„Samotné objavenie sa civilizácie, to sú jednotlivé impulzy všeobecnej rytmickej pulzácie, prebiehajúcej celým vesmírom. To je asi krajná hranica, ku ktorej môžeme dospieť v chápaní toho, ako prebieha vznik civilizácie.“ Týmito slovami, hodnými skôr básnika než jedného z najväčších filozofov dejín Arnolda Josepha Toynbeeho, začnime naše putovanie za tajuplnými Chazarmi. Tak ako v Toynbeeho charakteristike nenájdeme prakticky žiadny historický materiál, a predsa je v nej tak veľa povedaného, čo nemôžeme jednoducho odhodiť ako nepotrebnú vec, presne tak aj v dejinách a ideológii Chazárie nájdeme veľa nejasného, zahmleného až utajeného, na prvý pohľad skôr mýtického než historického, a predsa tak poučného!
Nathan Osubel vo svojich Ilustrovaných dejinách židovského národa (1953) napísal, že „zo všetkých udivujúcich sudieb všade rozptýleného židovského národa ani jedna nebola taká mimoriadna ako sudba Chazarov“. Ako poznamenáva ruská historička N. I. Vasilieva v knihe Ruská Chazária, táto sudba je o to komplikovanejšia, že „v 16.–17. storočí ešte nikto nepochyboval o tom, že Chazária je Rus; práve preto v historických prameňoch, ktoré prešli totálnou opravou v postpetrovských dobách v 18. storočí, nijakých zmienok o Chazaroch niet. Všetky správy o Chazaroch sa ukázali natoľko nepotrebnými, že ich jednoducho odstránili“.
Napriek tomu chazarská otázka nielenže nezmizla zo scény dejín, ale naopak, dnes ešte naberá na sile. Prečo je to tak, nebude ťažké uhádnuť. Ak sa jej však začneme vážne venovať, čoskoro sa ocitneme na prahu tajomstva, o ktorom by sa patrilo – alebo aspoň sú kruhy, ktoré chcú, aby to tak bolo – mlčať. Pre niektorých ide o Pandorinu skrinku unikátnosti a tajuplnosti židovských dejín, pre iných o žriedlo konšpiračných teórií, deep state či paralelnej a pritom oveľa skutočnejšej vlády skrytého kagana, literárnych fantázií magického realizmu alebo o niečo celkom iné. Historicky a nábožensky je však chazarská otázka najviac spojená s dejinami židovského národa.
Tento národ knihy, ako ho zvyknú nazývať, sa už doslova tisícročia nádeja skorého príchodu Mesiáša, ktorý by ho opäť zhromaždil do zasľúbenej zeme predkov a pozdvihol mu trón múdrosti na „hore Sinaj“. Napriek všetkým zákrutám dejín, napriek všetkým úspechom, pádom až katastrofám, napriek začleneniam do cudzích spoločností a civilizácií, ale aj napredovaniam vo vede a umení, filozofii aj v obchode, napriek všetkému pokroku, blahobytu či nešťastiu, jedna jediná centrálna idea nesie tento národ dejinami, udivujúco ho udržiavajúc v takmer nezmenenej podobe. A tou ideou je čakanie na príchod Mesiáša. S touto ideou však súvisí jeden z najväčších, ak nie vôbec najväčší paradox dejín, ktorý dodnes pôsobí. V Novom zákone, v epištole apoštola Pavla Efezským (2, 14-15) čítame, že staroveký svet bol rozdelený na dve časti: obrezaných a neobrezaných, teda na Židov a tých ostatných, čiže pohanov, pričom Kristus svojím telom zbúral uprostred stojacu priehradu, ktorá ich od seba oddeľovala. Pritom Židia boli jediným národom staroveku, ktorý „vlastnil a chránil“ proroctvá o príchode Mesiáša na túto zem a o následnom vykúpení človečenstva. Zatiaľ čo