Možných vysvetlení Prigožinovho pokusu o prevrat je celý rad, ale skutočne zmysluplných scenárov je len niekoľko.
Vprírodných vedách je jedným z dôležitých princípov takzvaná Occamova britva. Hovorí približne to, že ak na nejaký jav existujú viaceré vysvetlenia, je lepšie uprednostniť to najmenej zložité. Myšlienka, ktorá sa ľudovo interpretuje aj formuláciou, že najjednoduchšie vysvetlenie je zvyčajne to najlepšie, je veľmi stará. William z Ockhamu, ktorému sa táto teória pripisuje, žil v 14. storočí, ale podobné úvahy mal už Ptolemaios a mnohí ďalší filozofi. Je to teda osvedčená rada, ktorá nám v mnohých prípadoch môže byť pri hľadaní pravdy nápomocná. Má však jeden vážny nedostatok, ak ju chceme aplikovať pri spoločenskovedných otázkach, teda pri posudzovaní tvrdení, ktoré nemusia byť objektívne, lebo k nám prichádzajú od autorov, ktorí sú zainteresovaní v tom, aby sa šírila práve ich verzia.
Ak totiž pripustíme, že v živote sa nás občas niekto snaží manipulovať, zavádzať či priamo oklamať, potom musíme brať do úvahy, že aj on pozná princíp Occamovej britvy, a preto sa bude snažiť veci zaonačiť tak, aby sme z východiskových informácií, ktoré nám poskytne, logicky dospeli k najjednoduchšiemu vysvetleniu – ktoré však bude nesprávne.
Zvlášť vypuklé to je v oblasti propagandy. Tu je dokonca pravidlom, že vždy máme možnosť si vybrať z dvoch protichodných verzií: tej na pohľad najjednoduchšej, logickej – a potom presne opačnej, ktorá je založená na predpoklade, že sa nám protivník snažil podstrčiť ako najjednoduchšie, a teda logické a pravdivé vysvetlenie presný opak toho, čo je skutočná pravda.
Zostrelili malajzijské lietadlo na linke MH17 obrancovia Donbasu alebo Ukrajinci? Spadlo na územie ovládané proruskými silami, teda je na prvý pohľad prirodzené predpokladať, že ho zostrelili oni. Lenže rovnako dobre práve to mohol byť zámer Ukrajincov – aby to vyzeralo, že to urobili Rusi, ktorých by tak bolo možné diskreditovať pred celým svetom. Ktorá verzia je pravdepodobnejšia? V tomto konkrétnom prípade je dnes už veľa informácií naznačujúcich, ako to naozaj bolo, ale podobnú dilemu, keď nepoznáme podrobnosti, musíme riešiť v každej jednej spornej kauze.
Kriticky mysliaci človek sa tu ocitá uprostred trasoviska, kde nie je o čo sa oprieť, pretože v politike zväčša nemáme takmer žiadnu možnosť dostať sa k nespochybniteľným empirickým faktom – azda okrem dátumov, geografických reálií a ešte zopár ďalších exaktných a zjavných skutočností. Všetky ostatné informácie pochádzajú z agentúr, čiže z fabrík na sofistikované psychologické manipulovanie a propagandu a človek s kritickým myslením by ich preto mal podrobovať kritickému skúmaniu. Dnes už dokonca ani videozáznamy nemusia byť spoľahlivým dôkazom, umelá inteligencia a filmové triky už aj s nimi dokážu robiť zázraky.
Kto z toho môže profitovať?
A teraz tu máme prípad podivnej vzbury wagnerovcov. Čo si má za týchto okolností človek myslieť o dianí v Rusku z uplynulých týždňov, keď je priamo uprostred bojiska intenzívnej informačnej vojny, kde naňho každú chvíľu z rôznych strán padajú informačné bomby? Aká je pravda o tzv. Prigožinovom povstaní či dokonca pokuse o prevrat?
