K bombovému útoku na východoslovenskú metropolu z júna 1941 sa dosiaľ nikto neprihlásil. Väčšina historikov sa prikláňa k názoru, že za bombardovaním stojí časť maďarského vojenského velenia a nemeckí letci, ktorí sa takýmto spôsobom snažili zatiahnuť Maďarsko do vojny proti Sovietskemu zväzu. Niektoré indície však naznačujú, že pravda môže byť niekde inde.
Viedenská arbitráž v novembri 1938 pripravila mladú Česko-Slovenskú republiku o rozsiahle územia vrátane Košíc, ktoré pripadli Maďarsku. Pre mesto, kde z národnostného hľadiska dlhodobo tvorili väčšinu obyvateľstva Slováci (podľa sčítania z roku 1850 tu žilo 4 738 Slovákov a 2 904 Maďarov; údaj z roku 1921 uvádza, že Čechoslováci predstavovali 60 % mestskej populácie, zatiaľ čo Maďari len 21 %; v roku 1930 v meste napočítali vyše 42 000 Slovákov a 11 504 Maďarov), išlo doslova o tragédiu.
Maďarskí obyvatelia síce vítali okupačné jednotky regenta Maďarského kráľovstva Mikuláša Horthyho s nadšením, ale Česi a Slováci z mesta utekali. Svedčí o tom správa o miestnej populácii z roku 1938, podľa ktorej tu ešte v októbri žilo 80 000 ľudí, zatiaľ čo v decembri sa počet Košičanov znížil na 58 000.
Dňa 26. júna 1941 okolo jednej hodiny popoludní sa na nebi nad súčasnou metropolou východného Slovenska objavili tri dvojmotorové bombardéry. Tie vypustili tridsať bômb, pričom poslednú zhodili nad obcou Haniska, vzdialenou asi 13 km od Košíc. Cieľom útoku bola pravdepodobne hlavná pošta, na ktorú dopadlo až 5 bômb. Prvá zasiahla bočné krídlo budovy blízko miesta, kde sa dnes nachádza pamätník obetiam bombardovania, pričom v priestore medzi druhým a tretím poschodím vyhĺbila dieru s rozmermi okolo 70 štvorcových metrov. Dve bomby explodovali pri hlavnom vchode, jedna z nich poškodila aj prízemie. Ďalšie dve spadli trochu ďalej od centrálneho vchodu a vybuchli pri nákladnom automobile počas vykladania poštových zásielok. Okrem škody v podobe dier v múroch boli porozbíjané okná a dekoratívne sklenené dosky. Keďže bol komplex hlavnej pošty pozostávajúci z niekoľkých stavieb dôležitý i pre maďarskú armádu a predstavoval majstrovské dielo československého funkcionalizmu, hneď po útoku sa začalo s jeho obnovou.
Dvadsaťštyri bômb dopadlo v pásme od dnešnej Hradbovej po Braniskovú a Karpatskú ulicu, kde trafili viac ako dvadsať stavieb. Správy o počte obetí sa pohybujú na úrovni 29 – 32 mŕtvych, počet ranených podľa rôznych zdrojov kolíše od 31 až 62 ľudí. Majetková škoda bola odhadnutá zhruba na súčasných 3,3 milióna eur (v prepočte z vtedajšej maďarskej meny pengő).
Vyšetrovanie sa začalo krátko nato, čo sa lietadlá stratili z dohľadu. Maďarskí vojaci však neboli cvičení na rozoznávanie nepriateľských lietadiel, a tak sa ukázali nejasnosti ohľadom určenia typu útočného bombardéra. Určiť presný typ lietadiel sa nepodarilo ani strážmajstrovi košického letiska Józsefovi Ladányimu, ktorý bombardéry videl na vlastné oči. Postupne vznikli ohľadom útoku dve verzie – podľa jednej útočili nemecké lietadlá, druhá však akciu prisúdila bombardérom zo ZSSR, ktoré si vraj pomýlili Košice s neďalekým Prešovom. Ten totiž patril do Slovenskej republiky, ktorá už bola vo vojne so ZSSR. No v oficiálnej armádnej správe boli stroje identifikované ako sovietske, čo potvrdzoval i nález dvoch nevybuchnutých bômb sovietskej výroby, z ktorých jedna sa zaryla do hĺbky štyroch metrov neďaleko dnešnej Karpatskej ulice a ďalšia spadla do dvora kláštora v Haniske.
