Jedna vec je istá: nebyť zbraní hromadného ničenia, svet by dnes vyzeral inak. Skúsme si predstaviť, ako by sa vyvíjali dejiny sveta, keby neboli vynájdené jadrové zbrane a keby v polovici 20. storočia nenastala bipolárna epocha súperenia dvoch jadrových blokov. Vo svete bez jadrového odstrašenia, bez princípu zaručeného vzájomného zničenia jadrovými zbraňami v prípade napadnutia jednej veľmoci druhou, by tieto veľmoci nič nedržalo na uzde a je možné, že dnes by už svet mal za sebou tretiu a ktovie či už nie aj štvrtú svetovú vojnu.
Na mape sveta by možno dnes boli nakreslené iné krajiny s úplne inými hranicami a ľudstvo by možno nezažilo taký vedecko-technický rozmach a taký blahobyt, aký zažilo, pretože by namiesto toho možno dostalo oveľa väčšiu porciu vojny, biedy, utrpenia. Nebyť jadrového odstrašenia, možno by už bolo Rusko roztrhané na kusy v ešte strašnejšej vojne, ako bola druhá svetová… Samozrejme, dnes nikto nevie povedať s istotou, čo by bolo keby, ale existuje dôvod predpokladať, že by to bolo práve takto.
Zákon karmy zatiaľ funguje
Treba si totiž uvedomiť, že dnes sú už aj konvenčné zbrane dosť ničivé na to, aby spálili celé krajiny na popol – a na rozdiel od dneška, vo svete bez princípu zaručeného vzájomného zničenia by vládcom jednotlivých veľmocí nič nebránilo to aj robiť, pretože by nad nimi samotnými nevisela hrozba neodvratnej záhuby. Kto sa zaujíma o geopolitiku, vie, že je večnou pravdou výrok pruského generála a teoretika vojenstva Carla von Clausewitza, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami. Odtiaľ potom už nie je ďaleko k objaveniu základnej dejinnej doktríny, že v skutočnosti neexistujú jednotlivé vojny oddelené obdobiami mieru, ale celá história je jednou nikdy nekončiacou svetovou vojnou o zdroje, o prežitie a o nadvládu nad kontinentmi a celou planétou. Pozerajúc sa na svetové dejiny touto optikou, musíme pripustiť, že skutočnosť, že ľudstvo disponuje jadrovými zbraňami, má aj svoje pozitívne stránky.
Znie to možno rúhačsky, ale práve existencia jadrových zbraní dala mnohým krajinám šancu vyvíjať sa nezávisle a bez zotročenia. Dokonca aj rozpad a koniec koloniálneho systému môžeme dať do súvislosti so vznikom bipolárneho sveta, keď so vznikom druhého pólu globálnej moci, ktorý bol postavený na myšlienke revolúcie a odmietnutia imperiálneho princípu, dostali krajiny Afriky, južnej Ázie či Latinskej Ameriky žiarivý príklad, ako sa zbaviť koloniálneho panstva. Niekto by mohol za tým vidieť zásah prozreteľnosti, ktorá dala mnohým národom sveta príležitosť ísť vlastnou cestou a rozvíjať sa bez napadnutia, zotročenia, prípadne spustošenia. Tá cesta často bola pomýlená, ale to obdobie prinieslo aj mnoho dobrého, hoci to terajšia moc vehementne popiera. Faktom však ostáva, že existencia princípu jadrového odstrašenia doterajšiemu globálnemu hegemónovi už niekoľko desaťročí kríži jeho svetovládne plány. Zdá sa, že zákon spravodlivosti či karmy – ako chcete – zatiaľ funguje. Veď uvážte: tí, ktorí ako prví prišli s atómovou bombou, aby ovládli krajiny globálnych konkurentov, ich práve pre atómovú bombu dnes celkom ovládnuť nemôžu… Ak sa náhodou ľudstvo nejako hlúpo nevykynoží kvôli bláznom s prstom na červenom gombíku alebo pre nejakú banálnu chybu, ktorá by spustila jadrovú vojnu, tak potom je vlastne dobre, že sa vďaka jadrovým zbraniam na planéte udržiava relatívny mier – až na obmedzené lokálne konflikty s použitím výlučne konvenčných zbraní, pri ktorých veľmoci úzkostlivo dbajú, aby neprerástli do jadrového konfliktu. Neznamená to však, že vojnoví jastrabi rezignovali na možnosť niečo vymyslieť, aby princíp jadrového odstrašenia nejako obišli. Práve teraz na Ukrajine skúšajú ísť na to salámovou metódou a dráždiť hada bosou nohou, aby zistili, kam až môže provokovanie Ruska zájsť.
Aká by bola jadrová vojna?
Čo by sa reálne mohlo stať, keby nastala jadrová vojna? Naozaj by znamenala „koniec sveta“? Odborníci hovoria o viacerých druhoch účinkov výbuchov jadrových zbraní. Mnoho miliónov ľudí zabijú už aj krátkodobé účinky explózie, ktorými sú tlaková vlna, teplo a žiarenie. Po výbuchu vznikne obrovská ohnivá guľa, ktorá dosiahne svoju maximálnu veľkosť približne za 10 sekúnd a ktorá je taká horúca, že sa všetko v jej blízkosti okamžite vyparí. Všetko ostatné v okolí začne horieť, vznikne ohnivá búrka, ktorá zabije aj ľudí v podzemných úkrytoch v dôsledku nedýchateľného vzduchu s nedostatkom kyslíka a vražedným obsahom jedovatých plynov. Tlaková vlna s rýchlosťou stoviek kilometrov za hodinu zmetie všetko, čo jej stojí v ceste v okruhu niekoľkých kilometrov a aj vo vzdialenejšom okolí zabíja letiacimi a padajúcimi predmetmi a spôsobuje vnútorné krvácania, zranenia pľúc, uší a iné.
