Kalvária v Košiciach
Mesto Košice lákalo kresťanských pútnikov od roku 1352, keď tu vznikol kult Kristovej krvi spätý so zázrakom, pri ktorom kňaz počas bohoslužby nedopatrením vylial červené víno, z pohľadu veriacich premenené v Spasiteľovu krv, na plátennú podložku. Rozliata tekutina vtedy údajne vytvorila obraz Ježišovej tváre. Tento zázrak uznal o polstoročie neskôr aj pápež Bonifác IX. odpustkovou bulou, ktorou udelil odpustky všetkým, ktorí sa prídu pokloniť plátennej relikvii, vystavenej v dnes už zaniknutom kostole na mieste súčasného Dómu svätej Alžbety. Po tom, čo sa koncom 17. storočia relikvia stratila, veriaci prichádzali obdivovať rôzne iné košické pamiatky vrátane kalvárie a kalvárskeho Kostola Sedembolestnej Panny Márie, ktorý je najväčšou sakrálnou stavbou svojho druhu na Slovensku.
Výstavbu košickej kalvárie inicioval v roku 1734 jezuitský páter Juraj Mihalóci. Ten sa predtým zaslúžil o vznik kalvárie v Kláštore pod Znievom, ktorú dal postaviť v rokoch 1728 – 1729.
Krížová cesta pôvodne stála na okraji mesta, uprostred lesov. Dnes ju obklopujú rodinné domy.
Stavebné práce sa tu realizovali od roku 1737, pričom na kalváriu prispelo podľa dobového dokumentu s názvom Constitutio Montis Calvariae (Ustanovenie kalvárskeho vrchu) mesto, „zbožní patróni“ aj členovia miestneho cechu sklárov. Vďaka archívnym písomnostiam poznáme mená architektov – Nikodéma Litzkého, ako i jeho nástupcu, staviteľa Lukáša, ktorému sa podarilo dokončiť Kostol Sedembolestnej Panny Márie a deväť kaplniek krížovej cesty v roku 1758.
Prvými správcami kalvárie boli jezuiti. Okrem nich na ňu dohliadal strážca. Jeho úlohou bolo predovšetkým zhromažďovať peňažné dary od veriacich. O hospodárenie na kalvárii sa zaujímali i predstavitelia mesta, ktorí určili inšpektora, povereného dozorom nad príjmami a výdajmi.
Jezuitský rád spravoval túto posvätnú pôdu 15 rokov, keďže bol v roku 1773 zrušený. Správa kalvárie následne prešla na jedného z košických farárov, ktorému asistoval v oblasti majetkových záležitostí kurátor, vybraný z radov poslancov mestského zastupiteľstva. V tomto období bolo navyše rozhodnuté o zmene financovania údržby kalvárie, dovtedy zabezpečovanej hlavne z darov veriacich pútnikov. Nariadením panovníčky Márie Terézie malo výdavky na údržbu platiť mesto Košice.
Kostol však zmenil svoju funkciu v rokoch 1807 – 1817, keď slúžil ako sklad zbraní. V roku 1820 bol prinavrátený cirkvi a o šesť rokov nato začali tunajší kňazi na základe splnomocnenia pápeža Leva XII. udeľovať odpustky pútnikom, ktorí vystúpili na košickú kalváriu.
Od roku 1828, keď bol pri jednej z kaplniek uložený na večný odpočinok farár Jakub Stipemitz, sa tu pochovávalo. Spočiatku zrejme pohrebov nebolo veľa, ale 8. júla 1849 tu bol z dôvodu nedostatočných kapacít ostatných mestských pohrebísk zriadený cintorín, kde ešte v tom istom roku pochovali mnoho mešťanov, ako aj 882 obetí cholerovej epidémie a miesto posledného odpočinku tu onedlho našlo zhruba 4 000 nakazených vojakov ruskej cárskej armády, ktorí prišli potlačiť maďarskú revolúciu. Väčšina z týchto hrobov bola zničená pri výstavbe priľahlého amfiteátra v rokoch 1954 – 1966, no za niektorými kaplnkami ešte možno natrafiť na zachované hroby. Kaplnky taktiež slúžili ako pohrebné krypty pre bohaté košické rodiny.
