Čína, Rusko, arabské krajiny a hlavne samotní Afričania s uspokojením sledujú, ako energicky sa obyvatelia frankofónnych krajín v oblasti Sahelu zbavujú režimov posluhujúcich arogantnému Francúzsku. Zvrhávanie lokajských režimov v Mali, Guinei, Nigeri a koncom augusta v Gabone narúša mechanizmy vysávania bohatstva čierneho kontinentu francúzskymi a angloamerickými neokoloniálnymi globalizátormi. Razantnosť, s akou sa severozápadná Afrika zbavuje neokoloniálneho vykorisťovania, mení pomery v svetovej hospodárskej aréne. Najbolestivejšie „zaskuvíňa“ už v dohľadnom čase energetika zglajchšaltovanej Európskej únie.
Rola Francúzska
Spupná eurokracia vkladala donedávna neskrývané nádeje do integračných zoskupení, ktoré si v Afrike pestovala na svoj obraz, počínajúc politickou celokontinentálnou Africkou úniou a končiac regionálnymi zostavami ako napríklad Východoafrické spoločenstvo (East African Community). Francúzsko si sformovalo takmer pred polstoročím (v máji 1975) Hospodárske združenie západoafrických štátov (vo francúzštine Communauté économique des États de l’Afrique de l’Ouest – CEDEAO, v angličtine Economic Community of West African States – ECOWAS a v portugalčine Comunidade Económica dos Estados da África Ocidental – CEDEAO. Už z trojjazyčného názvu vyplýva, že tu máme dočinenia s nesúrodou družinou štátnych útvarov ťahanou za nitky z Paríža.
Bola vždy ochotná rozpredávať surovinové bohatstvo a energetické zdroje za zlomkovú hodnotu, zato však za tučné provízie vyplácané podkúpeným rodinným klanom sídliacim v prepychových rezidenciách a tunelujúcim miliardové položky na svoje tajné kontá. Chamtivosť zbohatlíckej smotánky dosahuje v súčasnosti vo frankofónnej Afrike takú neúnosnú mieru, že poburuje dôstojnícke zbory silových zložiek. Bez ich slepej oddanosti sú vládnuce garnitúry zraniteľné a vedomé si rizika, že sa im vždy nebude dariť odvracať neustále pokusy o palácové prevraty alebo vojenské puče. V štátoch, kde vrenie zdola preniká k už i tak nespokojným frakciám ozbrojených zložiek, býva len otázkou času, keď sa niektorý z pokusov o vojenský puč podarí. Z tých najnovších uspeli prevraty v Mali (máj 2022), Guinei (september 2021), Nigeri (v júli 2023) a Gabone (v auguste 2023). V prvej z týchto štyroch západoafrických krajín ich prebehlo od roku 1968 šesť, v druhej od roku 1984 prebehli tri, v tretej od roku 1974 šesť a v poslednej od roku 1964 tri.
Z hľadiska doterajšieho konceptu svetovej ekonomiky, ktorý stará západná plutokracia bráni zubami-nechtami, plní Afrika rolu surovinového prívesku. Tón udávajú tzv. staré peniaze Angloameričanov. Francúzske kapitálové skupiny hrajú až druhé husle. Sú nahraditeľné a ako vidíme, v globálnom „orchestri“ aj nahrádzané veľkoinvestorskými hráčmi z Číny. Tí nemenia jedno zo základných pravidiel hry: udržiavať klientské africké štáty v dlhovej pasci.
Bolo by však nerozumné predčasne odpisovať z Afriky starý francúzsky kapitál, ktorý má siahodlhé kolonizačné skúsenosti s udržiavaním jej frankofónnych území pod svojím vplyvom. Nezabúdajme, že francúzski, britskí, portugalskí, belgickí, španielski, no najmä anglofrancúzski koloniálni páni dovolili svojim kolóniám osamostatňovať sa do štátnych útvarov s hranicami, ktoré im úmyselne narysovali tak, aby nerešpektovali zvykové hranice kmeňov ani tradičnú územnú medzikmeňovú konfiguráciu veľkých územných celkov. Rasové, náboženské, etnické a kultúrno-civilizačné rozdiely medzi kmeňmi v krajinách s obrovskou rozlohou vyše milióna štvorcových kilometrov ako Mali, Niger, Čad, Sudán, Líbya, Alžírsko, Mauretánia, Egypt a ďalšie komplikujú politické vychovávanie domorodej populácie, aby sa mentálne stotožňovala so štátom, ktorý obýva. V kmeňoch kočujúcich v pásme Sahelu je to takmer nemožné. Starý francúzsky a britský veľkokapitál využíva tieto nuansy vo svoj prospech šikovnejšie než novší americký a najnovší čínsky.
Blok vzdoru
Vráťme sa však ku kvartetu Mali, Guinea, Niger a Gabon. Prvé tri zo štyroch menovaných štátov sú členmi ECOWAS, no všetky štyri sú v 14-člennej menovej zóne CFA (Communauté Financière Africaine). CFA frank bol po desaťročia pevne naviazaný na francúzsky frank. Neskôr túto väzbu preniesol na euro. Francúzska vláda neváhala po osamostatnení svojich kolónií v 60. rokoch minulého storočia opakovane vojensky zasahovať proti neposlušným vládam, ktoré sa chceli zbaviť týchto menových pút. Francúzsky finančný sektor pripomínal takýmto „nevďačníkom“ výhody menového systému CFA frank. Spočívali v relatívnej stabilite a vo faktickom znemožnení, aby inflácia vyskakovala do hyperinflačných výšok à la Zimbabwe. Dusivou nevýhodou takejto pupočnej šnúry však bola mizivá možnosť ovplyvňovať z Afriky výmenný kurz stanovovaný v ďalekej metropole na Seine. Piata republika si tak nakupovala africké nerastné zdroje za podhodnotené ceny. Len nedávno bolo panstvo v Elyzejskom paláci donútené zrušiť svojim takto zazmluvneným bývalým kolóniám povinnosť ukladať si devízové rezervy do francúzskych bánk. Kým trvala, museli sa uspokojovať s nominálnou výškou pripisovaných úrokov, čím prichádzali o značné hodnoty, čo brzdilo ich hospodársky rozvoj.
AUTOR: Patrik Sloboda
