pohreb nezodpovedá tradičnému kresťanskému rítu pochovávania. Mŕtvoly boli znovu vykopané, kostry uložené na bruchu alebo na boku, aby nevideli východ slnka. Hlavy boli oddelené posmrtne, u niektorých aj ruky a nohy. Niektoré telá boli uložené na seba do kríža alebo mali ústa naplnené hlinou a zviazané alebo vykĺbené ruky. V jednom hrobe bol nájdený pozostatok dreveného kola. Kostry sú uložené v depozitári v Národnom múzeu v Prahe, ale sú to skôr fragmenty kostí.
Iné názory sa zas prikláňajú k tomu, že išlo o zločincov, keďže v 15. – 17. storočí tu bolo popravisko pre zločincov, ale bývalý riaditeľ Městského muzea v Čelákoviciach J. Špaček to odmieta a stojí si za tým, že išlo o protivampírske opatrenia. V 50. rokoch sa kosti konzervovali látkami na báze akrylátu, ale týmto zásahom bolo znemožnené ďalšie skúmanie a analýza kostí. Toto pohrebisko slúžilo len na tento účel. Inde vo svete sa takéto osoby pochovávali na bežných cintorínoch medzi ostatnými hrobmi, tu sa však ukladali v rozsahu niekoľko desiatok rokov. Podobne aj na cintoríne v Českom Krumlove zo 17. a 18. storočia. V tom čase v Krumlove žila šľachtičná Eleonora von Schwarzenberg (1682 – 1741), venujúca sa mágii a okultizmu. Známa bola jej veľká láska k vlkom, ktorých chovala, a dokonca pila vlčie mlieko. Príčinu jej smrti určil dvorný lekár ako vampirizmus. Šírili sa fámy, že sa nakazila od vlkov a dokáže sa meniť na vlka. Tiež sa tu našlo 11 hrobov, odlišných od ostatných. Jedinci boli pochovaní hlavou k severu, ale tvárou na východ. Kostra ženy mala hlavu oddelenú od tela, medzi kolenami, a ruky mala zviazané ružencom. Existencia viery v duchov opúšťajúcich svoje hroby bola prítomná už u Sumerov. V stredoveku sa pre mŕtveho, ktorý sa zjavoval, používalo pomenovanie revenant. V Číne sa podobná entita volala Čiang-ši. Niektorí autori ako Christian F. Demelius alebo Johann C. Dippel tieto prízraky považovali za astrálnu dušu, ktorá opúšťa fyzické telo až po úplnom rozklade. V tejto súvislosti je tiež zaujímavá viera starých Egypťanov. Pre Egypťanov bolo zničenie múmie, mŕtvoly najhoršou potupou, bola to tzv. druhá smrť. Rozlišovali KA, astrálne telo, ducha, potom BA, čo bol duch osobnosti, a ANCH, dušu nesmrteľného ducha. Prízrak KA mohol byť po smrti blízko mŕtveho tela a údajne mohol čerpať energiu z obety. Existoval v podobe sochy, mena alebo spomienky. BA – táto esencia osobnosti sídlila v hrobke aj mimo nej, a ANCH po smrti navždy opustilo hrobku a telo. Balzamovanie tiel mŕtvych malo za následok zachovanie astrálneho tela, ktoré bolo viazané k múmii, takže mágovia a nekromanceri mohli ľahko nadviazať kontakt s mŕtvymi. Mystická kabala rozlišuje nešamu (večnú dušu), ruach (ducha, životnú energiu) a nefeš (vedomie), všetky tri sú vzájomne prepojené. Prvý opúšťa mŕtve telo ruach a medzi nefeš a telom zostáva určitá väzba, až pokým telo celkom zotlie. Nefeš s telom tvoria habal garmin – vanutie kostí.
AUTOR: Vladimír Líška