Maďarská vláda schválila ešte v ten istý deň odvetný protiúder voči ZSSR a na druhý deň, 27. júna 1941, vyhlásila Sovietom vojnu. Sovietsky zväz vtedy pre narušené diplomatické vzťahy s Maďarským kráľovstvom nekomunikoval, ale Sovieti po vojne popreli, že by mali s útokom niečo spoločné. Vzhľadom na to, že Nemecká ríša ako spojenec Maďarska vstúpila do vojny so ZSSR skôr, a to 22. júna 1941, začali historici po skončení druhej svetovej vojny uvažovať nad tým, či útok navrhli Nemci s úmyslom vtiahnuť Maďarov do vojny na východnom fronte.
Vytvorila sa teória, že na bombardovaní Košíc ukoristenými sovietskymi bombami spolupracovala časť vojnychtivého maďarského velenia s nemeckými nacistami. Keďže Nemci použili vojnovú lesť i na začiatku vojny, keď sa preobliekli do poľských uniforiem a napadli vysielač v Gliwiciach, aby tak získali zámienku pre vojenskú inzultáciu Poľska, uvedená teória získala po 2. svetovej vojne množstvo priaznivcov a prijala ju sovietska, česká, slovenská i maďarská historiografia. Maďari sa vraj báli možnej revízie hraníc po „konečnom víťazstve“ nacistov a takouto spoluprácou vo vojne voči ZSSR si chceli zabezpečiť zachovanie územného rozsahu Maďarského kráľovstva, ak by náhodou Hitlera napadlo prekresliť mapu v prospech Slovenska, ktorého vláda stála v tom čase na jeho strane.
Niektorí bádatelia však túto možnosť zavrhli, poukazujúc na chabú výzbroj maďarskej armády, ktorej rast bol značne spomalený pre obmedzenia vyplývajúce z Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920. Tá totiž zakazovala povinnú vojenskú službu a maďarskú armádu zúžila na 35 000 vojakov. Podľa zástancov týchto názorov by Nemecko vstupom Maďarska do vojny proti ZSSR v podstate nič nezískalo. Ibaže už koncom tridsiatych rokov minulého storočia mala maďarská armáda napriek Trianonskej zmluve v skutočnosti vyše 85 000 príslušníkov. Rozhodne teda nešlo o zanedbateľnú vojenskú silu.
Inou možnosťou je, že za útokom stáli spojené nemecké a rumunské sily. Rumuni, ktorí mali s maďarskou rozpínavosťou vďaka spolužitiu v Uhorsku historickú skúsenosť, sa totiž mohli obávať toho, že ak maďarská armáda do vojny so ZSSR nevstúpi, bude značne ušetrená a dokáže zdolať rumunské vojsko, zdecimované bojmi so Sovietmi. Preto mohli presvedčiť Nemcov, aby obmedzili potenciálnu silu Maďarov práve takýmto spôsobom.
Objavili sa aj názory, že možno naozaj nešlo o oficiálny, prikázaný útok, ale o vlastnú iniciatívu pilotov troch bombardérov. Stúpenci tohto názoru sa pritom opierajú o skutočnosť, že Maďarsko bolo spojencom nacistického Nemecka, s ktorým bol Sovietsky zväz vo vojne. Hovorilo sa tiež o tom, že bomby zhodili slovenskí dezertéri na nemeckých lietadlách, ktoré odcudzili na letisku v Spišskej Novej Vsi, cestou do Sovietskeho zväzu, kde požiadali o azyl, i keď táto verzia je značne nepravdepodobná.
AUTOR: Pavol Ičo
