Napriek hlasom rozumu, ktoré varujú pred eskaláciou vojenskej konfrontácie krajín NATO s Ruskom pre Ukrajinu, nenaznačuje táto západná aliancia úmysly zaradiť spiatočku. Ruská generalita musí preto zvažovať mieru zraniteľnosti troch pohraničných línií: západnej z Ukrajiny, severozápadnej z Fínska a juhozápadnej z Čiernomoria, ak by sa do protiruského ťaženia plne zapojilo i Turecko. Znovuzvolený turecký prezident sa zdráha púšťať priamo do takého rizika, no nepriamo, okľukami, ktovie.
Zvraty a turbulencie
V poslednú májovú nedeľu (28. 5.) sa mu totiž podarilo zvíťaziť v druhom kole prezidentských volieb bez toho, aby „nespokojenci“ s pomerne tesným výsledkom okamžite zaplavili námestia, odmietli uznať výsledky, zapaľovali autá, rozbíjali výklady obchodov a domáhali sa opakovania volieb. Bola by to farebná revolúcia, na ktorú sa turecké poriadkové útvary pravdepodobne v tichosti pripravovali. Práve na posledný májový týždeň totiž pripadlo okrúhle desiate výročie vypuknutia vlny protestov ochranárov v Istanbule, ktoré sa rozšírili do desiatok ďalších miest s požiadavkou na odstúpenie vlády. Tú viedol vo funkcii premiéra neskorší a dnešný prezident Recep Erdogan. Vláda vtedy nepadla, vidiek mestskú mládež nepodporil, polícia nedostala príkaz „zhora“, aby stála bokom, ako to bolo vo februári 2014 v Kyjeve, a tak sa slniečkari po troch mesiacoch rebelovania z ulíc stiahli. Recep Erdogan si vzal z toho poučenie, ktorého sa drží dodnes. Prestal dôverovať veľkému transatlantickému bratovi a začal raziť kurz viacvektorovej zahraničnej politiky.
Keď sa ujal o rok neskôr funkcie prezidenta republiky (28. 8. 2014), začal otvorene odmietať ultraliberálny hodnotový systém, ktorý sa Turkom pokúšal naočkovať Západ. Namiesto toho ponúkal spoluobčanom návrat ku koreňom, t. j. k islamu a k národným tradíciám, ktoré kedysi umožnili Turkom, aby sa pozdvihli a vytvorili Osmanskú ríšu. Západ, obzvlášť ten anglo-americký, okamžite onálepkoval Erdogana ako megalomana, ktorý blúzni o obnovení Osmanskej ríše. Turecký dôstojnícky zbor, ktorý prechádzal v rámci NATO školeniami a kurzami v USA alebo Británii, vnímal Osmanskú ríšu americkou optikou, t. j. ako „Sick Man on the Bosporus“, čiže čosi ako nemocnú, chorú, rozpadajúcu sa štátnu entitu na brehoch Bosporskej úžiny. Osmanská ríša takou v predvečer 1. svetovej vojny aj bola, a preto sa i rozpadla. Turecko vstúpilo do NAT0 v roku 1952 a jeho dôstojnícky korpus bol po vyše šiestich dekádach odborného vzdelávania na vojenských učilištiach v spojeneckých metropolách patrične odnárodnený a proamericky indoktrinovaný. Vysokí dôstojníci sa na prezidenta, ktorý sa netajil úmyslom nahradiť v krajine parlamentný systém moci prezidentským, dívali s opovrhnutím ako na autokrata, ktorého treba zvrhnúť, kým je čas. Za deň pokusu o prevrat si vybrali 15. júl 2016, keď bol prezident na dovolenke mimo Ankary. Pučisti stihli odvysielať v televízii oznam, že preberajú moc, ale nenašli podporu obyvateľstva, ktoré, naopak, počúvlo rozhlasovú výzvu prezidenta a vyšlo mu prejaviť dôveru do ulíc.
Erdogan dostal avízo o príprave prevratu údajne z Moskvy. Odvtedy lavíruje medzi Západom, ku ktorému Turecko vojensky patrí, a putinovským Ruskom, ktoré mu možno zachránilo kožu. 69-ročný Erdogan je skúseným štátnikom. Prezidentom je od augusta 2014 a po tohtoročných voľbách ním ostane prinajmenej do roku 2028. Tureckú vládu viedol ako premiér od marca 2003 do augusta 2014 a v rokoch 1994 – 1998 bol starostom Istanbulu. Je všímavým a pamätlivým pozorovateľom pozvoľného úpadku Západu a presúvania ťažiska svetového diania do Ázie. Nemá ani najmenšie pochybnosti o neživotaschopnosti Západu a najmä jeho západoeurópskej časti, ktorá vnútorne rozvracia samu seba s vášnivosťou pomätenca, ktorý si už nechce nechať pomôcť.
Bremeno strategickej polohy
Erdoganovi je jasné, že úplné odpútanie Turecka od Západu by bolo predčasné, keďže finančný a obchodný systém, v ktorom sa väčšina štátov sveta pohybuje vrátane Číny, Ruska a Indie, ešte neprestala kontrolovať prevažne anglo-americká finančná oligarchia. Považuje preto za nevyhnutné naďalej lavírovať medzi Západom a Východom a to tak, aby si Turecko prehlbovalo počas takéhoto manévrovania autonómiu rozhodovania.
AUTOR: PATRIK SLOBODA
