Stalo sa už tradíciou písať o každých voľbách, ktoré našu krajinu čakajú, ako o voľbách prelomových, kľúčových, ba dokonca takých, ktoré ovplyvnia vývoj Slovenska na celé generácie. Dnes to však nie je len bonmot, naozaj ide o veľa. Vo februári 2020 sa síce podarila zmena, ale nie taká, akú si voliči na oboch stranách voličského spektra predstavovali. Odvtedy zažívame orgie populizmu, koncentrovaný diletantizmus, rozdelenie spoločnosti presiahlo všetky mysliteľné hranice. Za tri a pol roka sme zažili takú koncentráciu absurdít, diletantizmu, egotripov koaličných lídrov, že pre absolútnu väčšinu občanov je nepredstaviteľné, aby niečo také pokračovalo naďalej. Aj preto sa opozícia musí správať podobne, lebo voľby v septembri 2023 naozaj nebudú len ďalšími z radu volieb, pôjde v nich, ak nie o všetko, tak o veľmi veľa.
Všetci by si mali jasne uvedomiť, že zásadnou okolnosťou, ktorá rozhodne o výsledku volieb v septembri 2023, bude to, ktoré strany prepadnú a, naopak, ktoré budú v parlamente. Zatiaľ sa to vyvíja celkom optimisticky. Veľká nádej koalície Demokrati na čele s najneschopnejším premiérom v dejinách Slovenska Eduardom Hegerom je a zrejme už ostane beznádejne mimoparlamentná. Medzitým však Demokrati vytvárajú poriadne panoptikum. V stave úplného zúfalstva „draftovali“ Dorotu Nvotovú, ktorá viac ako pochybnými umeleckými kvalitami už veľakrát zaujala nefalšovanou vulgárnosťou. No a spojenie Demokratov s Jablkom Lucie Nicholsonovej je klasické spojenie politického planktónu s politickou molekulou… Akýsi náznak serióznosti mal spájaniu dať inak relatívne rešpektovaný expert na sociálne veci Jozef Mihál, ale v tom panoptiku hoaxerov (Jaroslav Naď), oportunistov a skrachovancov (Juraj Šeliga) jedna lastovička leto neurobí.
Ani zúfalý pokus expremiéra Mikuláša Dzurindu politicky sa reinkarnovať nevychádza. Niet pochýb, že už hodnú chvíľu trpel akútnymi abstinenčnými príznakmi z nedostatku moci, tie však s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú saturované ani po voľbách. Jeho kauzy ho prenasledujú a jeho odhad krajne skresľujúceho spomienkového optimizmu nevyšiel. V stave najhlbšej núdze jeho projekt zachraňuje „sympaťák“ Béla Bugár. Jeho odmietnutie ísť priamo na kandidátku však jasne naznačuje, čo si o tomto projekte myslí, zároveň svedčí aj o tom, že v konečnom dôsledku bude jeho podpora len veľmi vlažná.
Letmý pohľad na volebné preferencie navyše ukazuje, že istú parlamentnú účasť nemá ani Sme rodina, SaS či KDH. Prognózy poseptembrového vývoja by teda mohli byť optimistické, ak by nezvíťazil tupý stranícky egoizmus. No a práve to hrozí. Republika sa snaží útočiť na programovo najbližšiu stranu – otvorenú kandidátku SNS. Takéto konanie je krajne deštruktívne a môže viesť len k prepadu hlasov a konzervovaniu garnitúry, ktorá priniesla Slovensko na samotný pokraj kolapsu.
Absolútna absencia strategického myslenia môže viesť k repríze volieb v roku 2010, keď koalícia z obdobia rokov 2006 – 2010 nemohla pokračovať, lebo vďaka straníckemu súpereniu a straníckemu egoizmu si bývalé koaličné strany išli tak tvrdo po krku, že Smer-SD vtedy SNS silne zmarginalizoval, strana dosiahla len 5,07 percenta, a HZDS dokonca na vstup do parlamentu stačilo nejakých 15-tisíc hlasov, ale skončilo tesne pred bránami parlamentu. Vtedy Smer získal práve o tento jeden mandát viac, ale stratil osem. A čo nasledovalo? Radičovej vláda. Pritom stačilo tak málo. Ak by neprepadlo deväť hlasov HZDS, trojkoalícia Smer, SNS, HZDS mohla pohodlne pokračovať ďalšie štyri roky.
V roku 2016 sa už Smer poučil a dal svojmu potenciálnemu koaličnému partnerovi priestor na oslovenie svojich voličov, nešiel do konfrontácie so SNS, ba dokonca jej prenechal témy, v ktorých bola strana autentická a mala šancu efektívnejšie osloviť voličov. A dopadlo to dobre. V rokoch 2016 až 2020 tu síce bola bizarná koalícia Smer, SNS, Most-Híd a Sieť, ale je celkom jasné, že bez SNS, ktorá mala niečo vyše osem percent, by to možné nebolo. Múdri sa učia z chýb druhých, hlúpi z vlastných. Preto treba dúfať, že ak si nebezpečie prepadu opozičných hlasov neuvedomuje stranícke vedenie, mohli by ich priviesť k rozumu aspoň premýšľaví voliči.
Ako sme už spomínali, koaličná strana spektra sa vyvíja nanajvýš dobre. Okrem progresívcov ďalšou koaličnou stranou, s ktorou treba rátať, je OĽANO. Paradoxne, ten, kto mierou vrchovatou rozosieval chaos a svár, nakoniec následky svojich činov prežije. Igor Matovič je totiž neúnavný a svoje manipulatívne schopnosti využíva do krajnosti. Jeho hyperaktivita, zatiaľ počas šnúry navštívili päťdesiat kultúrnych domov, začína mať rukolapné výsledky. Odrazil sa od dna a dnes disponuje podporou okolo sedem percent. Aj preto je možné, že okrem Gábora Grendela a Anny Záborskej sa jeho kandidátka „posilní“ o ďalšiu akvizíciu. Politicky stratená a v úplnom politickom zúfalstve je aj Veronika Remišová, ktorú nikto príčetný nechce, tak ide k nepríčetnému Matovičovi. Ale len ako bezvýznamná osoba, ani nie politická molekula, ale doslova len ako politický kvark. Napokon všetko je asi tak, ako má byť. Po dlhom blúdení „pobozká prsteň svojho vládcu“ a vráti sa domov. Či aj do parlamentu, ťažko povedať, ale poznajúc mentálne obzory voličov OĽANO, nielenže to nie je vylúčené, ale je to priam pravdepodobné.
AUTOR: Roman Michelko