všetky ostatné národy mali svoje mýty, žrecov, orakulov, mágov, haruspikov… dokonca aj filozofiu, no nemali prorokov – pokiaľ opomenieme Sibylu (čo je však samostatná kapitola), ktorí by tento príchod predpovedali, uvádzali konkrétne historicko-geografické a nábožensko-politické fakty, poukazujúce na čas a miesto, kde a kedy k príchodu Mesiáša dôjde. Keď sa v Betlehemskej jaskyni, ukrytý pred zrakom sveta narodil Ježiš Kristus, dlhoočakávaný Mesiáš, väčšia časť Židov ho v ňom neuvidela, nespoznala a ani neuznala. Zatiaľ čo mnohé dovtedy v tme pohanstva sediace národy práve Krista ako Mesiáša skôr alebo neskôr prijali. Tým zároveň prijali aj biblický odkaz, dedičstvo Starého zákona, poučných a historických kníh aj prorokov, ktoré našli svoje naplnenie práve v Kristovi, v jeho príchode. „Kresťanská kázeň zaznela najprv v odumierajúcom kmeťskom svete. Čím viac a lepšie dnes spoznáme život spomínanej epochy, tým jasnejšie sa nám odhalí všetko bohatstvo a zložitosť apoštolského vyjadrenia: naplnenie, plnosť času… (Gal 4, 4). Kresťanská blahá zvesť bola súčasná i včasná, v nej sa naplnili všetky pálčivé a mučivé hľadania starovekého človeka. Táto aktuálnosť a včasnosť kresťanskej blahej zvesti i jej primeranosť duchu doby je natoľko veľká, že u mnohých sa objavuje pokušenie pochopiť, predstaviť samotné kresťanstvo ako jednu z prírodných pohanských relígií, historicky vyrastajúcich v danej dobe. Stráca sa však pritom zo zreteľa opačná strana. Nech by už bola akokoľvek blízka – ako sa môže zdať – hebrejskému a helénskemu vedomiu a srdcu pravdy kresťanskej blahej zvesti, predsa len táto zvesť narážala na akýsi tvrdohlavý, živelný odpor, bola prijímaná ako čosi cudzie, tajomné, neslýchané, nepochopiteľné a nepriateľské. Nejde tu pritom o perzekúcie zo strany štátnej moci. Oveľa výraznejším je ten hluchý spoločenský odpor, ktorý sa prejavoval vo výbuchoch národnej nenávisti, v ohováračských udaniach na kresťanské obce aj v polemickom zápase s kresťanským učením. Toto všetko svedčí o veľkej obťažnosti pre staré židovské a pohanské vedomie osvojiť si a prijať cirkevné učenie, ktoré sa v čomsi osnovnom, hlavnom ukazovalo úplne novým, nebývalým a neobvyklým, a preto potrebovalo rozhodnú duchovnú obrodu, narodenie zhora. Toto nepokojné vedomie úplnej novosti evanjeliového zjavenia vychádza najavo v celom zápase sveta s cirkvou, a to či už vo formách priameho odmietania, alebo v pokusoch o skazené prispôsobovanie si evanjeliovej blahej zvesti starým, tradičným religióznym predstavám. V tejto novosti kresťanstva je i svedectvo jeho Božského pôvodu – nie od človeka, ale od Boha. Pred touto novotou sa bráni spurné vedomie, pričom namiesto toho, aby samo seba podrobilo okúseniu nového Božieho zjavenia, usiluje sa ho podrobiť svojmu vlastnému posúdeniu. Práve v tomto je počiatok, žriedlo lživého učenia.“
Zároveň tu máme dočinenia na prvý pohľad s jednoduchým a celkom jasným paradoxom dejín, hoci ďalekosiahleho významu. Tí, čo neočakávali a nevedeli, prijali a spoznali. Tí, čo očakávali a vedeli, neprijali a nespoznali. Aspoň tak nejako, pri veľmi lapidárnom načrtnutí, vyzerá pohľad na nasledujúce dejiny po Kristovi.
