Byrokraticko-korporatívna opacha zvaná Európska únia si podkopáva pôdu, na ktorej už i tak vratko stojí, viacerými spôsobmi. Azda najpríznačnejším v období de facto horúcej vojny na ukrajinsko-ruskom východe starého svetadiela je technokratický rozvrat hospodárskeho odvetvia, ktoré by nemalo byť predmetom špekulatívneho veľkopodnikania v čase vojnového ohrozenia. Ak ním poľnohospodárstvo ostane a vypukne vojna, utrpia Európania ujmu nedozerného dosahu.Vojna deglobalizuje svetovú ekonomiku
Obnovenie studenej vojny v dôsledku rozpadu ukrajinskej štátnosti po februárovom prevrate 2014 rozbíja globalistický model svetovej ekonomiky. Stupňovanie sankčných a protisankčných úderov Západu proti Rusku mení svetovú ekonomiku na nepoznanie. Obchodné a výrobné dodávateľsko-odberateľské reťazce sa rozpadávajú a obchod sa deglobalizuje. Dezintegrácia začína prebiehať i na úrovni regionálnych celkov vrátane európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý sa sám vmanévroval do nevyhnutnosti obchodovať s Ruskom okľukou pomocou mimoúniových sprostredkovateľov.
Základná globalistická doktrína o prepájaní sa až na úroveň vzájomnej existenčnej závislosti národných štátov stráca v dôsledku stupňovania vojenskej konfrontácie na platnosti. Jej architekti pokračujú napriek tomu v uskutočňovaní plánov na rozpúšťanie malých národov a ich ekonomík v taviacom kotle unitárneho celku. Nástojí na tom globálna, prevažne angloamerická, korporátna oligarchia, pre ktorú je svetová agroprodukcia predmetom špekulatívneho veľkopodnikania. Jej údernou päsťou je digitalizačná technokracia, ktorá preniká do spravovania mnohých odvetví hospodárstva, aby im nasadila informačno-technologický obojok a prinútila ich skákať, ako im bude pískať.
Na rane je teraz poľnohospodárstvo. Bruselská eurokracia sa ho snaží riadiť pomocou nástroja, ktorý nazvala Spoločnou poľnohospodárskou politikou (SPP). Pokusy centralizovať rastlinnú a živočíšnu výrobu na územiach siahajúcich od severného polárneho kruhu po sicílske, maltské a cyperské Stredomorie vyvoláva neutíchajúce rozbroje. „Jedná se o jednu z nejstarších a zároveň nejkontroverznějších politik EU,“ poznamenáva Wikipédia a pokračuje: „Společná zemědělská politika představuje významnou finanční zátěž a bývá jí rovněž vytýkána podpora nemoderních postupů, vynucování vysokých standardů a produkce potravin s vysokými náklady, což vede k nutnosti dotací. Rovněž představuje ohnisko mezinárodních sporů, kde naráží na problém deformování světového trhu.“
Jeden z dôvodov, prečo nadnárodný kapitál nezabránil začleneniu Spoločnej poľnohospodárskej politiky do Rímskej zmluvy z roku 1957, bola dotačná politika SPP. Investorským skupinám nadnárodnému agrobiznisu z nej plynú enormné zisky. V roku 1985 pohltila SPP bezmála dve tretiny (65,5 %) rozpočtu Európskej únie. Podiel SPP na celkovom rozpočte odvtedy klesá, pretože do únie vstupujú noví členovia, ale práve vďaka tomu v absolútnych číslach viac-menej stúpa. Bez takého márnotratného systému prerozdeľovania rozpočtových zdrojov by sa Bruselu sotva darilo plniť päť základných predsavzatí SPP:
- zvyšovať agroprodukciu podporou technického pokroku,
- zabezpečovať slušnú životnú úroveň vidieckeho obyvateľstva,
- stabilizovať trhy,
- zaisťovať spoľahlivosť dodávok,
- poskytovať spotrebiteľom potraviny za rozumné ceny.
Zelený alarmizmus
Explicitný dôraz v bode 1 na technický pokrok zaručoval zámorskej investorskej oligarchii, že poľnohospodárstvo na oboch brehoch severného Atlantiku sa bude rozvíjať predovšetkým technogénnou cestou. Je to smerovka do záhuby, pretože vnútila poľnohospodárstvu pravidlá hry platné pre priemysel a služby. Znamenalo to zameriavať sa v rastlinnej a živočíšnej výrobe na čo najziskovejšiu produkciu za čo najnižšie náklady. Poľnohospodárstvo je čoraz viac vedené korporátno-manažérskym štýlom na dosahovanie ziskov všetkými možnými spôsobmi, ktoré zákon vyslovene nezakazuje.
Tradičný spôsob výroby potravín z miestnej agroprodukcie je v štátoch EÚ aj počas krízovej súčasnosti vytláčaný a nahrádzaný transkontinentálnym, ba i medzikontinentálnym dodávateľským systémom. Vedie to k zaberaniu úrodnej pôdy na mimoagrárnu podnikateľskú činnosť. Poľnohospodárstvo sa tak pretvára na nesamostatnú zložku nadnárodných agropriemyselných komplexov, čo najnovšie vidíme v zrýchlenom slede na Ukrajine. Čínsky investičný korporátny kapitál je odtiaľ (s výnimkou Krymu) po kyjevskom prevrate vo februári 2014 vytláčaný americkým. Oba však vyžadujú to isté: zvyšovať výnosnosti i za cenu nadmernej biochemizácie.
AUTOR: Patrik Sloboda
