Dňa 29. 5. 2023 som si pri prezeraní titulkov „mainstreamového“ periodika (www.cas.sk) všimol tento titulok Hororový objav archeológov: V podzemí sa ukrývalo laboratórium! Vedci tam robili pokusy na ľuďoch. Väčšinou tieto články nečítam. Ale „pokusy na ľuďoch“ je predsa silná upútavka, a tak som si článok otvoril. Hm. Jednotka 731. O Jednotke 731 som písal v májovom čísle časopisu Zem&Vek v roku 2020. Čítam ďalej a ľaľa: „Kľúčové postavy tajného vojenského programu po vojne dostali od okupačnej správy imunitu voči trestnému stíhaniu výmenou za poskytnutie výsledkov výskumu.“ Čudné. Pozrime sa však na zdroj, na ktorý sa článok odvoláva. Je to denník The Independent. Citujem: „Following the war, key figures who were part of the gruesome programme, including several Japanese scientists, were given immunity from prosecution by the US occupation in exchange for the research findings.“ Preložené do slovenčiny: „Po vojne dostali kľúčové osobnosti, ktoré boli súčasťou tohto hrozného programu vrátane niekoľkých japonských vedcov, zo strany amerických okupačných úradov imunitu pred trestným stíhaním výmenou za výsledky výskumu.“ Inými slovami, „výsledky“ získané týmto „výskumom“ japonskí výskumníci odovzdali Američanom. A nielen odovzdali. Ale bolo im (napr. veliteľovi Jednotky 731 generálporučíkovi Dr. Širó Išiimu) umožnené pokračovať vo výskume v USA, vo vojenskom laboratóriu Fort Detrick. Mimochodom Širó Išii sa „objavil“ v roku 1950 vo vojne na kórejskom polostrove. Tu Američania s jeho pomocou a bez akýchkoľvek zábran nasadili proti civilnému obyvateľstvu Severu biologické bojové zbrane. To vynechanie podstatnej informácie, kto bol „okupačná“ správa a kto umožnil vojnovým zločincom beztrestne prežiť a navyše pokračovať vo „výskume“ v USA, mi pripomenulo taký bradatý vtip z čias socializmu: Riť chcela vstúpiť do komunistickej strany. Jej prihláška bola zamietnutá. Ako dôvody odmietnutia bolo uvedené: I) je rozpoltená, II) má dve tváre, III) defekuje na všetko. A to hlavné – pri nedostatku toaletného papiera sa ešte aj stranícka tlač k nej dostáva prostredníctvom pravice. Pre tých neskôr narodených dodávam, že stranícka tlač boli veľkoformátové noviny „Pravda“.
Znovu a bez zábran sa v „mainstreame“ objavujú paškvily „prebratých“ originálnych článkov. Tieto články sa k nám naozaj dostávajú prostredníctvom pravice, ktorá je „pravicovejšia“ ako „demokratická“ tlač na Západe. Ale pozor! Práve preto kedysi nezobrali riť do komunistickej strany, čo bola pre ňu veľká pohroma. Vzhľadom na to, že o Jednotke 731 nie je toho v povedomí ľudí až tak veľa, niektoré údaje je vhodné znovu zopakovať. Jednotka 731 bola založená v roku 1932 osobne japonským cisárom Hirohitom. Jej základňa sa nachádzala v severovýchodnej časti Číny okupovanej Japoncami, asi 20 km južne od mesta Charbin. Podľa výpovede veliteľa Kuantungskej armády generála Otoza Yamadu na súdnom procese v Chabarovsku v roku 1949, mala Jednotka 731 pripraviť bakteriologickú vojnu, najmä proti ZSSR, ale aj proti Mongolsku, Číne a ďalším štátom. Súdne vyšetrovanie tiež dokázalo, že sa na živých ľuďoch, ktorých Japonci nazývali „brvná“ (Číňania, Rusi, Mongoli, Kórejčania), ktorých zajali žandári alebo špeciálne služby Kuantungskej armády, uskutočnili ďalšie, nemenej kruté a bolestivé experimenty, ktoré priamo nesúviseli s prípravou bakteriologickej vojny. Vojenskí lekári Jednotky 731 získavali bezprecedentné skúsenosti, ktoré je len veľmi ťažké opísať bez vnútornej triašky. Išlo napríklad o „pitvy“ živých osôb. Vivisekcia spočívala v tom, že všetky životne dôležité orgány boli postupne zo subjektov odstránené bez anestézie, jeden po druhom, počnúc brušnou dutinou, hrudníkom a končiac mozgom. Stále živé orgány, nazývané „preparáty“, putovali do ďalšieho výskumu v rôznych oddeleniach. Špecialitou „výskumu“ bolo aj sušenie. Živé „brvno“ priviazali a postupne vysušili horúcim vzduchom. Samozrejme pred „pokusom“ a po ňom ho starostlivo odvážili. Tak „sa dozvedeli“, že človek sa skladá asi zo 75 % vody. Zvyšok je sušina. Dalo by sa pokračovať, ale je to nekonečný rad hrôz, ktorý nie je ani na veľa vecí zvyknutého profesionála.
AUTOR: Ján Lakota