Pre vodcov židovského národa bol Mesiáš, ktorého Rimania popravili na kríži spolu so zločincami, neprijateľný. Bol to pre nich mág, posilňovaný mocou Belzebuba, syn narodený z hriechu, samozvaný prorok… Navyše tvrdili: Čo sa zmenilo v dejinách? Smrť a hriech sú tu naďalej, pohania dominujú, neprávosť víťazí. Raj vyzerá rozhodne inak! Ich rozčarovanie bolo priveľké. Zároveň však v nich začal dominovať chiliazmus s neprekonateľnou túžbou po Božom kráľovstve. Ako napísal skvelý ruský mysliteľ Nikolaj Berďajev, zrodila sa u nich túžba a „táto túžba, náboženská a socialistická, túžba, aby pravda – i napriek všetkým protivenstvám – zvíťazila už tu na zemi, toto očakávanie pravdy a víťazstva, konkrétnej pravdy a spravodlivosti v kolektívnom osude národa, sa stala hlavným duchovným princípom, ktorý rozohral celú tragédiu odvrhnutia Krista židovským národom“. Mesianistická a chiliastická idea vývoja takto viedla k akceptovaniu ilúzií. Sekularizovaná „stráca svoj evidentne náboženský charakter a preberá charakter svetový, dokonca antireligiózny“. Rodí iluzórnu nádej, že je možné imanentné rozuzlenie tragédie svetových dejín, že je možné dosiahnuť dokonalý stav vo vnútri dejín. Idea vývoja sa teda javí utópiou zemského raja alebo tisícročného Božieho kráľovstva. Ba čo viac, toto Božie kráľovstvo sa má, podľa vyznávačov tejto idey, realizovať ľudskými silami.
Takto sa zrodilo novoveké náboženstvo vývoja s jeho teóriou progresu, ktorá rozhodne nie je vedou, ale len „sploštenou“ formou náboženskej idey, svetským chiliazmom, ktorý bol – predovšetkým na pôde židovského národa – permanentne narúšaný rôznymi perzekúciami a nešťastnými až katastrofálne tragickými historickými udalosťami, priamo protirečiacimi očakávanému vývoju… Táto história plná tragédie niekedy v polovici 19. storočia inšpirovala ruského pravoslávneho biskupa a učenca, inak bystrého a úprimného pozorovateľa Porfirija Uspenského, aby si zapísal aj takéto slová: „Neľúbim tento národ, alebo presnejšie bude povedané, zakaždým, keď ich uvidím, cítim v sebe zrážku protichodných myšlienok a pocitov: raz pohŕdam týmito svetovými trhovníkmi kvôli ich zištnosti, klamstvu, drzosti, vierolomnosti, inokedy na nich hľadím okom Filóna ako na národ, ktorého prostredníctvom sa rozšírilo poznanie jediného, pravého Boha. Ich udivujúca trpezlivosť, príkladná jednomyseľnosť, úporná viera v najveľkolepejší prízrak, neslabnúca pripútanosť k otcovským podaniam, vekovitý, takmer rovnaký počet, nemeniaci sa plemenný výzor, tajomná sudba, ktorej rozuzlenie príde pred koncom dejín, nevdojak vnucuje zbožnú pozornosť k týmto živým rozvalinám, ktoré sú chránené prozreteľnosťou pre definitívnu najveľkolepejšiu budovu svetovej cirkvi. Oni ako nepríjemné kométy blúdia po celej zemi; no príde čas, keď prežité a zakúsené útrapy i nenaplnené nádeje ich obrátia a privedú k Pravde.“ Nuž a nezanedbateľnou súčasťou tohto dejinného pohybu je práve tajuplná chazarská perióda židovských dejín, stále vyvolávajúca vzrušený záujem. Kto však sú títo Chazari?
AUTOR: Prof. ThDr. Ján ŠAFIN, PhD., je dekanom Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove na Katedre cirkevných dejín a byzantológie
