Český prezident Petr Pavel vyvolal začiatkom leta značný rozruch výrokom, že „všichni Rusové žijící v západních zemích by měli být sledováni mnohem více než v minulosti, protože jsou občany národa, který vede agresivní válku.“ Odvolával sa pritom na Japoncov žijúcich v Spojených štátoch, ktorí boli po vypuknutí 2. svetovej vojny „také pod přísným monitorovacím režimem“. Vyhol sa však odpovedi na otázku, čo myslel pod pojmom monitorovací režim. Ten bol totiž predohrou zriaďovania internačných táborov, v ktorých boli držané nielen tisícky Japoncov, ale aj Nemcov a v menších počtoch i Talianov, Maďarov, Bulharov a Rumunov.
Výbušné paralely z úst českého prezidenta
Ozrejmime si hneď na úvod chápanie pojmov internácia a internačné tábory. Pod internáciou sa zvykne rozumieť nútené umiestnenie vybraných osôb, respektíve určitej kategórie osôb, do úzko vymedzeného priestoru, aby tam boli držané pod dozorom s typickým odôvodnením, že si to vyžadujú záujmy bezpečnosti štátu. V krajinách euroatlantického civilizačného okruhu, zaručujúcich občanom slobodu pohybu a voľby pobytu, sa internačné tábory smú zriaďovať iba v mimoriadnych situáciách typu ohrozenia bezpečnosti štátu vonkajšími faktormi. Najčastejšie vojnou a z nej vyplývajúcej možnej sabotážnej, diverznej a teroristickej činnosti. Do internačných táborov sa zvyčajne umiestňujú vybrané kategórie osôb z preventívnych dôvodov, čiže bez toho, aby boli právne z niečoho obvinené. Dôvodom obmedzenia ich občianskych práv býva predpoklad, že ak patria do nejakej etnickej, politickej, náboženskej či názorovej skupiny, ktorá môže byť napojená na nepriateľskú cudzinu, môžu byť ochotné páchať škody v jej prospech.
Český prezident nezašiel vo svojich úvahách počas rozhovoru s redaktorkou ukrajinskej redakcie rádia Slobodná Európa (RFE/RL), prebiehajúceho v angličtine, ďalej ako ku konštatovaniu, že Japonci boli začiatkom 2. svetovej vojny prísne monitorovaní. I to stačilo po búrlivej reakcii poslucháčov a čitateľov zahraničných médií redakcii RFE/RL na to, aby požiadala prezidentskú kanceláriu o vysvetlenie, čo najvyšší ústavný činiteľ Petr Pavel myslel pod „prísnym monitorovacím režimom“.
Riaditeľka tlačového odboru Kancelárie prezidenta republiky Markéta Řeháková odpovedala e-mailom, že nemal vôbec na mysli internáciu ani akýkoľvek druh prenasledovania. Novinové titulky v angličtine s názvom „Internierungslager“ (Internačné tábory) a v nemčine „Internment of Japanese Americans“ (Internovanie Američanov japonského pôvodu), nehovoriac o rozhorčenom ohlase ruskojazyčných tlačených a elektronických médií, donútili Petra Pavla podať mediálne objasnenie.
V debatnej relácii na CNN Prima News s moderátorkou Terezou Tománkovou sa 18. júna zmienil o čomsi, čím prilial olej do ohňa. Slovné spojenie „monitorování zpravodajskými službami“ interpretoval takto: „Monitorování neznamená sledování každého jednotlivého ruského občana. Znamená to plošné sledování toho, co se v komunitě děje, a reagování na rizikové faktory chování.“
Český prezident, ktorý sa pred pádom železnej opony odborne pripravoval na rozviedkovú činnosť proti Západu a po výmene režimu slúžil novej moci tak oddane, že už v roku 1993 zastupoval Českú republiku na Západe, vie, o čom hovorí. Práve preto je dôležité povedať si niečo nielen o internačných táboroch v USA počas druhej svetovej vojny, ale i počas prvej – a najmä o období, ktoré druhej svetovej vojne predchádzalo, pretože práve počas neho sa zavádzalo plošné sledovanie a špicľovanie potenciálne nebezpečných kategórií domáceho obyvateľstva.
Desivá realita
Pokiaľ by sme sa chceli spoliehať na oficiálny naratív, tak by sme mali uveriť, že americká vláda prišla s nápadom stavať internačné tábory pre Američanov japonského pôvodu dva mesiace po útoku japonskej imperiálnej armády na prístav Pearl Harbor v decembri 1941. Leží na Havajských ostrovoch vzdialených približne 3 200 kilometrov od západného pobrežia USA.
Americký prezident Franklin D. Roosevelt vydal 19. februára 1942 exekutívne nariadenie (Executive Order) č. 9066, v ktorom poveril ministerstvo vojny (War Department) deportáciou osôb japonského pôvodu – občanov i neobčanov USA – do osobitne zriadených táborov vo vnútrozemí. Spočiatku sa nazývali relokačné tábory a spravovala ich agentúra War Relocation Authority (WRA). Celkove bolo zo západného pobrežia presunutých vyše 110-tisíc osôb všetkých vekových kategórií. Bezmála dve tretiny z nich (62 %) tvorili americkí občania japonského pôvodu. Vojenský veliteľ západného obranného veliteľstva generálporučík John L. DeWitt žiadal začiatkom roku 1942 preventívnu internáciu všetkých Američanov japonského pôvodu, keďže sa vraj nedala spoľahlivo posúdiť miera ich občianskej uvedomelosti a lojálnosti voči štátu.
Násilná relokalizácia do čerstvo budovaných, no často nedostavaných sústreďovacích a povedzme si na rovinu koncentračných táborov vo vnútrozemí štátov Arkansas, Arizona, Kalifornia, Colorado, Idaho, Utah a Wyoming hlboko otriasla psychikou presídľovaných. Kasárenské drevené baraky poskytovali každej rodine miestnosť s rozmermi 5 x 6 metrov. V barakoch sa nachádzali spoločné kúpeľne, práčovne a záchody. Vo väčšine prípadov sa tiesnilo v jednej miestnosti s plynovými kachľami a niekoľkými pričňami šesť i viac osôb, ktoré museli na vyše dvoch rokov zabudnúť na akékoľvek súkromie. Pre väčšinu z nich, navyknutých z domu na tradičnú vysokú japonskú kultúru kúpania, umývania, osobnej hygieny, ako aj vnútornej i vonkajšej čistoty, bol pobyt v lágroch duševnou trýzňou. Tábory boli obohnané ostatnými drôtmi a v strážnych vežiach boli umiestnené guľometné hniezda v štýle zajateckých táborov. Každé ráno prebúdzal všetkých kvílivý zvuk sirén, po ktorých sa museli zhromaždiť a nechať zrátať. Najčastejšie pracovali za symbolickú mzdu na poliach okolo táborov, aby boli čo najviac potravinovo sebestační.
Deti chodili do škôl všetkých stupňov – od základných až po učňovské a stredoškolské. Prechádzali tam výchovným procesom, ktorý ich zámerne dejaponizoval a zbavoval národných kultúrnych zvyklostí a tradícií.
AUTOR: Patrik Sloboda