Oveľa horšie sú však dlhodobé účinky jadrových explózií. Ionizujúce žiarenie kontaminuje životné prostredie a v závislosti od dávky, ktorú človek dostane, zabíja rýchlo alebo pomalšie, spôsobuje rakovinu a poškodzuje gény. Podľa lekárskych odhadov len na rakovinu spôsobenú testmi jadrových zbraní v 20. storočí zomrelo a ešte len zomrie niekoľko miliónov ľudí. Keby zo všetkých cca 14 000 jadrových hlavíc, ktoré sú na svete, vybuchlo iba niekoľko desiatok, aj to by stačilo na také zamorenie Zeme, že by to vytvorilo obrovské a nezvládateľné problémy s utečeneckou krízou, zdravotníckym zabezpečením, kontaminovanými potravinami a celým radom ďalších, aj nepredvídateľných situácií.
Lenže ani to nie je všetko. Ak by si niekto myslel, že rádioaktívne zamorenie je tou úplne najhoršou vecou, tak je tu jedna hrozba, ktorá je v konečnom dôsledku ešte fatálnejšia. A tou je jadrová zima. Na ovplyvnenie globálnej klímy by stačilo aj pár desiatok jadrových výbuchov, ale ak by ich boli tisíce, potom neodvratným výsledkom jadrovej vojny by bola roky a možno desaťročia trvajúca jadrová zima, ktorá by vyhubila podstatnú časť života na planéte vrátane celého, v lepšom prípade takmer celého ľudstva. Nastal by hladomor a zima biblických rozmerov.
Dalo by sa prežiť v bunkroch?
Je to neuveriteľné, ale napriek týmto informáciám, na ktoré vedci upozorňujú už od samého počiatku jadrového veku, stále existujú ľudia, medzi nimi aj niektorí jastrabi na Západe, ktorí veria, že obmedzená jadrová vojna je možná a že je dobrý nápad sa o niečo také pokúšať. Aj v súčasnosti prichádzajú s myšlienkou, že sa im môže podariť Rusko nečakane napadnúť a v priebehu pár minút totálne zničiť, skôr než stihne vyslať na Ameriku dostatočný počet rakiet, ktoré by „vytvorili mexicko-kanadský prieplav“. Odhliadnuc od toho, že v porovnaní s ľuďmi s takýmto uvažovaním aj Hitler vyzerá len ako neškodný dobrák a dokonca aj samotný Lucifer vyznie len ako trochu zlomyseľný strýko, treba konštatovať, že tí, ktorí veria v obmedzenú jadrovú vojnu, musia byť naozaj veľmi hlúpi. Ak totiž aj na základe dostupných informácií usúdili, že by mohli prežiť, tak nedomysleli prinajmenšom to, že naozaj nebude nič radostné pre nich ani pre ich eventuálnych potomkov žiť v postapokalyptickom svete, zamorenom, zamračenom, studenom, vyprahnutom, v ktorom živí závidia mŕtvym.
A to sme ešte nespomenuli systém „Mŕtva ruka“, ktorý Rusko v rámci systému odstrašenia vybudovalo. Je to systém, ktorý má automaticky odpáliť rakety „na známe adresy“, ak Rusko bude zničené. Nevedno kedy, možno niekoľko minút, hodín, možno mesiacov či rokov po tom, ako by prekvapivý prvý úder zabil v Rusku všetko živé, by automatika kdesi na neznámych miestach uprostred nekonečnej ruskej tajgy otvorila kryty a spod zeme by vyleteli roje smrtonosných rakiet, z ktorých by nepochybne aspoň časť doručila svoj náklad do cieľov na druhej strane oceánu.
Pravdaže, mnohí z jastrabov nadchnutých myšlienkou obmedzenej jadrovej vojny, a spolu s nimi aj ďalší boháči s túžbou prežiť, si to predstavujú tak, že kritické roky by prečkali v protiatómových bunkroch vyrobených špeciálne na tento účel. Rozkvitlo tu celé jedno odvetvie biznisu s ľudskou hlúposťou a sebectvom: približne od roku 2015 sa zmnohonásobil záujem o luxusné podzemné bunkre vybavené všetkým mysliteľným zabezpečením a luxusom. Veľká časť (západnej) smotánky má vybudované takéto úkryty, napríklad Bill Gates má údajne vybudovaný bunker pod každou svojou nehnuteľnosťou. Samozrejme, tieto zariadenia sa líšia veľkosťou a vybavením podľa solventnosti zákazníka, ale zväčša obsahujú nielen zásoby potravín a vody, ale často aj podzemné záhrady, bazény, športoviská. Okrem súkromných začali vznikať aj komunitné podzemné kryty, sú to celé mestečká s kapacitou aj niekoľko tisíc ľudí, s podzemnými plantážami na pestovanie ovocia a zeleniny.
Prežila by Austrália a Nový Zéland?
Iní si zase myslia, že by pomohlo, keby utiekli na Nový Zéland, do Austrálie, na Šalamúnove ostrovy či Vanuatu, čo by mali byť krajiny, ktoré by to mali prežiť relatívne najlepšie. Ibaže dokonca aj optimisti spomedzi vedcov, ako napríklad Nick Wilson z Univerzity Otago vo Wellingtone na Novom Zélande, tvrdia, že Nový Zéland by hladom netrpel, ani keby sa počas jadrovej zimy znížila úroda o 60 %, ale zrejme by nastal sociálny kolaps.
AUTOR: Peter Pivovarník