Stopercentnú istotu o tom, ako sa veci majú, človek nebude mať nikdy. Kriticky uvažujúci jednotlivec by sa mal zmieriť s tým, že umrie bez toho, aby sa dozvedel mnohé závažné fakty o tom, ako svet funguje. To však neznamená, že by sme mali rezignovať na kritické myslenie, ktoré nás môže priviesť k rozumným záverom pravdepodobne sa približujúcim k pravde. Jedným zo starých a veľmi užitočných nástrojov je starodávny latinský princíp Cui bono? – Komu daná vec prospeje? V určitých situáciách nám môže byť veľmi nápomocný, ak chceme vedieť, odkiaľ fúka vietor, pretože najistejším vodidlom pri hľadaní páchateľa zvyčajne býva hľadať jeho motív. Problém je, že niekedy nevieme určiť, komu vec v konečnom dôsledku viac prospela a či vôbec niekomu prospela. Ako môžeme vedieť, či daná operácia nebola „spackaná“, či jej výsledok nie je napríklad obrazom skrytého zápasu protivníkov, ktorý dopadol inak, než všetci očakávali?
Zvyčajní páchatelia?
O tom, čo sa v uplynulých týždňoch stalo v Rusku, Západ tvrdí, že išlo o spontánnu vzburu žoldnierov proti ruskému vedeniu. A napodiv, niečo podobné hovorí aj Rusko. Zdalo by sa teda logické predpokladať, že to tak asi aj bolo. Ibaže tých podivností tu je akosi priveľa. Čo si veliteľ wagnerovcov Prigožin s pár desiatkami tisíc mužov sľuboval od vojny proti celej ruskej armáde? Prečo sa celá vec tak podivne skončila? A ako to je s odchodom wagnerovcov do Bieloruska?
Tu je namieste pýtať sa: Cui bono? Čo by kto mohol získať tým, že žoldnierska úderná päsť Ruska, ktorá tesne predtým bola taká úspešná pri dobytí Bachmutu/Artemovska, by sa odrazu otočila proti Moskve? Zbláznil sa azda Prigožin, stúpla mu natoľko sláva do hlavy, že predpokladal, že sa celý národ pridá k nemu a dobyje Moskvu? To je asi také dôveryhodné vysvetlenie, ako keď zošalel iracký prezident Saddám Husajn a začal vraj provokovať s chemickými zbraňami, alebo keď zošalel sýrsky prezident Baššár-al-Asad, ktorý vraj urobil to isté čo Saddám, alebo keď zošalel líbyjský vodca Muammar Kaddáfí – tí všetci náhodou zošaleli a začali robiť absolútne nezmyselné, samovražedné kroky práve vtedy, keď USA akútne potrebovali na nich zaútočiť a ich krajiny zničiť. Occamova britva, spomínate si?
Ale ak na tú myšlienku neprišiel sám Prigožin, tak kto iný ho mohol motivovať, aby skúsil urobiť v Rusku prevrat? Komu by na tom ešte mohlo záležať? V tomto prípade je v princípe iba jeden hlavný podozrivý – ten, ktorého novinár Pepe Escobar zvykne vtipne nazývať „zvyčajný páchateľ“. Všetci vieme, o kom je reč. V prospech tejto verzie by svedčila aj skutočnosť, že „zvyčajní páchatelia“ už tradične absolútne nerealisticky hodnotia situáciu v krajinách na druhom konci Atlantiku. Žeby predpokladali, že k povstaniu sa hneď pripojí aj armáda a obyvateľstvo? Ale vlastne oni si nemuseli sľubovať totálny úspech tejto akcie a zmenu režimu v Rusku – im by vyhovovalo aj to, keby v Rusku došlo iba k vnútorným rozbrojom, otvorenému konfliktu a oslabeniu centrálnej moci.
Toto je momentálne hlavná verzia udalostí. Nie je vylúčená, ale má slabé miesta. Naozaj bol Prigožin taký hlúpy či márnomyseľný, že sa nechal na tú hru zlákať? Naozaj nevedelo ruské vedenie, čo sa chystá, keď Američania to vraj vedeli celé týždne dopredu? Naozaj si „zvyčajní páchatelia“ nevedeli predstaviť, ako to dopadne, a že v konečnom dôsledku z toho bude zbabraná akcia, zbytočne vyhodený tromf, ktorý by sa dal v pravej chvíli použiť, a že Rusko z toho nakoniec vyjde ešte posilnené?
AUTOR: Peter Pivovarník
