V úvode svojho najvýznamnejšieho diela Klenot oslobodenia Gampopa vysvetľuje dve základné kategórie, v ktorých sú zahrnuté všetky javy. Jedna je „samsára“ (t. j. kolobeh zrodení), druhá „nirvána“ (t. j. vyslobodenie z tohto cyklu).
„Kategória samsáry je vo svojej podstate prázdna, je zmätenou predstavou. Jej charakteristickou vlastnosťou je, že sa prejavuje ako utrpenie. Kategória nirvány je taktiež vo svojej podstate prázdna, ale všetky zmätené predstavy sú vyčerpané a rozptýlené. Jej charakteristickou vlastnosťou je sloboda od všetkého utrpenia.“
Tibetský filozof, ktorý z pohľadu budhistov rozptýlil temnotu a podobný slnku vyjasnil všetky otázky vo vzťahu k Budhovmu učeniu, následne objasňuje, že zmätok, ktorým sú postihnuté bytosti v samsáre, funguje prostredníctvom konania a skúseností. Zmätok sa však môže premeniť na pôvodnú múdrosť, keď je dosiahnuté neprekonateľné prebudenie.
Pritom upozorňuje na to, že „ak si myslíš, že možno tento zmätok zanikne sám od seba, tak pochop, že samsára je nekonečná. (…) Pochop, koľko je v nej utrpenia. Pochop, ako dlho trvá. Pochop, že v nej nie je žiadne oslobodenie samo od seba. Preto by si sa počnúc dneškom mal snažiť, koľko je to len možné, dosiahnuť neprekonateľné prebudenie“.
Potenciál dosiahnuť toto prebudenie, resp. stav budhu či nirvánu, má každá bytosť, ale v rámci rôznych druhov budhovskej podstaty. Tí, ktorých Gampopa na základe starších budhistických náuk radí k tzv. oddelenému druhu, sa vyznačujú nezáujmom o to, čo si myslia druhí; chýba im zdržanlivosť, súcit aj ľútosť nad opakovaným páchaním necnostných činov.
„V samsáre sa budú túlať dlhý čas, ale neznamená to, že prebudenie nikdy nedosiahnu. Ak sa budú snažiť, nakoniec aj oni dosiahnu prebudenie,“ uzatvára charakteristiku tohto druhu bytostí budhistický majster.
Druhý druh nazýva „neurčitým“. Jeho charakter „závisí od dodatočných podmienok. Ak sa spoliehajú na duchovného učiteľa šrávaka, stretávajú sa so šrávakmi alebo študujú rôzne texty šrávakov; tak sa potom dostanú do druhu šrávakov. (…) Podobne, ak sa tieto osoby stretnú s praktizujúcim pratjékabudhom alebo učiteľom mahájány (pozn. autora: t. j. odvetvia budhizmu, kde adept túži po duchovnom osvietení preto, aby sa mohol takpovediac rozdať pre duchovný vývoj ostatných), tak sa zodpovedajúc tomu stanú buď súčasťou druhu pratjékabudhov, alebo mahájány“.
Tretím druhom sú spomenutí šrávakovia. Patria sem tí, ktorí sa boja samsáry, túžia dosiahnuť nirvánu, no majú málo súcitu. Myslia si, že dosiahli nirvánu, ale ako odhalil Budha, len odpočívajú.
Pod štvrtý druh zaraďuje „pratjékabudhov“, ktorí sú arogantní, identitu svojich učiteľov udržujú v tajnosti a radšej sú osamote. Výsledok ich praxí sa prejavuje tým, že „zotrvávajú v nerušených stavoch meditatívnej koncentrácie, ale tieto stavy vychádzajú z nevedomosti. Pretože ich meditatívna koncentrácia je bez rozrušenia, veria, že dosiahli nirvánu, a tak zostávajú v tomto stave“. Lenže ich nirvána nie je konečnou nirvánou.
Posledným druhom je „mahajánový druh“, ktorý sa delí na podskupinu „vrodeného budhovského druhu“ a „druhu dokonalého tréningu“.
„Vrodený budhovský druh má vždy od času bez počiatku schopnosť spontánne rozvinúť všetky budhovské kvality na základe skutočnej podstaty reality. Druh dokonalého tréningu má schopnosť dosiahnuť všetky budhovské kvality prostredníctvom sily tréningu v základnej cnosti. Takto majú obe možnosť dosiahnuť budhovstvo,“ hovorí Gampopa v Klenote oslobodenia.
Na inom mieste prekvapivo poukazuje na klady utrpenia. Prostredníctvom neho sme totiž v samsáre smutní, čo zjemňuje našu aroganciu a spôsobuje rozvoj súcitu k tým, čo sú v cyklickej existencii. Utrpenie je tiež „príčinou toho, že máme radi cnostné činy a zdržiavame sa negatívnych činov“.
Pomocou utrpenia sa teda môžeme zrieknuť hnevu, nenávisti, závisti a ďalších negatívnych emócií i svetských túžob, vyvolávajúcich zatemnenia mysle – tzv. kléše.
Aj keď tento stredoveký mysliteľ rozoznával štyri skupiny duchovných učiteľov, z ktorých najvyšší patria do kategórie „sambhogakája“ (patria sem učitelia bódhisattvov, teda tých, ktorí sa usilujú o prebudenie v prospech všetkých bytostí a vzdávajú sa všetkého v prospech všetkých), začiatočníkom na ceste k prebudeniu odporúčal nasledovať „bežných duchovných učiteľov“. Tých, okrem iného, možno rozoznať podľa toho, že vedú cnostný život a dokážu vysvetliť vlastnosti zatemnenia mysle, ako i spôsob jej očistenia.
V každom prípade je nutné vyvinúť duchovné úsilie a vyhnúť sa úpadku, pretože nadchádzajúce zrodenie môže byť omnoho horšie a bolestivejšie, než je to súčasné. Ako vraví Gampopa: „Každým momentom sa život blíži k smrti. Nemusíme to vnímať alebo si byť toho vedomí, ale môžeme to preskúmať na príkladoch. Život plynie tak rýchlo ako šíp vystrelený zručným lukostrelcom, ako voda padajúca zo strmej hory, ako osoba vedená na popravu.“
Podobným spôsobom ako rozoznáva druhy duchovných učiteľov a budhovskej podstaty, rozlišuje i druhy utrpenia, a to: všadeprítomné utrpenie, utrpenie zo zmeny a utrpenie z utrpenia.
Všadeprítomné utrpenie bežní ľudia necítia, pretože „ak je niekto postihnutý vážnou nákazou, malú bolesť uší a podobne si nevšíma. Ibaže sväté bytosti (…) vidia všadeprítomné utrpenie ako utrpenie“.
Utrpenie zo zmeny je späté s faktom, že všetka radosť a šťastie, ktoré môžeme zažívať tu v samsáre, sa nakoniec zmení na utrpenie.
AUTOR: Pavol Ičo