Časom sa na kalvárii uskutočnilo aj niekoľko stavebných úprav. V rokoch 1860 – 1870 bola prestavaná kostolná veža z drevenej na murovanú. Taktiež tu pribudli i ďalšie kaplnky – v súčasnosti je ich 16. Ide o tieto výjavy: 1. Ježiš sa modlí na Olivovej hore; 2. Judáš bozkom zrádza Krista; 3. Ježiša bijú po tvári pred veľkňazom; 4. Pilát si umýva ruky; 5. Bičovanie Ježiša; 6. Ježiš je tŕním korunovaný; 7. Pilát predstavuje ľuďom Ježiša; 8. Ježiš a plačúce ženy; 9. Ježiš napomína jeruzalemské ženy; 10. Veronika podáva šatku Ježišovi; 11. Kristus padá pod ťarchou kríža; 12. Ježiša zbavujú šiat; 13. Ježiša pribíjajú na kríž; 14. Ježiša ukladajú do hrobu a dve mariánske kaplnky, ktoré nepripomínajú Kristovu cestu na Golgotu, ale boli vybudované na počesť Panny Márie.
K ďalším významným stavebným úpravám kalvárie došlo v 60. a 70. rokoch minulého storočia, keď bol postupne obnovený jej areál vrátane kaplniek a Kostola Sedembolestnej Panny Márie.
Zaujímavosťou viažucou sa k tomuto chrámu je, že bol postavený ako dvojpodlažná stavba s takzvaným dolným a horným kostolom, pričom jednotlivé časti kostola slúžili rôznym národnostným skupinám – napríklad v tzv. hornom kostole najprv kázali pre občanov nemeckej národnosti a až od 20. storočia pre košických Maďarov.
Súčasťou kalvárskeho kostola sú mnohé zaujímavé pamiatky, spomedzi ktorých vyniká maľovaná výzdoba dolného kostola, jeho neskorobarokový oltár a košický erb z druhej polovice 18. storočia, umiestnený nad vchodom. V priestoroch kalvárie môžeme nájsť pieskovcovú sochu svätého Jána Nepomuckého z roku 1860, súsošie s výjavom stretnutia Krista so samaritánkou od sochára Ignáca Čeha z roku 1835 a plastiku svätého Petra, situovanú medzi tretím a štvrtým zastavením pri prameni Petrova studňa, ktorému veriaci kedysi pripisovali liečivé účinky. Kostol Sedembolestnej Panny Márie a súbor kalvárskych kaplniek figuruje od roku 1963 na zozname národných kultúrnych pamiatok a význam tejto krížovej cesty podčiarkuje i skutočnosť, že ide o oficiálne pútnické miesto košickej arcidiecézy.
Kalvária v Prešove
S výstavbou prešovskej kalvárie sa začalo v roku 1720, no väčšinu kaplniek dokončili po necelých päťdesiatich rokoch od začatia stavebných prác, keď boli na sviatok Povýšenia svätého Kríža dňa 14. septembra 1769 slávnostne vysvätené. Krátko nato sa tunajšia kalvária preslávila ako druhá najkrajšia v Uhorsku (po kalvárii v Banskej Štiavnici).
Iniciátormi založenia kalvárie boli jezuiti zo Spolku umierajúceho Krista a realizácia stavby bola hradená z rozpočtu mesta, ako i z darov mešťanov a šľachtických rodov, sídliacich v Prešove a jeho okolí. Ako prvá bola v roku 1721 posvätená kaplnka Krista na Olivovej hore spolu s kamenným krížom, nachádzajúcim sa pred barokovým Kostolom svätého Kríža z roku 1753. Stavebnými prácami na kostole poverili staviteľa Františka Pergera, slovenského jezuitu, ktorý predtým viedol výstavbu banskoštiavnickej kalvárie.
AUTOR: Pavol Ičo
